Stredná a severná Ázia – Sibír

Vypracoval: L. Petrovič

SIBÍR (RUSKO)

Sibír (Сиби́рь), Sibírsky federatívny okruh (Сибирский федеральный округ)

historický znak Sibírskeho cárstva

Poloha

Sibír je rozľahlé územie na severe Ázie, ležiace medzi Uralom a Verchjanovským pohorím, s rozlohou asi 10 mil. km². Niekedy sa k Sibíri počíta aj územie medzi Verchjanovským pohorím a Tichým oceánom (v tomto prípade má rozlohu asi 12,6 mil. km²). Na severe môžeme vymedziť Sibír Severným ľadovým oceánom, na juhu severným Kazachstanom, hranicami Číny a Mongolska. Je charakteristická drsným kontinentálnym podnebím, riedkym osídlením a bohatými ložiskami nerastných surovín. Zaberá 75% územia Ruskej federácie.

Prírodné pomery

Geomorfológia a geológia

Na západe územia sa nachádza Západosibírska rovina, na ktorú nadväzuje Stredosibírska plošina. Západosibírsku rovinu tvoria prevažne nánosy z obdobia kenozoika. Stredosibírsku plošinu tvoria zväčša vulkanické horniny z obdobia permu. Zvyšnú časť územia zaberajú pohoria, tiahnuce sa prevažne z juhu na sever (Ural, Anadir, Čerskij, Džungdžur, Ďdan, Korjacké pohorie, Sajan, Verhojanské pohorie a Jablonojské pohorie). Väčšinu Sibíri tvorí trvalo zamrznutá pôda – permafrost.

Vodstvo

Moria patria k úmoriam dvoch oceánov: Severný ľadový oceán (Barentsovo more, Biele more, Karské more, more bratov Laptevovcov, Východosibírske more, Čukotské more) a Tichý oceán (Beringovo more, Ochotské more, Japonské more). Cez Sibír preteká tiež viacero ázijských veľtokov. Najvýznamnejším tokom západnej Sibíri je Ob, ktorý pramení v Altaji a ústi do Karského mora. Patrí k najdlhším tokom Ruska i Ázie (5 410 km). Centrálnej Sibíri dominuje Jenisej, ktorý je významnou dopravnou tepnou, avšak počas veľkej časti roka je zamrznutý (4 092 km). Pramení v pohorí Sajany a ústi do Karského mora. Jeho najvýznamnejším prítokom je Angara, jediná rieka, ktorá vyteká z jazera Bajkal. Na východe Sibíri sú významné rieky Lena (4 472 km), ktorá pramení v Bajkalských vrchoch a ústi do mora Laptevovcov a Amur (4 444 km), od sútoku riek Šilka a Argun po Ochotské more. Nachádza sa tu aj najhlbšie jazero sveta Bajkal (1 620 m v najhlbšom bode). Tiež slané jazero Uvs Nuur na hranici Mongolska a Ruska a jazero Teleckoje, do ktorého priteká cca 70 riek, ale odvodňuje ho iba jeden z prameňov Obu.  

Podnebie

Podnebie je prevažne kontinentálne, na severe subarktické až arktické. V zime dosahujú priemerné teploty až –60 ºC, na juhu však len –30 ºC. Letá sú mierne, niekedy presahujú priemerné teploty aj 20 ºC. Zimy trvajú na severe približne 7 – 10 mesiacov. Ročný úhrn zrážok je na severe pod 250 mm, na juhu 300 – 450 mm. Na Sibíri, v obci Ojmjakon, je lokalizovaný aj severný pól mrazu. Priemerné ročné teploty sa tu pohybujú okolo –16 ºC, najnižšia nameraná teplota bola –78 ºC a tu namerali aj najväčší teplotný rozdiel, až 113 ºC.

Rastlinstvo

Arktickú tundru smerom na juh strieda subarktická tajga – boreálny ihličnatý les. Typické sú rozsiahle mokrade v údoliach riek. Druhová skladba rastlinstva tundry je pomerne chudobná. Tvoria ju vo veľkej miere machy, lišajníky, trávy, ostrice a zakrpatené dreviny. Tajga je diferencovaná na tzv. tmavú tajgu – bohatšie vlhkejšie pôdy, prevláda smrek obyčajný (Picea abies), smrek sibírsky a jedľa (Abies sp.) a na svetlú tajgu – pôda bez permafrostu alebo hlbšie rozmŕzajúca pôda, borovice (Pinus sp.) a smrekovce (Larix sp.).

Živočíšstvo

Chudobné zloženie bylinného a krovinového poschodia tajgy nie je priaznivá pre vyššie bylinožravé stavovce. Napriek tomu sa tu vyskytujú los mokraďový (Alces alces), zajac belák (Lepus timidus), sob polárny (Rangifer tarandus), drobné cicavce a veľké množstvo vtákov. Na ne sú viazané šelmy ako medvede (Ursus arctos), vlci (Canis lupus), líšky (Vulpes vulpes), rysy (Lynx lynx) a tiež najväčšia šelma sveta tiger ussurijský (Pantera tigris altaica) V tundre prevládajú väčšinou sob polárny, vlky, polárne druhy šeliem, hlodavce, alky. 

Socio-ekonomické pomery

Územie južnej Sibíri ovládalo niekoľko kočovných národov, medzi inými Huni, Giljovia a Ujgurovia. V 13. storočí ovládli územie Mongoli a po rozpade Mongolskej ríše vznikol Sibírsky chanát. V 16. storočí sa začalo smerom na Sibír šíriť cárske Rusko (hlavne kvôli obchodu s kožušinami) a usádzali sa tu aj Kozáci. Neskôr začali zakladať cárske vojská pevnosti na východe. V nasledujúcich storočiach sa stala Sibír otvoreným vezením pre politických väzňov a iných odsúdencov. K prvej veľkej zmene (1891 – 1905) prispelo budovanie Transsibírskej magistrály. V 20. storočí sa rozbehlo ťaženie nerastných surovín a popri magistrále vyrástlo niekoľko priemyselne významných miest.

Obyvateľstvo

Okrem ruských prisťahovalcov žije na Sibíri niekoľko skupín pôvodných obyvateľov. Z uralskej jazykovej skupiny Ugrofínov sú to: Chantovia (Chantyovia), Manšiovia, Samojedi (Neneti, Eneti, Nganasani) a Jukagirovia. Z altajskej skupiny Turkotatárov: Jakuti (Sachaovia), Tuvinianci, Chakaši, Altajci (Oirati, Teleuti, Telengiti), Ujguri, Mongoli a Tunguzi (Evenkovia). Z paleosibírskej jazykovej skupiny sú to: Ajnuovia, Korjaci, Itelmeni (Kamčatkanci) a Čukčovia.

Administratívne členenie

V samotnej Ruskej federácii môžeme rozoznať tzv. oblasti, federatívne republiky, autonómne okruhy, kraje a autonómne oblasti. Na Sibíri môžeme lokalizovať nasledovné: oblasti – Sverdlovsk, Čeljabinsk, Ťumen, Omsk, Tomsk, Novosibirsk, Kemerovo, Irkutsk, Amur, Sachalin, Magadan; federatívne republiky – Sacha (Jakutsko), Burjatsko, Tuva, Altaj, Leningrad; autonómne okruhy – Jamalia, Chanši-manšia (Jugra), Čukotka; kraje – Krasnojarsk, Altaj, Zabajkalsko, Chabarovsk, Primorsko, Kamčatka; autonómna oblasť – Židovská autonómna oblasť.

Hospodárstvo

Pôvodné obyvateľstvo Sibíri sa v prevažnej miere zaoberalo lovom a chovom sobov. V súčasnosti ustupujú tieto činnosti do úzadia pred ťažbou a spracovaním nerastných surovín (ropa, zemný plyn, čierne a hnedé uhlie, železná ruda, zlato, nikel, meď, bauxit, polymetalické rudy, wolfrám, cín, platina, azbest, apatit, diamanty). Hlavnou dopravnou tepnou oblasti je Transsibírska magistrála. Je to najdlhšia nepretržitá železničná trať sveta (z Moskvy do Vladivostoku 9 288 km). K nej sa pripája Bajkalsko – amurská magistrála. Jej trať prebieha približne s Transsibírskou magistrálou, ale asi o 150 – 700 km severnejšie.

Použitá literatúra:

Kol.; 2004: The Illustrated World Atlas, Weldon Owen Pty Ltd.

Kol.; 1987: Země světa 2; Nakladatelství Svoboda

Kol.; 1970: Soubor map „Poznáváme svět – Asie“; Kartografické nakladatelství

Zdroj obrázkov:

http://en.wikipedia.org/wiki/File:Coat_of_Arms_of_Siberian_Tsarstvo.png

http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Siberia-FederalSubjects.png

http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Sibirien_topo2.png

http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Siberia_Federal_Subjects2d.png