Právne systémy, ktoré majú podobné znaky, hodnoty, formy vyjadrenia práva a filozofiu vzniku, tvoria právnu kultúru. Porovnávaním právnych systémov sa zaoberá právna komparatistika (porovnávacia právna veda). Vedeckým cieľom právnej komparatistiky je najmä získavanie nových poznatkov o právnych systémoch a na základe nich zovšeobecňovať medzinárodne používané pojmy a zjednocovať tak medzinárodnú právnu terminológiu.
Právna kultúra je súčasťou kultúry, predstavuje súhrn spôsobu tvorby práva, aplikovania práva v praxi, výchovy právnikov, organizácie súdnictva. Zachytáva tradíciu, národné a mieste zvyky, pragmatické skúsenosti, históriu národa, je súčasťou kultúry.
Máme viaceré typy právnej kultúry:
európska kontinentálna (civil law - románsko-germánska, škandinávska, východoeurópska, balkánska) – základom práva je zákon, je tu dôraz na písané právo. Typické sú kodifikácie práva do veľkých celkov (kódexov). Právo tvorí štátny orgán a do života ho uvádzajú súdy a iné štátne orgány. Kontinentálne právo je právny systém založený na rímskom práve. Jeho protikladom je anglo-americké právo;
anglo-americká (common law) – rozšírená najmä vo Veľkej Británii, USA, Kanade, Austrálii a Novom Zélande, zasahuje asi 1/3 svetovej populácie. Právo je tvorené činnosťou súdov a precedensami (súdne prípady, ktoré sa stanú, sú posudzované podobne až identicky podľa prípadov, ktoré im predchádzali a majú s nimi podobnosť);
náboženská (religious law - islamská, indická, africká, čínska a japonská) – náboženstvo tu určuje život občanov a to, ako budú žiť – usiluje sa o reguláciu všetkého ľudského správania. Stanovuje pravidlá, napr. postavenie žien v spoločnosti, vzťah k alkoholu, povinné piliere vierouky. Klasické islamské právo vzniklo zo zvykov, ale rozhodujúci význam tu mal vznik islamského náboženstva, podľa ktorého je jediným zákonodarcom Boh a ten určuje pravidlá správania sa. Úlohou štátu bolo len aplikovať božie normy obsiahnuté v náboženských predpisoch. V dôsledku prenikania cudzích prvkov do islamského práva sa začala kodifikácia islamského práva, keď bol v roku 1840 prijatý prvý Trestný kódex Osmanskej ríše a v roku 1869-1876 bola prijatá Medžella, ktorá je prvým skutočným civilným kódexom. V súčasnosti majú niektoré štáty zachované islamské právo len v niektorých oblastiach, ako je právo dedičské alebo rodinné. Iné, ako napr. Saudská Arábia, sa cudziemu vplyvu stále bránia;
socialistická (napr. štáty bývalého východného bloku) – podstata je ideologická, jedná sa o písané právo, ktoré tvoria štátne orgány, pričom neexistuje delenie na verejné a súkromné právo. Na poprednom mieste je záujem štátu.
Myšlienkové zdroje európskej právnej kultúry sú viaceré:
a) staroveké Grécko – grécki filozofi Sokrates, Aristoteles a Platón (filozofi zlatého veku – klasického obdobia helenizmu) a filozofi-stoici obdobia helenizmu položili základy pojmového aparátu, ktorý používa právna veda dodnes. Títo filozofi učili ľudí klásť otázky, premýšľať o tom, čo je dobro a pochopiť ho. Dobro jednotlivca spájali s dobrom štátu;
b) vzťah Rimanov k poriadku (rímska právna vzdelanosť) – po strate politickej samostatnosti Gréci učili Rimanov ako správne žiť a vládnuť. Rimania vychádzali z múdrosti a skúsenosti Grékov, otázky štátu rozvinuli do dokonalejšej podoby. Na základe konkrétnych situácií a vzťahov medzi členmi spoločnosti (obchodníkov, manželov...) vytvárali modely riešení a vytvorili systém platného práva. Vznikla veda o práve – jurisprudencia. Podľa zozbieraných zlomkov rímskeho práva, ktoré dal zozbierať byzantský cisár Justinián I., vznikli v 6.storočí Zbierky občianskeho práva (Corpus iuris civilis). Jedná sa o významný právny počin, ktorý vykonala komisia na čele s právnikom Tribonianom. Corpus Iuris civilis sa skladal zo štyroch častí (Codex Iustinianus, Digesta, Institutiones a Narai, latinsky Novellae), ide o normy a výklady rímskeho práva, ktoré boli následne platné mnoho storočí. V 11.storočí sa Justiniánove zákonníky začali študovať na právnických školách v Taliansku, najmä v Bologni a glosátori (prví európski právnici) vysvetľovali rímske právo a pripravili ho pre praktické používanie. Rímske právo bolo pokladané za všeobecne platné právo, ktorého sa bolo možné dovolať pred súdom, ak domáce právne úpravy neboli správne. Symbolom právnickej učenosti sa v tejto dobe stal Bartol zo Saxoferrato (1313-1357), ktorý patril medzi postglosátorov a je tvorcom komentárov ku Corpus iuris civilis;
c) kresťanská mravnosť a podčiarknutie ľudskosti – filozofi a duchovní otcovia Aurélius Augustín a Tomáš Akvinský v stredoveku zdôrazňovali slobodu svedomia a šírili odkazy veľkých gréckych mysliteľov.
Slovenská republika prešla na európsku právnu kultúru prijatím Listiny základných práv a slobôd v roku 1991 (súčasť Ústavy SR).
Zopakujte si:
1. Objasnite pojem právna kultúra.2. Vysvetlite, čo je precedens.
3. Aké typy právnej kultúry poznáme? Charakterizujte ich.
4. Aké sú myšlienkové zdroje európskej právnej kultúry?
5. V ktorom roku prešla SR na európsku právnu kultúru?
Použitá literatúra:
Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002.A.Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009.