Pojem sovietizácia označuje napodobňovanie sovietskeho spôsobu života v politike, kultúre a ďalších oblastiach v socialistických krajinách. Sovietizácia Československa prebiehala v rokoch 1948-1960, pričom najviac sa prejavovala v prvej polovici 50tych rokov 20. storočia. Bola spätá s nástupom komunistov k moci, s krutosťami socialistického režimu, vykonštruovanými  politickými procesmi a  vytváraním atmosféry strachu a nepriateľstva voči „Západu“.

 

 

 

Znaky sovietizácie ČSR

  • socialistický režim - totalitný, nedemokratický,

  • vláda jednej strany – komunistickej (KSČ), zakotvená v ústave z roku 1948,

  • budovanie štátu podľa vzoru ZSSR,

  • čistky (odstraňovanie) tých, ktorí nevyhovovali politickému režimu,

  • boj proti triednym nepriateľom - prenasledovanie, zatýkanie, súdy s odporcami režimu (nekomunisti, kňazi, rehoľníci, protifašistický bojovníci),

  • podriadenosť cirkvi štátu - keďže oficiálnou ideológiou komunizmu bol ateizmus, začali komunisti podnikať kroky na podkopanie postavenia cirvi u nás – napr. v roku 1950 to boli Akcia K - zameraná na obsadenie mužských kláštorov, Akcia R - zameraná proti rehoľníčkam,  Akcia P - násilné zlúčenie gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi,

  • vykonštruované politické procesy,

  • násilie ako bežný nástroj politiky proti občanom, spoločnosť kontrolovala ŠtB (štátna bezpečnosť),

  • stupňovanie atmosféry nepriateľstva, nedôvery a strachu zo všetkého, čo prichádza
    zo „Západu“    . 

 

 

 

ČSR po roku 1948

„Víťazný február 1948“ (dnes označovaný ako komunistický prevrat) začal písať socialistické (komunistické) dejiny Československa, ktoré trvali 40 rokov. Prezident Beneš vo februári 1948 abdikoval a na jeho miesto nastúpil komunistický vodca Klement Gottwald. Podľa príkladu ZSSR bol nastolený nedemokratický, totalitný režim na čele s Komunistickou stranou Československa (KSČ) a najvyšší komunistickí predstavitelia postupne získali neobmedzenú moc. Československí komunisti budovali a riadili ČSR pod heslom: Sovietsky zväz náš vzor! Podobné heslá a vyobrazenia kosákov, kladív, továrenských komínov, kombajnov, roľníkov a robotníkov (tzv. „komunistický folklór“) zneužívali komunisti na propagandu a zdobili nimi budovy, závody a ulice.

Československo sa stalo satelitným štátom ZSSR, ktorý k nám poslal svojich poradcov. Tí mali rozhodujúci vplyv najmä v armáde, v bezpečnostných a kľúčových odvetviach priemyselnej výroby. ZSSR už v roku 1947 zakázalo Československu prijať Marshallov plán (americká hospodárska pomoc európskym štátom, zničených 2. svetovou vojnou) a neskôr ho zapojil do Varšavskej zmluvy (1955) a RVHP (1949).

 

9.mája 1948 bola prijatá Ústava ČSR, v ktorej si KSČ dala potvrdiť svoje dominantné postavenie.

 

30. mája 1948 sa odohrali nové parlamentné voľby, no občan si nemohol slobodne vybrať, koho bude voliť, pretože bola zavedená jednotná kandidátka, hoci v prípade nesúhlasu mohol do volebnej urny vhodiť prázdny lístok (na Slovensku bolo takýchto až 14% všetkých lístkov).

 

V máji 1949 bola na  IX. zjazde KSČ schválená generálna línia výstavby socializmu v ČSR.

Politický systém bol centralistický a právomoci slovenských národných orgánov boli obmedzené.

 

 

 

Obdobie čistiek a prenasledovania

Po februárových udalostiach sa spustila „očista“ spoločnosti od nepriateľov komunistického režimu. Čistky vykonávané akčnými výbormi Národného frontu boli dôkladné. Množstvo nepohodlných ľudí bolo odstránených z armády, z riadiacich funkcií podnikov, zo škôl museli odísť tisíce študentov, prepustené boli stovky vysokoškolských profesorov. Na ich miesto boli dosadení komunisti, ktorí však často nespĺňali odborné požiadavky (napríklad riaditeľom sa stal človek so základným vzdelaním, ktorý však bol horlivý komunista).

 

Odporcovia režimu (skutoční alebo vymyslení), nazývaní triedni nepriatelia, boli prenasledovaní, zastrašovaní, zatýkaní, mučení, väznení a posielaní do pracovných táborov (nútené práce si väzni odpykávali napríklad v uránových baniach v Jáchymove, kde zomierali od vyčerpania a ožiarenia). Pri prenasledovaní a trestaní triednych nepriateľov využívali komunisti  najmä represívne zákony, ktoré si sami uzákonili, napríklad:

Zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky (zákon č. 231/1948 ) - umožňoval udeliť trest smrti, doživotie resp. 25 rokov ťažkého žalára za celý rad zločinov kvalifikovaných ako velezrada, vyzvedačstvo, vojnové záškodníctvo. Okrem najťažších trestov zákon umožňoval zhabanie majetku, stratu občianskych práv a občianstva, vypovedanie z územia republiky, zákazu pobytu, zákaz vykonávať svoje povolanie atď.

 

Zákon o zľudovení súdnictva (zákon č. 319/ 1948 ) - tento zákon pretváral súdy na priamy politický orgán vládnucej strany. Sudcom ľudu sa zaručovala rovnoprávnosť v rozhodovaní so sudcami z povolania. Na sudcu z ľudu mohol byť menovaný československý občan vo veku 30-60 rokov, ktorý bol občiansky bezúhonný, a hlavne musel byť presvedčeným komunistom.

 

Zákon o táboroch nútených prác (zákon č. 238/1948), ktorý pojednával o zriadení táborov nútených prác pre triednych nepriateľov ľudovodemokratického štátu. Hlavné tábory sa nachádzali v mestách Ústie nad Oravou, Hronec, Ilava, Trenčín, Nováky, Ruskov, boli ale aj menšie tábory ako Krásna nad Hornádom, Slanec, Cajla, Taláš, Nebojsa, Moravský Svätý Ján a Veľké Kapušany.

 

 

 

Politické procesy (1948-1954)

Masová nezákonnosť vyvrcholila politickými procesmi s najvyššou mierou tvrdosti. Medzi politické procesy patrili tie, v ktorých boli obete súdené za činy politickej a protištátnej povahy. Za politicky procesy možno pokladať také, ktoré boli vykonštruované a slúžili ako politický nátlak alebo pomsta. Komunistický režim vyprodukoval niekoľko tisíc procesov. Všetky politické procesy boli nezákonné, pretože o ich konaní a o rozsudkoch rozhodovali iné orgány než zákonne príslušné súdne orgány, priznania k vykonštruovaným trestným činnom boli vynútené rôznymi formami fyzického a psychického nátlaku (mučenia), boli hrubým spôsobom porušované ústava, trestný zákon, občianske a ľudské práva.  Politické procesy postihovali všetky sociálne vrstvy, profesijné a záujmové zoskupenia. Medzi najpočetnejšiu skupinu prenasledovaných patrili triedni nepriatelia (bývalí majitelia väčšieho majetku, živnostníci, vyšší štátni úradníci predchádzajúceho režimu, príslušníci cirkvi, armády, roľníci, ktorí nechceli vstúpiť do roľníckych družstiev, protifašistickí odbojári, ktorí sa zúčastnili západného odboja atď.).

 

Zvláštnu skupinu tvorili členovia komunistickej strany, ktorých súdili ako buržoáznych nacionalistov (buržoázny nacionalizmus - reakčná buržoázna ideológia a politika, nadradzujúca jeden národ nad druhý, ktorá oslabuje triedny boj, rozbíja solidaritu pracujúcich, uspokojuje  individuálne záujmy nad záujmy celku) – napríklad procesy s Gustávom Husákom alebo Lacom Novomeským, odsúdenými na dlhoročné väzenie.

Mimoriadne postavenie medzi verejnými procesmi mali tzv. monsterprocesy – pripravené a predvádzané ako divadlo pre milióny divákov, čitateľov a poslucháčov. Obžalovaní  sa po týraní väčšinou priznali a svoje výpovede sa museli naučiť naspamäť (napr. procesy s Miladou Horákovou, Vladimírom Klementisom, Rudolfom Slánskym – boli popravení alebo procesy s katolíckymi biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom - boli odsúdení na dlhoročné väzenie a pod.).

 

Rozsudky z politických procesov boli kruté: okolo 80 tisíc ľudí bolo odsúdených na doživotie, mnohoročné väzenie, či nútené práce a bolo vykonaných 178 rozsudkov smrti. Cieľom politických procesov bolo:

  • zlikvidovať, potrestať a vyradiť odporcov režimu (skutočných alebo vymyslených),

  • vytvárať atmosféru strachu v celej spoločnosti,

  • preukázať správnosť oficiálnej politiky.

 

Napätie a strach, ktoré procesy spôsobovali, vyvolávali v občanoch sklamanie a odpor, preto stovky občanov (aj napriek nebezpečenstvu a streľbe na hraniciach) každý rok opustilo Československo.

 

 

 

Koniec politických procesov

Najprísnejšie politické procesy  sa odohrávali do roku 1954, potom sa tresty zmiernili. Súviselo to s politickými udalosťami: smrť Stalina a Gottwalda v roku 1953, Chruščovova kritika Stalinovej vlády na XX. Zjazde KSSZ (Komunistickej strany Sovietskeho zväzu) v roku 1956 a následné uvoľnenie represií v ZSSR, ale aj  prijatie novej československej ústavy v júli 1960, v ktorej sa  konštatovalo víťazstvo socializmu.



Zopakujte si:
1. Čo je to sovietizácia Československa a kedy prebiehala?
2. Vymenuj znaky sovietizácie v ČSR?
3. Vysvetli pojmy: čistky, triedny nepriateľ, buržoázny nacionalizmus, monsterprocesy.
4. Aké boli ciele politických procesov?


Použitá literatúra:
Kováč, D. a Kamenec, I. a Kratochvíl, V.: Slovensko v novom storočí, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 1997
Pešek. J. a Letz, R.: Štruktúra moci na Slovensku 1948-1989, Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2004
http://www.moderne-dejiny.sk