Edvard Beneš (1884 - 1948) bol politik a štátnik, v poradí druhý československý prezident v rokoch 1935-1938 a 1945-1948 (v rokoch 1940-1945 bol prezidentom v exile), minister zahraničia a predseda vlády ČSR. Bol predstaviteľom zahraničného odboja počas oboch svetových vojen a zástancom čechoslovakizmu. E. Beneš patrí ku kontroverzným postavám československej histórie, predovšetkým vďaka tzv. Benešovým dekrétom.

 

 

Mladé roky

E. Beneš sa narodil v Kožlanoch pri Plzni v roľníckej rodine. Po ukončení gymnázia v Prahe vyštudoval filozofiu, sociológiu, politické vedy a právo na Filozofickej fakulte pražskej Karlovej univerzity, vo Francúzsku a v Nemecku. Pracoval ako učiteľ na obchodnej akadémii v Prahe a neskôr ako docent na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Vo Francúzsku sa zoznámil s Hanou Vlčkovou, s ktorou sa v roku 1909 oženil. Manželstvo bolo bezdetné.

 

 

Prvá svetová vojna

Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol E. Beneš členom organizácie českého domáceho odboja proti Rakúsko-Uhorskej monarchii tzv. Maffie. Neskôr spolupracoval v zahraničnom odboji s T. G. Masarykom a M. R. Štefánikom. Títo traja predstavitelia založili v roku 1916 v ParížiČeskoslovenskú národnú radu(ČSNR). ČSNR spolupracovala so štátmi Dohody a zakladala česko-slovenské vojenské jednotky (légie) vo Francúzsku, Rusku a Taliansku, ktoré sa úspešne zapojili do bojov 1. svetovej vojny. Vďaka podpore Dohody bola ČSNR uznaná ako predstaviteľka nového štátu (budúcej ČSR) dohodovými mocnosťami.

 

 

Medzivojnové obdobie

Po vyhlásení Československej republiky (ČSR) 28. októbra 1918 bol E. Beneš menovaný za ministra zahraničia (1918 – 1935). V tejto funkcii sa zúčastnil na Parížskej mierovej konferencii v roku 1919 a zaslúžil sa o nové hranice ČSR štátu na juhu Slovenska. Bol spoluzakladateľom Spoločnosti národov (1919 – 1946), v ktorej presadzoval politiku kolektívnej bezpečnosti. V zahraničnej politike sa orientoval na spoluprácu s Francúzskom, s ktorým v roku 1924 ČSR uzavrela spojeneckú zmluvu, ako aj na Rumunsko a Juhosláviu, s ktorými ČSR vytvorila obranný systém proti maďarskej rozpínavosti, tzv. Malú dohodu (1921- 1939).

V rokoch 1921–22 zastával E. Beneš funkciu predsedu vlády ČSR, bol poslancom parlamentu (1919–26 a 1929–35) a podpredsedom Československej strany národne socialistickej. Po abdikácii (odstúpení z funkcie) T. G. Masaryka zo zdravotných dôvodov (1935) sa stal 18. decembra 1935 v poradí druhým prezidentom ČSR (1935 – 1938). E. Beneš sympatizoval so socializmom (vládou roľníkov a robotníkov) a bol zástancom čechoslovakizmu (Česi a Slováci sú 1 spoločný národ).

Keď E. Beneš pod nátlakom podpísal Mníchovský diktát 30. septembra 1938, abdikoval na funkciu československého prezidenta (vo funkcii prezidenta ho vystriedal E. Hácha) a odletel do exilu (do Londýna a neskôr do USA). V roku 1939 v Paríži E. Beneš založil Československý národný výbor, ako orgán zahraničného odboja. Po vzniku Protektorátu Čiech a Moravy a vyhlásení Slovenského štátu v marci 1939 prehlásil Mníchovský diktát za neplatný a zaslal protest proti nemeckej okupácii Čiech a Moravy vládam hlavných európskych mocností i USA. V júli 1940 v Londýne vytvoril exilovú štátnu reprezentáciu, tzv. dočasné štátne zriadenie a prevzal funkciu exilového československého prezidenta (1940 – 1945). V priebehu vojny Beneš dosiahol uznanie exilovej vlády všetkými spojencami a v Moskve uzavrel novú spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom (12. december 1943). Na jar 1945 Beneš odcestoval cez Moskvu na oslobodené územie republiky. V Košiciach vymenoval prvú povojnovú vládu, ktorá prijala Košický vládny program (5. apríla 1945) a opäť bol potvrdený vo funkcii československého prezidenta (1945 – 1948).


 

Povojnové obdobie

V rokoch 1945-1948 sa pričinil o obnovu demokratického zriadenia v ČSR. Všetko sa zmenilo vo februári 1948, kedy najprv nepodporil demisiu demokratických ministrov, potom však podľahol komunistickému nátlaku, demisiu prijal a menoval vládu Klementa Gottvalda. Keď v máji 1948 odmietol podpísať novú ústavu, druhýkrát ako prezident ČSR abdikoval (vo funkcii prezidenta ho vystriedal K. Gottwald). Zomrel 3. septembra 1948 v Sezimovom Ústí.

 

 

Benešove dekréty

Benešove dekréty označujú súbor 143 prezidentských dekrétov, vydaných počas 2. svetovej vojny v exile a v prvých povojnových mesiacoch po vojne v ČSR (1940 – 1945). V roku 1946 boli spätne ratifikované (schválené). Tieto dekréty, ktorými sa upravovalo znárodnenie priemyslu, konfiškácia majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov sú dodnes kontroverzné. K najvýznamnejším patria napríklad:

  • dekrét o národnej správe majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov a o neplatnosti niektorých majetkoprávnych konaní z doby okupácie,

  • dekrét o potrestaní nacistických zločincov, zradcov a ich pomáhačov a o mimoriadnych ľudových súdoch (dekrét o konfiškácii a rozdelení pozemkového majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov),

  • dekrét o úprave československého štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti (strata štátneho občianstva Nemcov a Maďarov),

  • dekréty o znárodnení baní a kľúčového priemyslu, akciových bank a súkromných poisťovní.

 

Dôvodom, pre ktoré sú dekréty dodnes terčom kritiky je ich nezlučiteľnosť s princípmi demokratického právneho štátu, pretože:

  • uznávali princíp kolektívnej viny (postihovali všetky osoby nemeckej a maďarskej národnosti),

  • nerešpektovali prezumpciu neviny,

  • diskriminovali podľa národnosti,

  • zbavovali občana štátnej príslušnosti bez jeho súhlasu a proti vôli,

  • neumožňovali slobodnú voľbu miesta na život.

 

 

E. Beneš a čechoslovakizmus

Beneš bol hlavným predstaviteľom čechoslovakizmu a odmietal snahy o svojbytnú slovenskú politiku. Tento postoj prispel ku konfliktom so slovenskými predstaviteľmi (M. R. Štefánik, neskôr M. Hodža, Š. Osuský) a urýchlil rozpad ČSR od roku 1938.



Zopakujte si:
1. V akých odbojových organizáciách sa angažoval E. Beneš?
2. Vymenuj najdôležitejšie politické funkcie E. Beneša.
3. Vymenuj dôvody, pre ktoré E. Beneš dvakrát abdikoval z funkcie prezidenta ČSR.
4. Čo vieš o Benešových dekrétoch?

Použitá literatúra:
Kováč, D. a Kamenec, I. a Kratochvíl, V.: Slovensko v novom storočí, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 1997
Churaň, M. a kol.: Kdo byl kdo v našich dějinách ve 20. století, Libri, Praha 1998
Kosatík, P.: Čeští demokraté: 50 nejvýznamnějších osobností veřejného života, Mladá fronta, Praha  2010.