Najstaršie štáty sveta (nazývané aj staroorientálne) vznikli v povodí veľkých riek na území Ázie (Mezopotámia, India, Čína) a severnej Afriky (Egypt). Tieto prvé štáty mali niektoré spoločné znaky:


1.  Poloha v povodí veľkých riek - Eufrat a Tigris (Mezopotámia), Indus a Ganga (India), Chuang-che a Jang-c-ťiang (Čína), Níl (Egypt).

2.  Zavlažovacie poľnohospodárstvo – zavlažovacie kanály sa využívali v období sucha.

3. Používanie kovov – meď, cín, bronz.

4. Podobné členenie spoločnosti, ktorá sa delila na panovníka, kňazov, úradníkov, vojakov, roľníkov, remeselníkov a otrokov.



Spoločnosť v starovekých štátoch


V starorientálnych štátoch existovala forma vlády zvaná orientálny despotizmus – (centralizovaná vláda s byrokratickým aparátom, kde panovník - despota - vystupoval ako zástupca Boha) a patriarchálne otroctvo – otroci neboli hlavnou pracovnou silou a boli vlastníctvom štátu ( na rozdiel od antických štátov, kde boli otroci súkromným majetkom).


Na čele každého staroorientálneho štátu stál panovník, ktorý reprezentoval štát. Bol hlavným veliteľom armády, najvyšším kňazom a sudcom. Považoval sa za potomka bohov a po smrti mu stavali hrobky. V každom štáte mal panovník iný titul. Kňazi vykonávali bohoslužby, prinášali obety bohom, starali sa o chrámy, organizovali výrobu, vyberali poplatky (dane), dohliadali na dodržovanie zákonov. Vojaci chránili krajinu a vládnuce vrstvy. Úradnícke a administratívne práce postupne prevzali úradníci, pisári, správcovia dedín a vyberači daní. Remeselníci vyrábali potrebné nástroje, zbrane, predmety dennej potreby a boli aj staviteľmi. Roľníci zabezpečovali potraviny. Otroci boli sluhami a vykonávali všetky druhy prác. Ako jediní boli neslobodní.



Staroveká Mezopotámia


Mezopotámia (v preklade Medziriečie) bolo územie medzi riekami Eufrat a Tigris. Na území Mezopotámie vznikli viaceré staroveké štáty: Sumer, Akkadská ríša, Asýria, Babylonská ríša. Panovníci jednotlivých štátov mali rôzne tituly (lugal, ensi). Panovník Sargon I. zjednotil všetky mestá Mezopotámie do Akkadskej ríše (asi 2400 pred Kr.) a začal sa nazývať „kráľ štyroch krajín sveta“. Aj babylonský kráľ Chammurapi používal tento titul. Obyvateľstvo sa za jeho vlády delilo na tri skupiny:


  1. awilum – plnoprávna, privilegovaná vrstva, najbohatší vlastníci otrokov a pozemkov,

  2. muškéni – nižšia vrstva, slobodní, ale neprivilegovaní, boli v závislom postavení na privilegovaných – drobní roľníci, remeselníci, členovia susedských občín i zamestnanci kráľovského paláca a chrámu, vojaci,

  3. otroci – najnižšia vrstva, neslobodní, bezprávni.

 

Kráľov mali aj v Asýrskej ríši. Kráľovi pomáhali viesť krajinu miestodržitelia, ktorých menoval. Aj v štátoch Mezopotámie sa obyvateľstvo delilo podobne ako v Egypte. Kňazi a pisári sa podieľali na prerozdeľovaní majetku a starali sa o náboženské záležitosti, roľníci pracovali na poliach a verejných stavbách, pastieri chovali dobytok, remeselníci a obchodníci vyrábali výrobky a predávali ich, vojaci chránili územie pred nepriateľom.



Staroveký Egypt


Po zjednotení Horného a Dolného Egypta sa stal Egypt jednotným štátom (okolo 3100 pred Kr.). Egyptský panovník mal titul faraón (v preklade „veľký dom“ – teda kráľovský palác). Faraónovi vzdávali božské pocty, patril mu celý Egypt a všetci obyvatelia mu museli slúžiť.


Faraón vládol nad Egyptom vďaka veľmožom, ktorí pochádzali z bohatých rodov. Z nich menoval nomarchov – správcovi okresov (nomov). Prvou osobou v štáte po faraónovi bol vezír – zástupca panovníka, rozhodoval o všetkých veciach Egypta a dostával dane zo všetkých nómov. Pod jeho vedením sa konali všetky práce pri budovaní zavlažovacích kanálov a bol aj najvyšší sudca a veliteľ vojska. Tento úrad sa postupne stal dedičný a prechádzal z otca na syna. Kňazi mali vysokú autoritu, podporovali kult boha slnka a od faraóna dostávali do daru pôdu.

 

K nižším úradníkom patrili pisári, dozorcovia a vyberači daní. Vojsko, podriadené vezírovi, ochraňovalo štát pred vonkajšími nepriateľmi, ale aj vládnuce vrstvy pred nepokojmi a vzburami obyvateľstva. Roľníci a remeselníci platili dane, pracovali na kráľovských stavbách a na zavlažovacích zariadeniach. Otrokov (vojnových zajatcov) využívali na domáce práce, na poliach a na stavbách.


 

Staroveká India


V 3. tisícročí vznikla v povodí rieky Indus staroindická ríša s mestskými štátmi. údolí rieky Indus vznikli malé štáty a na čele každého stálo knieža – radža. Počas vojny sa tieto štáty zjednotili do veľkej ríše, ktorej vládcom bol maharadža (veľký kráľ).V 2. tisícročí pred Kr. dobyl údolie Indu národ Árijcov, podmanil si pôvodné obyvateľstvo a urobil z nich otrokov. V povodí rieky Ganga si založili jednotnú ríšu. Kmene žijúce na území Indie postupne prijali spoločné meno – Indovia. Veľkú moc a bohatstvo získali vojaci a kňazi – brahmani. Spočiatku brahmani vykonávali náboženské obrady, neskôr sa stali vykonávateľmi zákonov. Brahmani spísali posvätnú knihu Zbierku zákonov Manu, podľa ktorej sa ľudia delili na 4 rôzne skupiny – kasty a prechod z jednej kasty do druhej bol vylúčený:


  1. kasta kňazov - brahmani, starali sa o náboženstvo a zákony,

  2. kasta vojakov - kšatrovia, ochraňovali štát, udržiavali poriadok a bojovali vo vojne,

  3. kasta roľníkov, remeselníkov - vaišovia, dorábali potravu

  4. kasta otrokov - šudrovia, slúžili prvým trom kastám, ktoré boli slobodné, ale sami boli neslobodní, žili v ťažkých podmienkach a zákon ich dovoľoval zabiť.

 


Staroveká Čína

 

Prvý štát vznikol v Číne okolo roku 1 500 pred Kr. Na jeho čele stál panovník, ktorý bol zároveň najvyšším veliteľom vojska a nejvyšším kňazom. Nazýval se Syn nebies. Oporou jeho vlády boli vojenskí velitelia, správci jednotlivých krajov a vyberači daní. Základnými spoločenskými vrstvami boli roľníci, remeslníci a obchodníci.



Zopakujte si:
1. Vymenujte spoločné znaky staroorientálnych štátov.
2. Kto boli nomarchovia?
3. Na ktoré 4 kasty sa delilo obyvateľstvo Indie?
4. Aké tituly používali starovekí panovníci?

Použitá literatúra:
1. Daniš, M. a Kratochvíl, V.: Od staroveku k stredoveku, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 1998.
2. Skladaný, M. a kol.: Dejepis pre 5. ročník základnej školy, SPN, Bratislava 1990.
3. Mišulin, A. V.:Dejiny staroveku, Pravda, Bratislava 1950.