Vypracovala: Mgr. Monika Koncošová

 

 

 

CLEVELANDSKÁ DOHODA – dokument vypracovaný Slovákmi a Čechmi, ktorí žili pred 1. svetovou vojnou v USA.

Bola prijatá v Clevelande na konferencii, ktorá sa konala v dňoch 22. – 23. október 1915.

Žiadali v nej vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov s federatívnym usporiadaním, v ktorom bude mať Slovensko úplnú národnú autonómiu s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, s úplnou kultúrnou slobodou a s plným právom používať slovenský jazyk.

Formou vlády mala byť personálna únia.

 

Požiadavky Clevelandskej dohody:

  1. Samostatnosť českých zemí a Slovenska

  2. Spojenie Českého a Slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda i s úplným používaním jazyka slovenského, vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským.

  3. Volebné právo: všeobecné, tajné a priame.

  4. Formy vlády: personálna únia s demokratickým zriadením štátu, podobne ako v Anglicku.

  5. Tieto body tvoria základ obapolnej dohody a môžu byť doplnené, poťažne rozšírené len na základe dorozumenia sa oboch stránok.

České národné združenie podržuje si právo prípadnej zmeny a to samé právo má aj Slovenská liga.

Cleveland, Ohio, dňa 22. októbra 1915

 

 

 

PITTSBURSKÁ DOHODA:

31. mája 1918 nahradila Clevelandskú dohodu Pittsburská dohoda.

V americkom Pittsburghu ju podpísali zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov s Tomášom G. Masarykom.

Text dokumentu sformuloval v rámci svojej návštevy USA T. G. Masaryk.

Uvedená dohoda nerátala so spojením Čechov a Slovákov ako dvoch samostatných, rovnoprávnych národov do federatívneho zväzku.

Nehovorí sa v nej už ani o samostatnom slovenskom národe.

Podľa Pittsburskej dohody malo byť Slovensko autonómnou časťou centrálne riadeného štátu. Malo mať ale svoj snem, administratívne inštitúcie, súdy, slovenský jazyk používaný v školách, v úradoch a v občianskom živote.

 

Text Pittsburskej dohody:

„Predstavitelia slovenských a českých organisácií vo Spoj. Štátoch, Slovenskej Ligy, Českého Národného Sdruženia a Sväzu Českých Katolíkov, porokovali za prítomnosti predsedu Česko-Slovenskej Národnej Rady, prof. Masaryka, o česko-slovenskej otázke a o našich posavádnych programových prejavoch a usniesli sa nasledovne:

  • Schvaľujeme politický program usilujúci sa o Spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých Zemí a Slovenska.

  • Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.

  • Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.

  • Česko-slovenský štát bude republikou. Jeho Konštitúcia bude demokratická.

  • Organisácia spolupráce Čechov a Slovákov vo Spojených Štátoch bude podľa potreby a meniacej sa situácie, pri spoločnom dohovorení, prehĺbená a upravená.

  • Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa osvobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.“

Albert Mamatey, Ivan Bielek, Ján Janček ml., Matúš Gazdík, Milan Getting, Ján Pankúch, Michal Bosák, Gejza H. Mika, Rev. Jozef Murgaš, Ignác Gessay, Jozef Hušek, Rev. Ján Kubašek, Andrej Schustek, Jozef Karlovský, Rev. Pavel J. Šiška, Ján Adolf Ferienčík, Ivan Daxner, T. G. Masaryk, Karel Pergler, Hynek Dostál, Ludvík Fisher, Rev. Oldřich Zlámal, B. Simek, Vojta Beneš, J. J. Zmrhal, Rev. Innocent Kestl, Jan Straka, Jos. Martinek, Dr. Joseph P. Pecivál

 

 

 

MARTINSKÁ DEKLARÁCIA - je to jeden zo základných dokumentov zrodu Česko-slovenského štátu.

28. október 1918 – vznik Československej republiky – jej vznik bol vyhlásený v Prahe Národným výborom.

Domáci odboj za vytvorenie samostatnej Československej republiky sa spájal so Slovenskou národnou stranou. Jej predsedom v roku 1918 bol Matúš Dula.

JUDr. Matúš Dula zvolal dve porady – 29. a 30. október 1918. Na oboch sa rokovalo o návrhoch zásadnej štátnopolitickej deklarácie, ktorá mala byť vyjadrením ich postoja ku vzniku republiky.

Deklaračné zhromaždenie bolo zvolané do MARTINA. Pozvánku na deklaračné zhromaždenie vydali Národné noviny spolu s inými článkami, ktoré predznačovali konanie zhromaždenia a jeho obsah.

Uhorská vláda hľadali cesty, ako zabrániť rozpadu Uhorskej monarchie a vytvoreniu Československej republiky. Do Martina poslala pohraničnú políciu aj jednotky 15. Honvédskeho pluku.

 

 

Zhromaždenie sa napokon konalo a bola na ňom prijatá tzv. MARTINSKÁ DEKLARÁCIA:

  • Zhromaždenie sa konalo v budove Tatra banky v Martine.

  • Zúčastnilo sa cca 200 účastníkov, zástupcov všetkých politických smerov zo Slovenska.

  • Účastníci, vedomí si historického významu stretnutia, ale aj povzbudení vývojom udalostí, prejavil v dôležitých otázkach jednomyseľnosť.

  • Najprv prijali rozhodnutie o vytvorení Slovenskej národnej rady. SNR mala 20 členov a 12-členný výkonný výbor.

  • V mene tejto Slovenskej národnej rady zhromaždenie prijalo Deklaráciu slovenského národa, ktorú potom predniesol Samuel Zoch.

  • Hlavné slovo pri jej zostavovaní a spísaní mali E. Stodola, J. Damborský a S. Zoch. Práve Zoch (evanjelický farár) Deklaráciu slovenského národa štylisticky upravil.

  • Pozitívne ich ovplyvnilo aj vyhlásenie Rakúsko-uhorského ministra zahraničných veci – J. Andrášiho vláde USA zo dňa 27. októbra 1918, v ktorom monarchia prijala podmienky Dohody a amerického prezidenta Wilsona (známych 14 Wilsonových bodov).

  • Deklarácia predstavovala v danej dobe veľmi dôležitý štátoprávny dokument o postavení Slovenska v novom štáte.

  • Spolu s Vyhlásením československého štátu 28. októbra 1918 v Prahe položila základy vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov.

  • Za jediného legitímneho predstaviteľa slovenského národa vyhlásila Slovenskú národnú radu. Ona jediná mohla v mene slovenského národa hovoriť a konať.

  • Deklarácia jasne vyjadrila rozhodnutie Slovákov rozísť sa s Uhorskom.

  • Vyjadrila rozhodnutie vytvoriť spoločný štát s Čechmi.

  • Účastníci slávnostného zhromaždenia síce počas dňa zvolili SNR a prijali aj spomínanú Deklaráciu, ale už na večer toho istého dňa museli prijať zásadné opatrenia.

  • Dôvodom bol príchod Milana Hodžu. Ten bol, ako jeden z mála Slovákov, svedkom vyhlásenia Československa v novom hlavnom meste novej republiky.

  • M. Hodža totiž prítomným oznámil, že československý štát je už niekoľko desiatok hodín realitou.

  • Preto sa niektorí z tých, ktorí Deklaráciu podpísali, opäť zišli a urobili v dokumente niekoľko zmien. Tie reagovali na novú historickú situáciu.

,,Na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s tým novo utvoreným medzinárodným položením, ktoré dňa 18. októbra 1918 formuloval prezident Wilson a ktoré dňa 27. októbra 1918 uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia,“ zhodli sa deklaranti.

Pôvodný text aj zápisnica o priebehu zhromaždenia sa stratili.

 

Text Deklarácie slovenského národa:

 

Zastupitelia všetkých slovenských politických strán, zhromaždení dňa 30. októbra 1918 v Turčianskom Sv. Martine a organizovaní v Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa, trvajú na zásade samourčovacieho práva národov, prijatej celým svetom. Národná Rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa bývajúceho v hraniciach Uhorska je jedine ona oprávnená hovoriť a konať.

Nie je na to oprávnená uhorská vláda, ktorá za celé desaťročia nepoznala vážnejšej úlohy, ako potlačovať všetko, čo je slovenské, nepostavila a nedovolila nášmu národu ani jedinej školy, nedovolila, aby sa slovenskí ľudia dostali do verejnej správy a úradov, náš ľud majetkové ničila a vykorisťovala svojou stredovekou feudálnou sústavou a politikou.

Nie sú oprávnené na to, aby v mene slovenského ľudu hovorili ani tie tak zvané zastupiteľské zbory, ktoré sú zostavené na základe úzkeho volebného práva, nedopúšťajúceho prejaviť vôľu národa a pozostávajúce z ľudí, ktorí vzdor nariadeniu zákona nedopustili na výboroch Čisto slovenských stolíc ani len slovenského slova.

Nie sú na to oprávnené ani také zhromaždenia, ktoré vynášajú uzavretie pod tlakom cudzieho násilia.

V mene slovenského národa na Slovensku oprávnená je teda hovoriť jedine Slovenská Národná Rada.

Národná Rada česko-slovenského národa v Uhorsku obydleného osvedčuje:

  1. Slovenský národ je čiastka i rečové i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobili známym na celom svete, mala účasť i slovenská vetev.

  2. Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s tým novoutvoreným medzinárodným právnym položením, ktoré dňa 18. októbra formuloval predseda Wilson a ktoré dňa 27. októbra uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia.

  3. Žiadame okamžité uzavretie pokoja, a síce na všeľudských kresťanských zásadách, aby pokoj bol taký, žeby medzinárodno-právnymi zárukami znemožňoval ďalšiu vojnu a ďalšie zbrojenie.

Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a zo spolku národov, ale i jemu bude dopriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyvinovať a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.

Zo zasadnutia Slovenskej Národnej Rady.

V Turčianskom Svätom Martine 30. októbra 1918.

Karol A. Medvecký v .r ., tajomník Slovenskej Národnej Rady

Matúš Dula v .r ., predseda Slovenskej Národnej Rady

 

 

 

Zopakujte si:

  1. Vymenujte najvýznamnejšie dokumenty a dohody, ktoré predchádzali Martinskej deklarácii a spájali sa so vznikom 1. ČSR.

  2. Vysvetlite podstatu Martinskej deklarácie.

  3. Porovnajte činnosť a aktivity domáceho a zahraničného odboja pri vzniku 1. ČSR.

 

 

 

Použitá literatúra:

DEJEPIS NA DLANI. 1. vyd. 2004. Príroda. Bratislava. ISBN 80-07-01211-7

ĎURČO, E.: Dejepis na dlani. 1. vyd. 1995. Enigma. Bratislava. ISBN 80-88798-00-0

CHOVANEC, J.: Martinská deklarácia. Muži Deklarácie. 1. vyd. 1998. MPC. Banská Bystrica. ISBN 80-8041-239-1

http://www.klasici.sk/node/511

Súkromné materiály autorky