Vypracovala: Mgr. Monika Koncošová

 

 

 

Dobrovoľnícke výpravy

Slovenská národná rada v septembri 1848 vydávala rôzne proklamácie, prostredníctvom ktorých agitovala za ozbrojené povstanie. Rovnako vypracovala aj plán akcie.


Prvá dobrovoľnícka výprava

  • Dobrovoľníci mali byť zhromaždení mimo slovenského územia a po prvých úspechoch chorvátskych vojsk mali vtrhnúť do Nitrianska, kde sa mali pripojiť ďalší. Ďalej mali postúpiť ku banským mestám, odkiaľ sa malo organizovať celoslovenské povstanie.

  • Vojenské záležitosti v Slovenskej národnej rade mali na starosti českí vojenskí odborníci Bloudek, Janeček, Zach.

  • Výprava v počte 300 mužov vyrazila z Viedne v nedeľu 17. septembra 1848.

  • 150 ďalších dobrovoľníkov sa k nej pripojilo na Morave.

  • 18. septembra 1848 na čele so Slovenskou národnou radou zbor prekročil slovenskomoravské hranice.

  • Ešte pred prechodom sa k bojovníkom prihovorili Ľ. Štúr a M. Hurban. Vyzdvihli slávne časy Veľkomoravskej ríše, keď tam neboli žiadne hranice. Hovorili o potrebe boja za oslobodenie Slovákov od maďarského jarma. Ľ. Štúr spomenul aj Jána Jiskru, ktorý podľa neho išiel po rovnakej ceste pomáhať Slovákom vydobiť si slobodu.

  • Dobrovoľníci sa pod slovenskou národnou zástavou prísahou zaviazali k vernosti voči Slovenskej národnej rade, kráľovi a poslušnosťou voči veliteľom i voči boju za oslobodenie „krajiny Cyrila a Metóda a Svätopluka“, teda Slovenska.

  • Pochod zamieril najskôr na Myjavu. Tu reprezentanti Slovenskej národnej rady 19. septembra 1848 vyzývali ľud do boja. Vyhlásili zriadenie Slovenskej národnej rady a vypovedali poslušnosť uhorskej vláde. Nasledovalo nahradenie miestnych úradníkov slovenskými.

  • Hoci ľud dúfal, že prišla možnosť zlepšiť si svoje položenie, vedúci činitelia povstania zdôrazňovali ako hlavný boj za národné práva. Napriek tomu sa pod národné zástavy nazbieralo 6 tisíc dobrovoľníkov.

  • Postavenie výpravy komplikovala maďarská propaganda využívajúca náboženskú nejednotnosť Slovákov. Aj z týchto príčin akcie povstania neprekročili lokálny charakter.

  • Pod nátlakom Viedne sa dobrovoľníci stiahli na Moravu, kde zvyšky výpravy napadlo a odzbrojilo cisárske vojsko.

  • Výprava bola neúspešná pre zlú organizáciu, prílišné taktizovanie, prevahu začiatočníkov, ale aj pre zviazanosť lojalitou k Viedni.

  • Po výprave nastali v podjavorinskom kraji kruté represálie.

  • Koncom októbra 1848 skončili na šibenici dvaja študenti-agitátori Viliam Šulek a Karol Holuby.

  • Neúspechom sa skončili aj iné menšie pokusy o ozbrojené povstanie Slovákov v Turci, Honte, Tekove, Liptove, vo Zvolenskej stolici i v Gemeri, kde na čele týchto akcii stáli Daxner, Francisci, Bakuliny. Tých neskôr postavili pred súd.

 

 

Druhá dobrovoľnícka výprava

  • Nová výprava najprv narazila na nedôveru veliteľa cisárskej armády Windischgrätza, avšak za pomoci bána Jelačića bola prekonaná. Slovenská národná rada tak získala povolenie na výpravu od oficiálnych kruhov, ale len v koordinácii s rakúskou armádou.

  • Proklamácia z 20. novembra 1948 s názvom „K národu slovenskému“ vyzývala do boja za slobodu a slovenskú národnosť, ale aj za kráľa a jednotu monarchie.

  • Táto tzv. zimná výprava postupovala v dvoch útvaroch na rôznom území Slovenska, pretože vnútri SNR opozíciu vytvoril Hodža a k nemu sa pridal Janeček.

  • Prvá časť na čele s politickými činiteľmi Štúrom, Hurbanom a s vojenskými vodcami Bloudkom a Zachom sa skoncentrovala v Tešíne. Odtiaľ ich pochod začiatkom decembra 1848 smeroval cez Jablunkovský priesmyk do Čadce a Žiliny.

  • K prvej vážnejšej bitke došlo pri Budatíne. Cisárske vojská s dobrovoľníkmi najprv ustúpili, no začiatkom roku 1849 pod vedením nového generála Gotza dobyli Budatín aj Žilinu.

  • Ďalej postupovali cez Rajec, potom cez Prievidzu do Turca, odtiaľ na Oravu a Liptov, i smerom na Kremnicu.

  • Významný bol pobyt v Martine, kde oboznámili verejnosť s návrhom federácie národov monarchie.

  • Z Horného Považia sa cez Horehronie zbor presunul do Gemera odkiaľ mal pokračovať cez Jelšavu a Rožňavu do Košíc.

  • Po neplánovanej zrážke pri Muráni zamierili na Spiš a do Levoče. Koncom marca sa dobrovoľníci zhromaždili v Košiciach a smerovali na Prešov. Cestou boli nútení po niekoľkých šarvátkach s maďarskými vojskami ustúpiť do Bardejova.

  • Tu Bloudek rozpustil pre nedostatky v zásobovaní dobrovoľníkov z Liptova a z ostatnými prešiel popri haličských hraniciach k Jablunkovu. Neskôr boli títo liptovskí dobrovoľníci oporou povstania na Liptove namiereného proti liptovskej šľachte ako utláčateľovi. Na územiach obsadenými dobrovoľníkmi sa slovenskí vedúci činitelia podieľali na stoličnej a mestskej správe a slovenčina sa aspoň na čas dostala do úradov a škôl.

  • Hodža so svojou časťou výpravy vedenej Janečkom kooperoval s generálom Šimunićom na západe Slovenska.

  • Zorganizovaná bola na Myjave, prešla k Leopoldovu, kde dobrovoľníci pomáhali pri obliehaní, ale aj pri vykonávaní hliadkovej a výzvednej služby pozdĺž Váhu až po Trenčín.

  • K nim sa pridali aj oslobodení Daxner a Francisci. Od polovice februára 1849 výprava zabezpečovala Nitru a Trnavu s okolím. Ďalej sa premiestnila k Novým Zámkom a ku Komárnu, kde sa opäť zapojila do bojov. Odtiaľ bola na jar stiahnutá do Bratislavy.

  • Národne pôsobenie tejto časti výpravy obmedzoval Šimunićov nepriaznivý postoj k dobrovoľníkom.

 

 

Tretia dobrovoľnícka výprava

  • 8. mája 1849 Slováci predostreli ministerstvu vo Viedni petíciu za zriadenie samostatného Slovenska pod osobitným komisárom a poradným zborom.

  • Ďalší pokus o realizáciu politických cieľov bolo treba opäť podporiť. Aj tu sa slovenskí politickí predstavitelia rozhodli pre dobrovoľnícku výpravu.

  • Nástupným strediskom výpravy sa stala Skalica.

  • Výprava pri organizovaní narážala na nedôveru ľudí voči vláde a na provokatívne praktiky jej odporcov, ktorými chceli vytvoriť priehradu medzi dobrovoľníkmi a ľudom.

  • V tejto atmosfére sa nepodarilo agitáciou vytvoriť zbor, ktorý mal mať až 20 000 mužov.

  • Aj z mnohých iných dôvodov začala tretia dobrovoľnícka výprava svoje akcie pod vedením cisárskeho dôstojníka grófa Lewartovského iba v prvej polovici augusta 1849, kedy prispela k porážke maďarskej revolučnej armády pri Világoši.

  • Bez toho, aby vláda splnila základné požiadavky Slovákov, v novembri 1849 dalo vojenské velenie rozpustiť dobrovoľnícke jednotky.


 

Významné osobnosti uvedeného obdobia:

Janko Francisci Rimavský

Národný buditeľ, politik, básnik, publicista, redaktor, pedagóg, zberateľ ľudovej slovesnosti, zakladateľ a funkcionár Matice slovenskej.

 

Aktivity J. Francisciho Rimavského:

  • Ján Francisci-Rimavský sa v roku 1844 stal členom Tatrína.

  • V Levoči založil 6. augusta 1844 Jednotu mládeže slovenskej, ktorá združovala slovenských študentov všetkých evanjelických škôl v Uhorsku.

  • Po vyštudovaní práva na kolégiu v Prešove v rokoch 1845 - 1847 pracoval ako úradník.

  • Koncom roka 1847 vypracoval spolu so Štefanom Markom Daxnerom petíciu za zrušenie poddanstva a úradovanie v slovenskej reči v stoličných orgánoch.

  • Už počas študentských rokov sa prejavil ako talentovaný básnik a prozaik. Jeho báseň Svojím vrstovníkom na pamiatku bola prvým samostatným výtlačkom v štúrovskej slovenčine. Neskôr vydal i historickú prózu Janko Podhorský.

  • Bol tiež horlivým zberateľom slovenských ľudových povestí a ako jeden z prvých ich začal vydávať. Známa je aj báseň z jeho tvorby Bratislavským bratom.

  • V revolúcii 1848-49 patril k najaktívnejším. Podieľal sa na príprave slovenských vlastencov v Liptovskom Mikuláši v máji 1848, na ktorom boli prijaté Žiadosti slovenského národa. Spolu so Š. M. Daxnerom a M. Bakulínym organizoval v gemerskej stolici založenie národnej gardy.

  • Za svoju činnosť bol väznený v Plešivci a v Pešti. (pôvodne odsúdený na trest smrti).V januári 1849 ho z budapeštianskeho väzenia oslobodila Windischgrätzova armáda.

  • V marci 1849 prevzal velenie slovenských dobrovoľníkov sformovaných na Myjave po B. Janečkovi. Jeho zásluhou a zásluhou Š. M. Daxnera sa zorganizovala tretia, tzv. letná výprava. V slovenskom dobrovoľníckom vojsku mal hodnosť kapitána.

  • V roku 1850 sa stal expedítorom Zvolenskej stolice a v rokoch 1853 - 1859 pôsobil ako župný komisár v Debrecíne.

  • V rokoch 1860 - 1861 bol radcom miestodržiteľskej rady v Budíne.

  • Významným spôsobom sa zaslúžil o rozvoj a úspechy slovenského národného hnutia v 60. rokoch. 19. marca 1861 začal v Budíne vydávať Pešťbudínske vedomosti.

  • V júni toho istého roku predsedal zhromaždeniu slovenských vlastencov v Martine, ktoré sa zišlo 6. a 7. júna 1861 v Martine a prijalo Memorandum národa slovenského.

  • Stál v čele prípravného výboru Matice slovenskej, zostavil jej stanovy a na jej prvom zhromaždení bol zvolený doživotným čestným podpredsedom.

  • V novembri 1864 sa stal hlavným županom Liptovskej župy. Z tejto funkcie bol 10.9. 1865 odvolaný.

  • Podieľal sa aj na zakladaní slovenských gymnázií a v roku 1868 bol hlavným dozorcom gymnázia v Revúcej.

  • V roku 1869 sa stal predsedom Kníhtlačiarskeho účastinného spolku - prvej národnej kníhtlačiarne s vydavateľstvom (bol ním do roku 1898).

  • Prekladal divadelné hry a spísal svoj životopis, v ktorom venoval najväčšiu pozornosť revolučnému obdobiu 1848 - 1849 a memorandovému hnutiu 60. rokov.

  • Prispel k rozvoju Martina, kde žil od roku 1872.

  • Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

 

 

Ľudovít Štúr

  • Predstaviteľ slovenskej romantickej literatúry.

  • Vedúca osobnosť mladej revolučno-demokratickej mládeže.

  • Politik, jazykovedec, básnik, novinár, teoretik, kritik.

  • Tvorca slovenskej romantickej estetickej koncepcie.

  • Jeho meno nesie jedna významná generácia v našich dejinách - štúrovci.

 

 

Základné životopisné údaje:

  • Ľ. Štúr sa narodil v Uhrovci v rodine učiteľa.

  • Dva roky študoval na nižšom evanjelickom gymnáziu v Rábe, odkiaľ v roku 1829 odišiel na evanjelické lýceum do Bratislavy.

  • V Bratislave sa stal členom Spoločnosti česko-slovanskej, ktorú neskôr v rokoch 1835 – 1838 aj viedol ako podpredseda.

  • V školskom roku 1836 – 1837 sa Ľ. Štúr stal nehonorovaným námestníkom prof. J. Palkoviča na lýceu (Katedra reči a literatúry slovenskej), prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis, o slovanských a európskych literatúrach.

  • V roku 1838 začal Ľ. Štúr študovať na univerzite v Halle, kde študoval teológiu, dejiny, filozofiu.

  • Po skončení teológie sa kňazskému povolanie nevenoval.

  • Po ukončení štúdia sa vrátil do Bratislavy a začal opäť pôsobiť na Katedre reči a literatúry slovenskej.

  • V roku 1842 zorganizoval Ľ. Štúr podpisovú akciu pod Slovenský prestolný prosbopis, ktorý predložili slovenskí národovci cisárovi ako protest proti nútenej maďarizácii v cirkvi a v školách.

  • Pre túto činnosť bol cirkevnou komisiu vyšetrovaný ako nepriateľ vlasti a zbavený prednášania na lýceu (požiadavky Slovenského prestolného prosbopisu splnené neboli).

  • Rok 1843 venoval Ľ. Štúr otázke spisovného jazyka, rozbehol aktivity na vydávanie novín a ich literárnej prílohy a v roku 1844 pomáhal zakladať spolok Tatrín.

  • V marci 1844 musel definitívne odísť z evanjelického lýcea. Na protest proti odvolaniu Ľ. Štúra z funkcie zástupcu Katedry reči a literatúry slovenskej sa 22 študentov rozhodlo opustiť lýceum. Trinásť z nich potom dokončilo štúdiá v Levoči.

  • Dňa 1. augusta 1845 začal na základe získaného povolenia vydávať Slovenské národné noviny s prílohou Orol tatranský.

  • V roku 1847 sa stal poslancom Uhorského snemu za slobodné kráľovské mesto Zvolen.

  • Počas revolúcie v rokoch 1848/1849 sa Ľ. Štúr priamo zapojil do rôznych aktivít. Za činnosť počas revolúcie bol na neho vydaný zatykač.

  • Po revolúcii prežíval Ľ. Štúr mnoho sklamaní a osobné tragédie. Sklamaný bol z porážky revolúcie a zo spoločensko-politickej situácie, ktorá nasledovala. V januári 1851 mu zomrel brat Karol (kňaz a učiteľ v Modre) a o pol roka otec. Ľ. Štúr sa po smrti brata presťahoval do Modry, kde sa sám (pod policajným dozorom) staral o deti zosnulého brata.

  • V roku 1853 zomrela vo Viedni jeho duchovná priateľka Adela Ostrolúcka a v Trenčíne jeho matka.

  • A v roku 1855 sa začal ku koncu chýliť aj život Ľ. Štúra – na poľovačke v decembri 1855 sa pri pokuse o preskočenie potoka neďaleko Modry nešťastne postrelil.

  • Zomrel 12. januára 1856.

 

 

Štefan Marko Daxner

Základné údaje:

  • 26. december 1822, Tisovec – 11. apríl 1891, Tisovec.

  • Evanjelický kňaz, právnik, politik, ekonóm, publicista.

  • Predstaviteľ slovenského národa v 19. storočí.

  • Predstaviteľ slovenskej politiky 19. storočia.

  • Spolutvorca Žiadostí slovenského národa.

  • Spolutvorca Memoranda národa slovenského.

  • Spoluorganizátor celonárodného zhromaždenia v Liptovskom Mikuláši v roku 1848.

  • Iniciátor Slovenského národného zhromaždenia v Martine v roku 1861.

  • Člen spolku Tatrín.

  • Redaktor Pešťbudínskych vedomostí

  • Iniciátor založenia prvého slovenského gymnázia v Revúcej.

  • Pochovaný na národnom cintoríne v Martine.

 

 

Politická a kultúrna činnosť Š. M. Daxnera

  • Š. M. Daxner sa v roku 1846 usadil v Tisovci. Krátko po svojom príchode vypracoval stanovy Hospodárskeho spolku v Tisovci.

  • Viaceré aktivity Š. M. Daxnera sa spájajú s rokom 1848 a revolučnými udalosťami, ktoré sa v uvedenom roku udiali.

  • Š. M. Daxner v roku 1848 spolu s J. F. Rimavským dal návrh na zorganizovanie národnej porady, ktorá by pripravila národné požiadavky.

  • Porada sa konala 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši a jej výsledkom boli Žiadosti národa slovenského.

  • V  roku 1848 sa v Uhorsku začala tvoriť tzv. národná garda, určená na ochranu verejného poriadku. Š. M. Daxner veril, že národnú gardu bude možné využiť aj pre národné ciele, preto vyvinul pri jej organizovaní veľkú aktivitu. Krátko po jej vzniku uhorský parlament odhlasoval zákon o odvode dvestotisíc brancov, ktorí mali utvoriť uhorskú armádu, voči čomu sa mnohí postavili. Národná garda sa vzbúrila.

  • Za vzburu a rozširovanie Hurbanovho letáku Bratia Slováci boli Š. M. Daxner a jeho blízki priatelia a spolupracovníci J. F. Rimavský a Bakulíny 11. októbra 1848 zatknutí v Plešivci a odsúdení náhlym súdom na trest smrti povrazom. Napokon ale boli omilostení, odsúdení na tri roky väzenia a odvezení do Pešti.

  • V januári 1849 po príchode rakúskeho vojska do Pešti sa väzni dostali na slobodu. Už 20. januára 1849 boli v tábore slovenských dobrovoľníkov v Červeníku pri Leopoldove a Š. M. Daxner sa stal kapitánom. 21. novembra 1849 bol Zbor slovenských dobrovoľníkov v Bratislave rozpustený a Š. M. Daxner sa vrátil do Tisovca.

  • Koncom roka 1850 sa stal námestníkom štátneho zástupcu pri stoličnom úrade v Rimavskej Sobote.

  • 12. februára 1853 ho preložili na štátne zastupiteľstvo do Košíc. V nasledujúcom roku (1854) sa stal dočasným štátnym zástupcom v Rimavskej Sobote, odkiaľ ho preložili za štátneho zástupcu do Nového Mesta pod Šiatrom (sídlo Zemplínskej stolice). V Novom Meste pod Šiatrom sa oženil. Jeho manželkou sa stala Pavlína Štepánová de Nagy Várad (1855).

  • V roku 1857 začal pôsobiť ako radca tamojšieho stoličného súdu vo Veľkom Kállove (sídlo Sabolčskej stolice). V máji 1861 odtiaľto odišiel a vrátil sa do Tisovca.

  • V tom istom roku sa na jeho popud konalo národné zhromaždenie v Turčianskom Svätom Martine. Predložil na ňom program pod názvom Memorandum národa slovenského. Spolu s J. F. Rimavským v uvedenom roku začali vydávať Pešťbudínske vedomosti.

  • Koncom roka 1861 sa stal druhým podžupanom Gemersko-malohontskej stolice a predsedom stoličného súdu.

  • V roku 1862 začal Š. M. Daxner veľmi intenzívne pracovať na založení gymnázia v Revúcej. 16. septembra 1862 ho založili a Š. M. Daxner sa stal jeho hlavným dozorcom a predsedom patronátu. Zároveň sa zúčastňoval na prípravách založenia Matice slovenskej.

  • V Gemersko-malohontskom senioráte vyvinul osobitné úsilie na obranu slovenských cirkevných zborov a na legislatívnu podporu zriaďovania sirotincov a vdovských opatrovní.

 

Svojou politickou, organizátorskou a publicistickou prácou sa zaradil medzi najvýznamnejšie postavy slovenskej politiky druhej polovice 19. storočia.

 

 

 

Zopakujte si:

  1. Popíšte priebeh prvej dobrovoľníckej výpravy.

  2. Popíšte priebeh druhej dobrovoľníckej výpravy.

  3. Popíšte priebeh tretej dobrovoľníckej výpravy.

  4. Uveďte činnosť najvýznamnejších predstaviteľov obdobia revolúcie 1848/1849 v našich dejinách.

 

 

 

Použitá literatúra:

Butvin, Jozef: Snahy o jednutnú kultúrnopolitickú platformu v slovenksom národnom hnutí v rokoch 1825-1848. In: K počiatkom slovenského národného obrodenia. s. 407-458

Hučko, Ján: Slovenská jar. Bratislava, 1994

Janšák, Štefan: Hospodárske a sociálne príčiny revolúcie v roku 1848-1849. Bratislava, 1947

Mésároš, Július: Zložité hľadanie témy o slovenských dejinách. Veda, Bratislava, 2004

Rapant, Daniel: Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842. Liptovský Mikuláš, 1943

Sedlák, Imrich: Slováci v revolúcii 1848-1849. Martin, 2000

Sloboda, J.: Slovenská jar. Bratislava, 1971

Škvarna, Daniel: Austrofederalizmus a slovenská otázka v rokoch 1848/49. Metodické centrum mesta Bratislavy, 1996

Škvarna, Daniel: Slovenské štátoprávne predstavy a pokusy (1790-1847). Historický časopis, 38, 1990, s.470-499

Škvarna, Daniel: Prvá slovenská národná rada. Bratislava, 1998

http://www.zadania-seminarky.sk/seminarna-praca/revolucia-1848-49-v-habsburskej-monarc

hii/1289