V ranom stredoveku vládla vo Franskej ríši dynastia Merovejovcov (481 – 751). Merovejovci boli zakladatelia Franskej ríše. Úpadok Merovejcov využila nová kráľovská dynastia Karolovcov, ktorá vládla vo Franskej ríši v rokoch 751 – 987. Názov odvodila od svojho najvýznamnejšieho člena, cisára Karola Veľkého, ktorý vládol ako kráľ Frankov (768 – 814) a cisár Západu (800 – 814). Dynastia Karolovcov založila prvú bohatú a mocnú európsku ríšu.
Karolovci (751 – 987)
Od 7. storočia, za vlády Merovejovcov, prechádzala stále väčšia moc z kráľa na „správcu paláca“ (maior domus), majordóma, čím sa oslabovalo postavenie kráľa. Majordómovia titul dedili a postupne sa stali správcami krajiny. Jedným majordómom bol aj Pipin Herstalský, správca územia Austrasie. Jeho syn Karol Martel od roku 732 vládol sám, bez kráľa. Jeho syn Pipin Krátky pokračoval v nastolenej politike a v roku 751 dosiahol zosadenie posledného merovejského kráľa. Založil tak dynastiu Karolovcov.
Karol Veľký (768 - 814)
Najvýznamnejší panovník rodu Karolovcov, Karol Veľký bol najstarší syn franského kráľa Pipina Krátkeho. Po smrti otca Pipina Krátkeho sa delil najskôr o moc a kráľovstvo s bratom Karolmanom, ktorý však čoskoro zomrel a tak sa Karol stal jediným franským vládcom (768 –814).
Karol vďaka vojenským víťazstvám rozšíril svoju ríšu všetkými smermi. Jeho ríša zaberala územia od rieky Tiber po Severné more a od Pyrenejského polostrova po rieku Labe. Žilo v nej 15 miliónov obyvateľov.
Svoju moc upevňoval vojnami s Longobardmi v Taliansku, Sasmi v Nemecku, kočovnými Avarmi v Panónii, či Arabmi na Pyrenejskom polostrove. Väčšinu života strávil Karol Veľký v sedle koňa na vojenských výpravách, pretože pre Frankov bol boj spôsobom života.
Podporoval pápeža Hadriána I. v boji proti Longobardom a po ich prijal titul longobardského kráľa. Potvrdil pápežovi panstvo a v roku 781 sa presne určili hranice pápežského štátu.
Viac ako tridsať rokov (772 – 804) trvali kruté boje proti pohanským Sasom, ktorí sídlili v dolnom Nemecku. Krvavé represálie sa spájali s násilným obracaním na kresťanstvo a presídľovaním Sasov do iných oblastí (hovorí sa o 4500 popravených rebeloch, ktorí nechceli prijať kresťanstvo). Po ovládnutí ich územia tu zaviedol franskú grófsku správu, poskytol Sasom rovnaké práva ako mali obyvatelia jeho ríše a dal spísať ich vlastné saské právo (802 – 803).
Podnikol dve vojenské výpravy proti Avarom a v roku 796 porazil ich štát v Panónii. Zmocnil sa obrovského zlatého a strieborného pokladu. V Podunajsku založil dve pohraničné marky, kde sa sústredila misijná činnosť cirkvi, zameraná na christianizáciu (kresťanizáciu) Slovanov.
Karolove vojská zasiahli do rozporov medzi Arabmi na Pyrenejskom polostrove. Ich výprava sa však roku 778 skončila porážkou v Roncevalskom priesmyku (je známa z Piesne o Rolandovi). Až roku 795 dobyli Frankovia časť územia za Pyrenejami, kde Karol založil španielsku marku so sídlom v Barcelone.
Veľkou poctou pre Karola Veľkého sa stala korunovácia za rímskeho cisára (800 – 814) v Ríme, pápežom Levom III. na Vianoce roku 800. Korunovácia spôsobila napätie medzi Franskou ríšou a Byzanciou. Byzancia napokon uznala Karolovu cisársku hodnosť (812). Odvtedy mal kresťanský svet dvoch cisárov a dve nezávislé cisárstva: východné a západné.
Karol sa usiloval o jednotnú správu svojej krajiny a rozdelil ju na grófstva. Okrem toho zaviedol zvláštnu inštitúciu kráľovských poslov (missi dominici) - zabezpečovali spojenie medzi rôznymi časťami ríše a starali sa o splnenie panovníkových príkazov. Každoročne zvolával zhromaždenia cirkevných aj laických hodnostárov. Vydával písomné kráľovské nariadenia – kapituláriá.
Vzdelanosť a umenie
Karol podporoval rozvoj vzdelanosti, staral sa o zakladanie a rozkvet škôl pri kláštoroch a biskupstvách. Za jeho vlády sa začalo písať čitateľne upraveným písmom – karolínskou minuskulou. V kláštoroch sa opisovali diela klasických autorov, ktoré slúžili ako vzor pre správnu latinčinu. Karol povolal na svoj dvor najlepších európskych učencov svojho času Alcuina z anglického Yorku, Pavla Diakona z Longobardie, Eginharda z Nemecka, Teodulfa z vizigótskeho Španielska.
Rozvíjala sa aj architektúra a výtvarné umenie (najmä knižná maľba). Rozvoj vzdelanosti nadviazal na antické dedičstvo Západorímskej ríše a pomohol ho ďalej zachovať. Oprávnene sa teda o tomto období hovorí ako o karolínskej renesancii.
Súkromie Karola Veľkého
Kráľ Karol Veľký vstúpil do legiend aj svojimi štyrmi manželstvami a viacerými milenkami, s ktorými mal aspoň 18 detí (manželských a nemanželských). O všetky deti sa vzorne staral a dbal o ich vzdelanie. Údajne všetky jeho dcéry ostali slobodné a žili na kráľovskom dvore, pretože ich otec nechcel stratiť vydajom. Všetky svoje manželky prežil a jeho nástupcom sa stal syn Ľudovít I. Pobožný.
Význam vlády Karola Veľkého
Karol Veľký získal nadvládu nad prevažnou časťou západoeurópskeho kresťanstva, podporoval šírenie kresťanstva, umenia a kultúry a vyslúžil si prívlastok rex pater Europae – „Kráľ a otec Európy“. Jeho sláva bola taká veľká, že naši slovanskí predkovia odvodili od jeho mena označenie panovníckej hodnosti – kráľ. O živote tohoto významného panovníka sa dozvedáme z viacerých zdrojov, ale najlepší opis poskytol franský šľachtic Einhard, autor diela Vita Caroli Magni (Život Karola Veľkého).
Zopakujte si:
1. Čo vieš o rode Karolovcov?2. Aké panovnícke tituly mal Karol Veľký?
3. Proti komu bojoval Karol Veľký?
4. Čo je to karolínska renesancia?
Použitá literatúra:
Valachovič, P. a Kratochvíl, V. a Mucska V.: Od staroveku k stredoveku, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 2001Kronika lidstva, Fortuna Print, Bratislava 1992
Ilustrované dejiny sveta - Medzi krížom a polmesiacom 430-907 n. l., Readers`Digest Výber, Bratislava 2009