Alexander Dubček (1921-1992) bol slovenský komunistický politik, štátnik, popredná osobnosť Pražskej jari 1968 a zástanca „socializmu s ľudskou tvárou“. Bol najvýznamnejším a najznámejším politikom moderných československých dejín.
Detstvo a mladosť
Alexander Dubček sa narodil 27. novembra 1921 v dedine Uhrovec, v tom istom dome (budova školy) ako Ľudovít Štúr. Jeho otec Štefan Dubček bol stolár, ktorý v roku 1912 odišiel do USA, do mesta Chicago, kde sa stal komunistom. Dubčekovi rodičia boli silne ľavicovo orientovaní a v roku 1925 odišli ako členovia družstva Interhelpo (Interhelpo bolo priemyselno-výrobné družstvo česko-slovenských robotníkov a roľníkov založené v máji 1923 v Žiline na pomoc budovania socializmu v sovietskom Kirgizsku) do ZSSR, do kirgizského mesta Biškek. Ťažké životné a klimatické podmienky viedli rodinu k presťahovaniu sa do mesta Gorkij (dnešný Nižný Novgorod). V roku 1938 sa Dubčekovci vrátili na Slovensko. Po návrate domov sa vyučil za strojného zámočníka a začal pracovať v zbrojovke v Dubnici nad Váhom. V roku 1939 vstúpil mladý Dubček do KSČ. V roku 1944 bojoval v SNP. Hneď po vojne sa oženil (jeho manželka tiež absolvovala so svojimi rodičmi cestu do Kirgizska) a usadili sa v Trenčíne. Manželia mali troch synov: Pavla, Petra a Milana. Neskôr Dubček dostal ponuku nastúpiť do straníckeho aparátu a pôsobil v straníckych funkciách v Trenčíne a Banskej Bystrici.
Politická kariéra
V rokoch 1953-1955 bol vedúcim tajoníkom Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici. Keďže dobre ovládal ruský jazyk, vyslali ho na politické štúdiá do Moskvy (1955-1958). V 60. rokoch, pod vplyvom uvoľnenejšej politiky N. Chruščova, nastal v jeho politickej orientácii zvrat smerom k reformnému komunistickému hnutiu. Angažoval sa v práci rehabilitačnej komisie, ktorá prešetrovala nespravodlivé a vykonštruované politické procesy s komunistami z 50. rokov. V roku 1962 sa stal vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Bratislave a v roku 1963 1.tajomníkom ÚV KSS. Začal presadzovať politiku dôslednejšieho riešenia hospodárskych, politických a národnostných problémov, a to sa dostalo do rozporu so zámermi a predstavami vtedajšieho 1.tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky Antonína Novotného.
Pražská jar 1968
V januári 1968 sa stal Dubček 1.tajomníkom ÚV KSČ - najvyššia funkcia v KSČ (po tom, ako plénum ÚV KSČ zbavilo A. Novotného funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ) a dostal sa na vrchol politiky v Československu. V tejto funkcii presadzoval kroky k liberalizácii režimu, stál na čele reformného krídla KSČ. Toto reformné hnutie dostalo pomenovanie Pražská jar (1968) – išlo o reformy v politickej, hospodárskej, kultúrnej a spoločenskej oblasti - začali sa realizovať idey „socializmu s ľudskou tvárou“. Dubček v tomto období dúfal, že bude možné obnoviť demokraciu. Priznal sa k chybám, ktoré spravila predošlá vláda. Jeho motto bolo: „Humanizmus, nie násilie.“ Jednou z jeho hlavných úloh bolo čeliť útokom proti komunistickej strane a proti socializmu. 4. mája 1968 vedenie KS ZSSR pozvalo do Moskvy vedúcich predstaviteľov KSČ a vlády ČSSR na čele s prvým tajomníkom ÚV KSČ Alexandrom Dubčekom. Sovietski čelní predstavitelia sledovali obrodný proces v ČSSR so znepokojením, pretože sa obávali oslabenia socialistického tábora. Česko-Slovenskí reformisti nedokázali získať dôveru sovietskych spojencov, ktorí začali od júla aktívne pripravovať vojenský zásah proti ČSSR.
Pražská jar sa skončila inváziou 5 štátov Varšavskej zmluvy do Československej republiky v noci z 20. na 21. augusta 1968. Sovietski vojaci zatkli a odvliekli A. Dubčeka, J. Smrkovského, O. Černíka a ďalších do Moskvy. Prezident ČSSR Ludvík Svoboda (spolu s delegáciou, ktorú tvorili G. Husák, M. Dzúr, B. Kučera, V. Biľak, A. Indra a J. Piller) odletel do Moskvy, kde žiadal, aby sa na rokovaniach zúčastnili Dubček a ostatní uväznení komunistickí predáci. Sovieti pustili iba Dubčeka, Smrkovského, Špačka a Šimona. 27. augusta 1968 sa Svoboda, Dubček, Černík, Smrkovský a Špaček smeli vrátiť do Prahy po tom, ako podpísali všetkých pätnásť Sovietmi diktovaných podmienok „Moskovského protokolu“, ktorý bol kapituláciou Dubčekovho reformného krídla a stanovoval podmienky a riešenie vzniknutej situácie. To znamenalo aj koniec Pražskej jari, dočasné pôsobenie vojsk Varšavskej zmluvy na našom území, ale aj „normalizáciu“.
Napriek porážke v Moskve sa Dubček z vysokej politiky dobrovoľne nestiahol. Toto obdobie Dubčekovej kariéry je niekedy vnímané dosť kontroverzne. Dubčekovi kritici mu napríklad vyčítajú, že ako predseda Federálneho zhromaždenia podpísal „obuškový zákon“ (zákonné opatrenie, ktoré dávalo mimoriadne právomoci Zboru národnej bezpečnosti s cieľom zabezpečiť verejný poriadok a normalizáciu pomerov v Česko-Slovensku, platil od augusta 1968 do decembra 1969). Ako poslanec za zákon nehlasoval. Bol tiež vo vysokých funkciách v čase upálenia sa Jana Palacha (január 1969) a manifestácií proti prítomnosti okupačných vojsk začiatkom roka 1969.
V nemilosti
1. januára 1969 podľa Zákona o česko-slovenskej federácii (1968) vznikla Slovenská socialistická republika. 2. januára predsedníctvo SNR vymenovalo prvú vládu SSR na čele so Štefanom Sádovským. 17. apríla sa v Prahe zišlo plénum ÚV KSČ a zvolilo nové predsedníctvo. A. Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ vystriedal Gustáv Husák, ktorý nastolil normalizáciu. V apríli 1969 bol Dubček odvolaný z funkcie. Od apríla do októbra 1969 pôsobil ako predseda Federálneho zhromaždenia, potom krátko ako veľvyslanec v Turecku. Viacerí si mysleli, že emigruje do zahraničia, čo však neurobil. V roku 1970 bol vylúčený z KSS. Napokon bol Dubček nútený sa z verejného života úplne stiahnuť a v rokoch 1970 – 1985 pracoval pre podnik Západoslovenské štátne lesy v bratislavských Krasňanoch ako mechanizátor. Po celé toto obdobie bol sledovaný Štátnou bezpečnosťou pod kódovým menom „Eser“.
Návrat do politiky v roku 1989
V novembri 1989 po Nežnej revolúcii sa konečne Alexander Dubček mohol vrátiť do politického života. V rokoch 1989 – 1992 bol predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR, v roku 1992 sa stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska. Koncom roka 1989 sa o ňom uvažovalo ako o možnom prezidentovi Česko-Slovenska. 1. septembra 1992 utrpel vážnu dopravnú nehodu pri Humpolci, bol hospitalizovaný v pražskej nemocnici Na Homolce, kde aj 7. novembra 1992 zomrel. Pochovaný je na bratislavskom cintoríne Slávičie údolie.
Ocenenia
Svet vzdal Dubčekovi hold a úctu za osobnú statočnosť, myšlienku nezaujatosti, priebojnosť a odvahu, ktorou sa vpísal do histórie politického myslenia. Boli mu udelené čestné doktoráty (Madrid, Washington, Bologna), Cena Andreja Sacharova za slobodné myslenie, ktorú mu udelil Európsky parlament v januári 1990. V roku 1995 mu prezident Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, In memoriam. Zanechal pamäti, ktoré vyšli posmrtne pod názvom Nádej zomiera posledná.
Zopakujte si:
1. Kde a kedy sa narodil A. Dubček?2. Vymenuj najdôležitejšie politické funkcie A. Dubčeka.
3. Kedy a prečo sa ocitol A. Dubček v nemilosti?
4. Aký je prínos osobnosti A. Dubčeka pre československú históriu?
Použitá literatúra:
Kováč, D. a Kamenec, I. a Kratochvíl, V.: Slovensko v novom storočí, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 1997Laluha, I. a kol.: Dubček, Smena, Bratislava 1991
Benčík, E.: Prvý muž česko-slovenskej jari Alexander Dubček, Slovak Radio Press, Bratislava 1993