Vypracovala: Mgr. Monika Koncošová

 

 

 

Revolučné roky 1848/49 majú v novodobých dejinách slovenského národa obzvlášť významné miesto. Pre slovenské národné hnutie znamenal rok 1848 mimoriadne obdobie jeho vnútorného dozrievania. V tejto etape sa formovali národnopolitické programy, ktoré mali za cieľ dokonštituovanie národov modernej podoby prostredníctvom národnooslobodzovacieho zápasu.


 

Najdôležitejšie udalosti revolučných rokov:

5. marec 1848 – vypuknutie revolúcie v Pešti

11. máj 1848 – vyhlásenie Žiadostí slovenského národa

16. september 1848 – vznik Slovenskej národnej rady vo Viedni

20. marec 1849 – slovenská delegácia odovzdala v Olomouci panovníkovi marcový prosbopis

13. august 1849 – porážka maďarských vojsk pri Világoši

 

 

Príčiny revolúcie 1848/1849:

  • Obmedzené demokratické práva a slobody, potreba ich zakotvenia v ústave.

  • Pretrvávanie feudálnych prežitkov - potreba ich odstránenia (Nemecko, Taliansko, Rakúska monarchia).

  • Národnostný útlak - snaha odstrániť cudziu nadvládu (Taliansko, Rakúska monarchia).

  • Roztrieštenosť krajín a snaha po zjednotení (Nemecko, Taliansko).

 

 

Urýchlenie revolúcie :

  • Neúroda a nákaza zemiakov.

  • Rast cien, obchodná a priemyselná kríza.

 

 

Slovenský národ a revolúcia 1848-49:

Už v roku 1847 sa zintenzívnili snahy Slovákov sformulovať národný program s protifeudálnym zameraním a s demokratickou orientáciou. V roku 1847 zasadal v Bratislave uhorský snem, na ktorom najmä radikálni poslanci predkladali podnety na diskusie o uhorskom štátnom občianstve, o zrovnoprávnení všetkých občanov, o zrušení poddanstva,... V novembri 1847 sa zišiel v Bratislave posledný uhorský stavovský snem, ktorý mal rokovať o reformách, ktoré by Uhorsko zmodernizovali. Rokovania snemu boli veľmi búrlivé a časť poslancov začiatkom marca 1848 odišla do Viedne s požiadavkami adresovanými cisárovi. Revolúcia, ktorá vypukla 13. marca 1848 vo Viedni a 15. marca 1848 v Pešti, vyniesla opäť na povrch odstredivé tendencie Uhorska. Dňa 11. apríla 1848 panovník Ferdinand V, potvrdil uznesenia uhorského snemu (tzv. marcové zákony).


 

Marcové zákony:

  • Marcové zákony boli prijaté uhorským snemom pod vplyvom revolučného vrenia.

  • Zrušili miestodržiteľskú radu a uhorskú dvorskú kanceláriu a ustanovili prvú uhorskú vládu, ktorá podliehala uhorskému snemu.

  • Právomoci kráľa a ríšskej rady boli obmedzené.

  • Ríšske orgány v Uhorsku mohli rozhodovať len v oblastiach financií, zahraničnej politiky a vojenstva.

  • Habsburská monarchia tak nadobudla podobu personálnej únie medzi Uhorskom a rakúskou časťou monarchie.

  • Marcové zákony zároveň zaviedli maďarčinu ako úradný jazyk Uhorska a národnostnú otázku inak neriešili.


Neustále sa stupňujúce sociálne napätie v krajine bolo príčinou roľníckych nepokojov, ale aj aktivít v mestách. V súvislosti s prijatím marcových zákonov organizovali predstavitelia slovenského národného hnutia viaceré zhromaždenia a petičné akcie s národnými požiadavkami:


  • 27. marca 1848, deň pred zvolaním stoličného zhromaždenia do Liptovského Mikuláša k vyhláseniu marcových zákonov, sa u Michala Miloslava Hodžu uskutočnila porada popredných národovcov, ktorá vyústila do prijatia ucelenejšieho národného programu a jeho zverejnenia na stoličnom zhromaždení.

  • Liptovské žiadosti sa dostali aj na rokovanie snemu a vyvolali u maďarskej liberálnej opozície vážne obavy a odmietavú reakciu.

  • Uhorská vláda reagovala na slovenské petičné žiadosti rozhodnutím ministerskej rady na zasadnutí 12. apríla 1848.

  • Označila ich za panslavistické prejavy a prijala tvrdé opatrenia proti aktivizujúcemu sa slovenskému revolučnému hnutiu, ktoré bolo v súlade s európskymi revolučnými prejavmi a hnutiami i marcovými revolučnými zákonmi.


Po petičných akciách v marci a apríli 1848, ktoré vyústili do celoslovenskej akcie, zvolali Štefan Marko Daxner a Ján Francisci-Rimavský na 10. mája 1848 do Liptovského Mikuláša poradu s cieľom vypracovať celonárodné požiadavky v záujme prebojovania a zabezpečenia slovenských národných práv i všeobecne demokratických občianskych práv a slobôd.


11. mája 1848 bol v Liptovskom Mikuláši, na fare Michala M. Hodžu, prijatý slovenský revolučný štátoprávny program – Žiadosti národa slovenského.


 

ŽIADOSTI SLOVENSKÉHO NÁRODA:

  • Prvý slovenský ucelený národnopolitický program.

  • Vyhlásené boli 11. mája 1848 v Ondrášovej pri Liptovskom Sv. Mikuláši.

  • Predchádzali im staršie Liptovské žiadosti z 28. marca 1848 a Žiadosti slovenského národa v Stolici nitrianskej z 28. apríla 1848.

  • Mali 14 bodov.

  • Text zostavilo 28 popredných predstaviteľov slovenského národného hnutia pod vedením Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu, Štefana Marka Daxnera, Jána Francisciho - Rimavského.

 

 

Najdôležitejšími požiadavkami boli požiadavky národné:

  • Uznanie slovenskej svojbytnosti.

  • Rozdelenie stolíc podľa národnostného kľúča.

  • Vytvorenie slovenskej územnej jednotky s vlastným snemom a slovenčinou ako úradným jazykom.

  • Pomerné zastúpenie v uhorskom parlamente.

 

 

Okrem národných požiadaviek obsahovali aj požiadavky týkajúce sa demokratizácie spoločnosti:

  • Úplné zrušenie poddanstva.

  • Volebné právo pre všetkých obyvateľov Uhorska.

  • Žiadosť o prepustenie Janka Kráľa z väzenia.

Uhorská vláda samozrejme uvedené požiadavky odmietla. V slovenských stoliciach vyhlásila stanné právo a vydala zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu, ktorým pomohli ich priatelia a oni ušli do Prahy.

 

 

Slovanský zjazd

Po vyhlásení marcových zákonov nemali maďarskí šľachtickí revolucionári ďalší záujem na demokratických reformách a svoje úsilie sústredili na uskutočnenie idey jednotného uhorského štátu. Slovenský národný program sa tak dostal do rozporu s maďarským programom nielen v národnostnej, ale aj v sociálnej otázke a v otázke demokratizácie politického systému. To prispelo k rozchodu štúrovcov s Uhorskom a Maďarmi a hľadanie ochrany a podpory pre slovenský národnorevolučný pohyb medzi národmi konštitučného Rakúska, najmä u Čechov. Z hľadiska riešenia štátoprávnych otázok i otázok prípadného spolužitia slovenského národa s českým národom v rámci federalizovaného Rakúsko-Uhorska žiada sa upozorniť na rokovanie Slovanského zjazdu v Prahe v júni 1848. Silnejúci nemecký a maďarský tlak viedol predstaviteľov slovanských národov k hľadaniu účinnejšej obrany. Túto možnosť videli v oživení myšlienky slovanskej vzájomnosti a spolupráce a v pokuse o jej naplnenie na politickom poli.


  • V Prahe sa 2.-12. 6. 1848 stretli predstavitelia slovanských národov Rakúska a Uhorska.

  • Podnet na zvolanie zjazdu vzišiel z porád Slovanov vo Viedni v apríli a v máji 1848.

  • Na zjazde sa riešili otázky súvisiace s revolučnými udalosťami, usporiadanie národnostných pomerov slovanských národov monarchie, ich spoločný postup a vzájomná podpora pri realizácií národných cieľov.

  • Snemu sa mali zúčastniť zástupcovia všetkých slovanských národov monarchie, ale pričinením austroslavisticky orientovaných českých politikov sa od toho upustilo.

  • Slovákov na zjazde zastupovala asi 20-členná delegácia na čela s Ľ. Štúrom, M. M. Hodžom a J. M. Hurbanom.

  • Predsedom zjazdu bol František Palacký a delegáti boli rozdelení do troch sekcií: česko-slovenská, poľsko-ukrajinská, južnoslovanská.

  • Hneď na začiatku snemu sa vyprofilovali dva hlavné smery, ktoré reprezentovali František Palacký a Karel Havlíček Borovský.

  • Palacký bol zástancom zachovania Rakúska v nezmenenej podobe a Borovský požadoval pretvorenie monarchie na federáciu s prevahou Slovanov.

 

 

Postavenie Slovákov a riešenie uvedenej otázky na Slovanskom zjazde:

  • Otázka postavenia Slovákov sa riešila v česko-slovenskom výbore, ktorý viedol Pavol Jozef Šafárik.

  • Prerokovať sa malo hlavne postavenie slovanského spolku v Rakúsku.

  • Došlo ku konfliktu medzi umierneným Šafárikom a radikálnym Štúrom.

  • Ľ. Štúr vystúpil za radikálne riešenie slovenskej otázky bez zachovania monarchie.

  • Nakoniec bolo prijaté uznesenie Šafárika, ktoré formulovalo požiadavky veľmi umiernene a všeobecne.

 

Toto neuspokojilo Štúra a ostatných demokratických delegátov a na osobitej porade vypracovali nový program s týmito bodmi:

1. vypracovať manifest európskym národom,

2. vypracovať adresu cisárovi,

3. formulovať otázku spolku rakúskych Slovanov, ich pomer k ostatným národom monarchie a prerokovať požiadavky jednotlivých slovanských národností,

4. určiť prostriedky na presadzovanie cieľov vytýčených na zjazde.

 

Na Slovanskom zjazde sa presadzovala myšlienka zjednotiť tých Slovanov, ktorí boli ešte rozdelení. Ďalšou dôležitou otázkou bolo riešenie postavenia Slovákov. Navrhovali sa viaceré alternatívy. Napríklad spojenie Slovákov, Čechov, Moravanov a vytvorenie samostatného štátoprávneho celku v rámci monarchie. Zástupcovia Slovákov boli ochotní spolupracovať aj s Maďarmi, ak by tí dodržali ich požiadavky. V opačnom prípade sa mali Slovania spojiť a zlomiť maďarskú nadvládu. Už počas zjazdu sa Slováci usilovali získať na svoju stranu Čechov v prípade vypuknutia národooslobodzovacieho povstania na Slovensku a tiež vojenských veliteľov Bloudka a Zacha.

 

  • Zjazd prerušilo povstanie v Prahe a po ňom sa už rokovania neobnovili.

  • To dosť skomplikovalo postavenie Slovákov, lebo sa ťažko hľadala cesta národooslobodzovacích bojov.

 

Slovanský zjazd sa stal pre Slovákov impulzom k plnému uvedomeniu si svojej národnej osobitosti. Na zjazde Slováci prvýkrát predložili svoje požiadavky na medzinárodnom fóre. V praxi viedol Slovákov od jesene1848 do leta 1849 k ozbrojeného vystúpeniu (dobrovoľnícke výpravy), sformulovania nového štátoprávneho programu z 29. januára 1849 a vypracovania marcového prosbopisu panovníkovi v roku 1849.

 

 

Slovenská národná rada a marcový prosbopis:

Dňa 16. septembra 1848 bola vo Viedni vytvorená Slovenská národná rada ako najvyšší slovenský politický a vojenský orgán na čele s Jozefom Miloslavom Hurbanom, Ľudovítom Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom. Slovenská národná rada sa od svojho vzniku snažila organizovať celonárodné povstanie a národné vojsko, ktoré malo byť budované na dobrovoľníckom základe. Vedúci činitelia Slovenskej národnej rady s ďalšími politickými predstaviteľmi sa zišli na zhromaždení v Martine a 10. marca 1849 sa rozhodli vyslať celoslovenskú delegáciu k panovníkovi do Olomouca. Delegácia pozostávala z 24 predstaviteľov slovenského národného hnutia za Liptov, Oravu, Zvolen a Turiec.

 

Marcový prosbopis požadoval:

  • Odvolať úradníkov skompromitovaných maďarizáciou.

  • Odčleniť Slovensko od Uhorska a vytvoriť z neho autonómny útvar - slovenské kniežatstvo - ktorý mal priamo podliehať orgánom vo Viedni a byť rovnoprávny s ostatnými rakúskymi krajinami.

  • Nový útvar mal disponovať vlastným snemom, výkonným úradom a verejnou správou.

  • Tento program presadzovali po celý rok 1849 poprední slovenskí politici, petičné hnutie na jeseň 1849 i slovenskí vládni dôverníci.

  • Viedenská vláda federalizáciu monarchie však odkladala a na jeseň 1849 ju otvorene zavrhla.

  • V petícii vychádzajúcej z austroslavizmu sa žiadalo oddelenie Slovenska od Uhorska a osobitná organizácia pre Slovensko, konkrétne vyčlenenie slovenského územia a politické včlenenie do Rakúska pod názvom „slovenské veľkokniežatsvo“, zastúpenie na ríšskom sneme, provinciálny snem, slovenská ústredná správa podliehajúca priamo viedenskej vláde a konečne slovenčina ako úradná, vyučovacia a cirkevná reč.

 

 

 

Zopakujte si:

  1. Uveďte príčiny vypuknutia revolúcie 1848/1849.

  2. Charakterizujte Marcové zákony.

  3. Charakterizujte Žiadosti slovenského národa.

  4. Popíšte priebeh a výsledky Slovanského zjazdu v Prahe.

 

 

 

Použitá literatúra:

Butvin, J.: Snahy o jednotnú kultúrnopolitickú platformu v slovenskom národnom hnutí v rokoch 1825-1848. In: K počiatkom slovenského národného obrodenia. s. 407-458

Hučko, J.: Slovenská jar. Bratislava, 1994

Janšák, Š.: Hospodárske a sociálne príčiny revolúcie v roku 1848-1849. Bratislava, 1947

Mésároš, J.: Zložité hľadanie témy o slovenských dejinách. Veda, Bratislava, 2004

Rapant, D.: Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842. Liptovský Mikuláš, 1943

Sedlák, I.: Slováci v revolúcii 1848-1849. Martin, 2000

Sloboda, J.: Slovenská jar. Bratislava, 1971

Škvarna, D.: Austrofederalizmus a slovenská otázka v rokoch 1848/49. Metodické centrum mesta Bratislavy, 1996

Škvarna,D.: Slovenské štátoprávne predstavy a pokusy (1790-1847). Historický časopis, 38, 1990, s.470-499

Škvarna, D. : Prvá slovenská národná rada. Bratislava, 1998

http://www.zadania-seminarky.sk/seminarna-praca/revolucia-1848-49-v-habsburskej-monarc

hii/1289