Ponímanie témy prírody v dielach slovenskej literatúry I.

Vypracovala: Mgr. Monika Koncošová

Obraz prírody v tvorbe niektorých autorov slovenskej literatúry:

PAVOL ORSZÁGH - HVIEZDOSLAV – 1849 - 1921

• P. O. Hviezdoslav sa narodil vo Vyšnom Kubíne v zemianskej rodine. Bol najmladším synom schudobneného zemana Országha-Vyšňana.

• Ako 13-ročný začal študovať na gymnáziu v Miškovci, kde býval u svojho strýka. Pred príchodom do Miškovca mladý P. Országh nevedel po maďarsky, ale maďarčinu zvládol veľmi rýchlo a čoskoro sa stal jedným z najlepších študentov gymnázia.

• Počas štúdií v Miškovci sa začal zaujímať o maďarskú poéziu, najmä o tvorbu Petőfiho a Aranya. Práve uvedení básnici mali na P. Országha taký veľký vplyv, že P. Országh začal písať aj vlastné básne.

• V Miškovci prežil P. Országh tri roky. Domov sa vrátil po smrti svojho strýka a pokračoval v štúdiách na gymnáziu v Kežmarku. V tom čase písal už aj nemecké básne. Avšak zásluhou svojho učiteľa Adolfa Medzihradského a uvedomelého štúrovca Janka Matušku sa začal P. Országh národne uvedomovať, začal čítať diela slovenských autorov. Veľmi ho zaujali napr. diela J. Kollára, A. Sládkoviča.

• Postupne sa P. Országh stával slovenským básnikom, k čomu ho priviedla aj jeho láska k matke a jej reči (odmietala najmä jeho maďarské básne).

• Po maturite študoval právo v Prešove. Tu vydal spolu s K. Banšellom almanach Napred. Po skončení právnických štúdií pôsobil P. Országh na viacerých miestach – Námestovo, Dolný Kubín. Neustále sa venoval literárnej tvorbe. V roku 1875 si zvolil pseudonym Hviezdoslav.

• P. O. Hviezdoslav zomrel v roku 1921 v Dolnom Kubíne, kde je aj pochovaný.

Niekoľko zaujímavostí zo života P. O. Hviezdoslava:

• V r. 1876 bol P. O. Hviezdoslav vymenovaný za podsudcu a vzápätí sa oženil s Ilonou Novákovou.

• Spolu s mladými manželmi bývala aj básnikova sestra. Vydala sa bez lásky a neskôr sa rozviedla. V 19. storočí sa na takúto ženu pozerali ľudia ako na malomocnú. Dlho sa trápila, ochorela a čoskoro zomrela.

• Ešte ťažšie ako sestrinu smrť niesol P. O. Hviezdoslav smrť svojej mamy. Vzápätí zomrel aj jeho brat Mikuláš. Bol vraj veľkým dobrákom, ale podľahol trápeniu s mravne spustnutou ženou – alkoholičkou.

• P. O. Hviezdoslav s manželkou nemali spolu deti, s veľkou obetavosťou sa preto starali o dve siroty po bratovi Mikulášovi, Sidóniu a Jaroslava. Sidka pomáhala adoptívnemu otcovi v advokátskej kancelárii. Obe deti zomreli v roku 1915, teda ešte za života P. O. Hviezdoslava.

 Tvorba P. O. Hviezdoslava:

 Lyrika:

Básnické prviesenky Jozefa Zbranského, Sonety, Žalmy a hymny, Letorosty, Stesky, Dozvuky, Krvavé sonety, Prechádzky letom, Prechádzky jarom

• Hájnikova žena je lyricko-epická skladba, ktorú začal Hviezdoslav písať po príchode do Námestova v roku 1883 a prácu na nej dokončil v roku 1886.

• V tomto diele sa stretávame s lyrickými pasážami, epickými časťami a bohatstvom reflexií.

• Skladba je rozdelená do 15-ich spevov a autor ju začína Pozdravom a končí ju Zbohom.

• Príbeh je koncipovaný na princípe protikladu sveta chalúp a sveta hradov, mravná, čistá Hanka a skazený, zvrhlý Artuš.

• Veľmi dôležitú úlohu tu zohráva príroda, slúži autorovi ako prostriedok protikladu panským a ľudovým svetom.

Hlavnými postavami sú:

Michal Čajka - čestný, hrdý, svedomitý, pracovitý horár neskôr hájnik. Michal je milujúci človek, ktorý kvôli láske urobí všetko.

Hanka Čajková- krásne, verné, usilovné, milé mladé dievča, ktoré pochádza z bohatšej rodiny, je jedináčik.

Artuš Villáni ml. - sebavedomý, namyslený, panovačný aristokrat, ktorý chce za každú cenu dosiahnuť svoj cieľ, aj za cenu obetí.

Pozdrav:
V Pozdrave Hviezdoslav vyzdvihuje prírodu ako ohnisko pokoja a súladu, dobrej nálady.

1. V prvej časti autor opisuje prostredie, v ktorom sa dej odohráva, vyzdvihuje opäť chudobu a skromnosť nad bohatstvo a namyslenosť, vyslovuje prosbu pánom, aby neutláčali obyčajných ľudí.

2. Starý 80-ročný vdovec hájnik Čajka zomiera na Jána. Ešte ráno vstáva sviežo z postele, vystúpi na pastvisko, kde si po dlhej a úmornej ceste sadne, oprie sa o pník a skoná. Na lúke ho nachádzajú valasi, ktorí sa ho pokúšajú prebudiť k životu, avšak márne – je už mŕtvy. Po Čajkovi ostalo jeho jediné dieťa, sirota Michal. Michal sa chce zo životom zmieriť a postaviť sa na vlastné nohy. Túži však po stálej práci u jedného gazdu. To rozpovie svojmu terajšiemu pánovi, u ktorého pracuje ako čeľadník. Ten nechce prísť o svojho najlepšieho čeľadníka, ale srdce víťazí nad emóciami a sám Michala posiela hľadať si službu. Michal sa teda rozlúči, pripraví sa na cestu, avšak netuší, že to nebude také jednoduché.

3. Michal sa dostáva do služby starého Villániho ako hájnik a Michal po čase dostáva hájovňu. Pred tým než sa stáva Michal hájnikom pracuje u horára, kde sa spoznáva s krásnou zemianskou dievčinou Hankou, do ktorej sa zamiluje. Hanka je jediná horárova dcéra, ktoré odmieta všetkých pytačov – i ona sa zamiluje do Michala. Michal si netrúfa požiadať ju o ruku, lebo sa bojí že ho odmietne kvôli jeho postaveniu. Michal sa stáva rozporuplnou postavou – jednak Hanku miluje a túži si ju vziať, ale na druhej strane ju nechce vohnať do chudoby a biedy. (Autor tu rozsiahle opisuje veľkú lásku medzi Hankou a Michalom.) Po čase však nadobudne odvahu a požiada ju o ruku. Na jar sa koná trojdňová svadba; Hankin otec už nie je mrzutý a požehnáva mladým. (Táto časť má náboženský podtón, ktorý sa tiahne počas celého deja.)

4. V úvode štvrtej časti vyzdvihuje autor duchovné hodnoty pred materiálnymi, vyslovuje myšlienku, že život môže byť dobý a hodnotný len v čistej, mravnej a harmonickej láske – kritizuje amorálnosť a egoizmus vo vzťahoch.
   Vo štvrtej časti je rozsiahle opisované najmä spoločne prežívané šťastie Čajkovcov.  

5. Nedeľná cesta do kostola. Hanka rozpráva celá ustarostená Miškovi o svojom sne. Snívalo sa jej, že ju chcel Michal pred obludou zachrániť, ale obluda ho premohla a zhodila do priepasti. Miško ju ukľudňuje a zlý sen prirovnáva k niečomu, čo ako príde, tak aj odíde. Hanka sa cíti lepšie, v kostole sa modlí za Miška, aby sa zbavila negatívnych myšlienok na zlý sen. Po omši sa vracajú domov.

6. Spevy oslavujúce lásku Michala a Hanky,  ktorí sa milujú a budú spolu žiť v šťastí a láske až do smrti.

7. Približne tretinu siedmej časti tvoria Hviezdoslavove úvahy lyrického charakteru – myšlienky nemajú presne stanovenú kompozíciu, prelínajú sa a nezachytávajú ani žiadny konkrétny dej. Autor tu náročne rozvádza problémy morálneho úpadku, dáva do protikladu sen/ myšlienku so skutočnosťou, život so smrťou. Po dlhom úvahovom úvode nasleduje opäť pokračovanie deja.
   Michal v hore bojuje za prírodu aj slovami aj päsťami( = Hviezdoslav tým vyjadruje prírodoľubné myšlienky, takisto opisuje vo všeobecnosti vzťah medzi človekom a prírodou). Vracia sa domov, kde ho čaká ustráchaná Hanka. Upokojí ju a po krátkom čase sa vracia opäť späť do hory. (Nasleduje podrobný opis postavy Artuša Villániho.) Villáni so sluhom Janom prichádzajú k Čajkovej hájovni a stretávajú sa tu s prestrašenou Hankou. Villáni sa jej zalieča a pokúša sa ju zviesť, ona ho však neustále odmieta a posiela preč. Hanka sa Villánimu veľmi páči, chce jej pomáhať, zalieča sa a vypytuje sa na Michala. Napokon Artuš i s Janom odídu, Hanka si vydýchne...

8. Hviezdoslav ôsmu časť začína úvahami o čase a dôsledkoch jeho plynutia.
    Táto kapitola obsahuje osobitnú časť – MALINIARKY – mladé dievčatá a chlapcov prirovnáva k lesným plodom a stromom.
   Po Maliniarkach sa autor vracia opäť späť do deja.
   Dvaja malí chlapci – Ondrej a Janíček prichádzajú k hájovni, kde stretávajú Hanku. Hanka im dáva jesť a vypravuje ich na cestu z hory domov. Odchádzajú a po ceste sa stretávajú s Artušom Villánim, ktorí opäť mieri k hájovni. Hanka zachováva duchaprítomnosť, vykričí Villánimu, že je vydatá a aby jej dal už pokoj – posiela ho preč; zamyká sa v hájovni. Artuš chvíľu stojí pred dverami hájovne, potom sa rozhodne pripútať svojho koňa o strom a keď to spraví zase sa vracia do hájovne. Tu však zistí, že je hájovňa zamknutá. Nasleduje krik, prosby a vyhrážky Artuša Villániho, ktoré však skrytá Hanka ignoruje. Napokon Artuš Villáni odchádza od hájovne preč. Michal sa vracia domov, vidí, že sa tu niečo počas jeho neprítomnosti dialo, avšak Hanka mu k tomu nepovie nič.

9. Táto kapitola takisto obsahuje osobitnú časť s názvom POĽOVNÍCKE; ide viac-menej o Villániho monológ, ktorý pokračuje oslavou jesene = ďalšie opisy prírody. Michal dostáva pozvanie od Artuša Villániho na poľovačku, ktorá sa má konať v jeho háji. Nasleduje podrobný opis poľovačky.
   Na poľovačke dochádza k rozporu medzi Michalom a Artušom, ktorý sa vyostrí verejným ponížením Michala – Artuš mu dá facku, potom mu prikáže uloviť jeleňa desaťparožiaka.  Artuš to chce využiť na to, aby sa mohol vytratiť a zájsť za Hankou. Nečakane vchádza do hájovne a obťažuje Hanku. Keď nereaguje na jej prosby a upozornenia, zvesí Hanka záražec - krátky poľovnícky nôž a v sebaobrane Artuša zabije. Celá vystrašená, zblednutá a zúfalá stojí a čaká. Medzitým sa do hájovne vracia Michal; vidí svoju ženu a telo mŕtveho Artuša uprostred izby. Hana mu zmätene vysvetlí čo sa stalo a on ju zaprisaháva, že nesmie nič nikomu nikdy prezradiť. Poľovníci sa vracajú z lesa hľadajúc Artuša Villániho, nachádzajú ho mŕtveho v Michalovej hájovni.
   

10. V úvode autor vyjadruje sklamanie zo skutočnosti, že zlu a ľudskej zlobe sa nijako nedá vyhnúť, keď si niekto zaumieni že bude konať zlo; plynule sa vracia opäť do deja. Michala uväznili a Hanka, nevediac čo robiť odchádza z hájovne k rodičom. Po ceste k rodičovskému domu ju premáha strach pred rodičmi a ich pocitmi. Vchádza do domu, v ktorom je len jej matka. Hanka jej nepovie pravdu, aj keď sa musí veľmi premáhať, aby dodržala sľub, ktorý dala Michalovi. Po krátkom čase sa domov vracia Hankin otec. Oboznámený so situáciu hrubo vytýka Hanke, že sa vydala za vraha a nepoctivého človeka a zahanbila svoju rodinu.  Otec sa nahnevá až tak, že Hanku vyháňa z domu. Zastaví ho v tom však Hankina matka, i keď mu dáva za pravdu. Hanka teda ostáva doma. Po krátkom čase  Hankina matka zomiera. Otec z jej smrti obviňuje Hanku, tá to už nevydrží, pomätie sa a uteká z domu.

11. V tomto speve sa opisuje súd Michala Čajku. Predseda súdu prednáša obžalobu na Michala zo zabitia Artuša Villániho, Michal sa k činu priznáva. Nasleduje dialóg medzi obvineným a súdom. Súd vynáša rozsudok – smrť obesením. Obhajca však prednáša svoj názor a presvedčivo Michala obhajuje. Nečakane do miestnosti prichádza pomätená Hanka a priznáva sa, že Villániho zabila ona. Súd napokon Michala neuväzní, naopak, necháva ho na slobode.

12. Obsahuje verše a strofy z viacerých tematicky pospájaných ľudových piesní do jedného celku.

13. V úvode tohto spevu Hviezdoslav opisuje Michalovo zúfalstvo nad Hankiným pomätením. Raz to Michal nevydrží a ujde z domu. Počas búrky zachráni starého Villániho, ktorý trvá na tom, aby sa za záchranu svojho života nejako mohol odvďačiť. Michal žiada iba odpustenie sebe i svojej žene, s čím starý Villáni súhlasí a odchádza.

14. Táto časť má podnázov PIESEŇ HVIEZD. Sú to monológy siedmych personifikovaných hviezd, ktoré  v obrazoch komentujú konanie Čajkovcov pri čom akoby každá z nich prinášala niekoľko darov do ich spoločného života...

15. Hanke sa narodilo dieťatko – chlapček Janíček, opäť sa uzdraví. Michal sa vracia domov a šťastná rodinka môže ďalej žiť v pokoji, láske a šťastí. J

S Bohom:
Hviezdoslav sa lúči s horami a lesmi, oddáva im vďaku za svoj vnútorný pokoj, ktorý v nich nachádza.

Ján Kollár

• Predstaviteľ slovenskej klasicistickej literatúry

• Básnik

• Publicista

• Jazykovedec

• Zberateľ ľudovej poézie

• Autor teoretickej koncepcie o slovanskej vzájomnosti.

Základné životopisné údaje:

• Ján Kollár sa narodil v roku 1793 v Mošovciach pri Martine.

• Jeho otec, zámožný gazda, viackrát richtár a notár Mošoviec, bol sebecký a tvrdý človek. Nemal pochopenie pre túžbu mladého Jána Kollára po vzdelaní. Často a tvrdo trestal svojho syna, nechcel ho dať do škôl, chcel ho prinútiť venovať sa gazdovstvu.

• J. Kollár odišiel z domu proti otcovej vôli a bez jeho finančnej podpory študoval v Kremnici, Banskej Bystrici, v Bratislave a v nemeckej Jene. Živil sa ako výpomocný a súkromný učiteľ.

• V Jene študoval teológiu, venoval sa poznávaniu antickej a nemeckej literatúry a tu dozrelo aj jeho národné uvedomenie. Nemecký nacionalizmus, osud ponemčených Slovanov, prednášky nemeckých profesorov, ktorí znevažovali a podceňovali iné národy, ho presvedčili, že nemecký výbojný nacionalizmus ohrozí predovšetkým slovanské národy. Jedinú záchranu videl v mohutnom ruskom národe, ktorý si vedel udržať slobodu a ktorý môže byť tou silou, o ktorú by sa mohli oprieť ostané slovanské národy (myšlienka slovanskej vzájomnosti).

• V Jene sa zoznámil J. Kollár aj so svojou veľkou láskou – Frederikou Schmidtovou – dcérou evanjelického pastora v Lobede, ktorého J. Kollár zastupoval pri bohoslužbách. Matka jej bránila vo vydaji za J. Kollára, lebo bol chudobný, študent a pochádzal z Uhorska, ktoré ona považovala za barbarské. J. Kollár musel Frederiku opustiť, ale ostal jej verný. Často jej písal, ale odpoveď na svoje listy nedostal.

• Po ukončení štúdií v Jene odišiel J. Kollár do Pešti, kde začal pracovať ako kňaz evanjelickej cirkvi. Žil tam 30 rokov. V Pešti sa dozvedel aj o tom, že Frederike zomreli rodičia a ona ostala žiť sama. Po 15 rokoch za ňou odcestoval a v roku 1835 sa s ňou oženil. A vtedy sa dozvedel, že matka pred Frederikou ukrývala listy, ktoré jej on písal.

• Počas revolúcie 1848/1849 J. Kollár nezasiahol do udalostí a po príchode cisárskych vojsk do Pešti odišiel do Viedne, kde sa stal profesorom slovanských starožitností a poradcom vlády v otázkach slovenského školstva a spisovného jazyka Slovákov. Zomrel v roku 1852 vo Viedni. Jeho pozostatky boli v roku 1904 prevezené do Prahy.

Prehľad tvorby J. Kollára:

Paměti z mladších let života Jana Kollára sepsány od něho samého – dielo, ktoré vyšlo až po autorovej smrti. Autor v ňom veľmi živo spracoval svoje spomienky na detstvo, rodinné prostredie, na latinskú školu v Kremnici, v Banskej Štiavnici, lýceum v Bratislave a na univerzitné štúdiá v Jene.

O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými – literárna rozprava o slovanskej vzájomnosti. J. Kollár v nej rozdelil Slovanov na 4 kmene a 4 spisovné jazyky: poľský, ruský, ilýrsky a československý.

Národnie Zpievanky - zozbierané ľudové piesne. J. Kollár si dlhé roky zapisoval slovenské ľudové piesne. Dielo má dva zväzky a autor doň zhrnul viac než 2 500 piesní. Dielo veľmi výrazne ovplyvnilo štúrovcov, ktorým ukázalo bohatstvo, krásu a ľúbozvučnosť ľudovej reči, spievanky sa stali prameňom ich vlastnej tvorby. J. Kollár tak nepriamo kliesnil slovenčine cestu do literatúry, zaslúžil sa o jej uzákonenie, hoci neskôr sa proti nej ostro postavil.

Básně Jána Kollára – zbierka sonetov, obsahuje vlastenecké, lyrické a ľúbostné básne. Dielo predstavuje prelom v českej i slovenskej poézii, otvára cestu novodobej osobnostnej poézii. Sonety z uvedeného diela neskôr autor prijal aj do diela Slávy dcera.

Slávy dcera

• Básnická skladba

• Vyšla v roku 1824 v Pešti (1832 ďalšie vydanie, doplnené)

• Dielo vznikalo postupne od Kollárovho návratu z Jeny

• Básne o láske k žene (F. Schmidtová), k slovanskej vlasti, rozvíjajúce ideu všeslovanskej vzájomnosti

• Předzpěv a 615 sonetov v piatich spevoch (sonet – 14-veršová strofa s usporiadaním 4, 4, 3, 3)

• Napísaná v češtine

Předzpěv – 106 veršov

• Jedna z najkrajších a najznámejších častí diela.

• Je napísaný časomerným veršom – striedajú sa v ňom krátke slabiky s prirodzene dlhou slabikou (označená dĺžňom) a polohovou dlhou slabikou (po samohláske nasledujú dve spoluhlásky). Dvojveršia sa skladajú z hexametra (6 stôp) a pentametra (5 stôp). Spolu vytvárajú elegické distichon.

• Autor v Předzpěve žiali nad osudom Lužických Srbov, ktorí boli takmer ponemčení. Ich zem bola:

„...někdy kolébka, nyní národu mého rakev.“

• Obáva sa toho, že podobná situácia nastane aj na Slovensku, a preto vyzýva:

„...k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled.

Neb radeji k velikému přiviň tomu tam se dubisku,

jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časúm.“

• Dubisko je silné Rusko, ktoré v tom čase malo samostatný štátny útvar ako jediné zo všetkých slovanských národov. Vyzýva Slovákov, aby hľadali ochranu práve v tomto silnom „dubisku“. Autor kritizuje odrodilstvo, susedov slovanských národov, ktorí proti nim viedli vojny, všetkých tých, ktorí siahali na slobodu iných národov (Angličania v Indii, Turci v Grécku). Posudzuje svet v duchu demokratického kréda:

„Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou,

ten, kdo do pout jíma otroky, sám je otrok.“

Spevy:

Zála – hlavnou témou je láska, nachádzajú sa tu teda predovšetkým ľúbostné sonety. Autor sa vyznáva zo svojej lásky k Míne, ktorá sa stáva Slávy dcérou (ideál slovanskej devy). V jej kráse sa ukrýva krása Poľky, Srbky, Slovenky, Rusky. Krásy ženy autor opisuje veľmi nežne a vrúcne, čo nebolo pre klasicizmus typické. Raz v noci prichádzajú k hrdinovi dvaja duchovia – jeden s mečom, druhý s natiahnutým šípom:

„Miluješ vlast svou více, čili Mínu?“

„Mlčím, váham, rázem rukou v ňadrá sáhnu,

srdce vyrvu, na dvě rozlomím:

„Na“, řku, „ jednu vlasti Púlku, druhou Míne“.

Básnikova ľúbosť nie je sebecká, ale je aj ohniskom lásky k národu a k vlasti. Nasleduje rozlúčka s Mínou a sľub vernosti. Hrdina zanecháva Mínu v krajine, kde s ňou bol šťastný.

Labe, Rén, Vltava – básnik putuje z krajiny Míny cez krajiny, kde niekedy žili Slovania. Stále myslí na lásku a Mínu, zaznievajú už smutné tóny, lebo hrdina je od Míny a svojej lásky ďaleko. Po ceste si všíma českú zem, jej postavenie vo svete. Uvedomuje si, že krajina so slávnou minulosťou musí prijímať príkazy cudzích. Hľadá vinníka, ale uvedomuje si, že vina nie je len u cudzích, ale aj v národnej pasivite.

„To jsou, v kterých duše hnije živá,

Hnusné bez balzamu Mumie:

Nebo kdo chce žíti, nech se kývá.

Pracuj každý s chutí usilovnou

Na národu roli dědičné,

Cesty mohou býti rozličné,

Jenom vuli všichni mějme rovnou.“

Dunaj – hrdina prichádza do kraja, v ktorom prežil šťastnú mladosť, o to viac pociťuje žiaľ. Vidí biedu, krivdy a utrpenie. Ospevuje znovu svoju milú, zjavuje sa mu však mŕtva Mína a básnik túži umrieť.

Léthe – z gr. mytológie rieka, kde nachádzali zabudnutie

Acheron – z gr. mytológie rieka Vzdychov, pretekala podsvetím

V posledných dvoch spevoch sa Mína mení na vílu a sprevádza autora po slovanskom nebi, kde sú všetci, čo Slovanom priali (vynikajúci slovanskí dejatelia), a po slovanskom pekle, kde sú všetci neprajníci (odrodilci). Skladba sa končí Míniným odkazom všetkým živým, aby sa učili z príkladu oslávených i odsúdených a milovali svoj národ:

„Peklo zrádcúm, nebe Slávúm věrným!“

Zopakujte si:

1.      Vysvetlite, akú úlohu zohrali obrazy prírody v slovenskej literatúre.

2. Akú úlohu majú prírodné symboly v tvorbe I. Krasku?

3. Aký postoj k Slovensku a slovenskej prírode mali jednotliví autori slovenskej literatúry?     

Použitá literatúra:

CALTÍKOVÁ. M.: Slovenský jazyk a literatúra. 1. vyd. 2002. Enigma Nitra. ISBN 80-85471-95-7

CALTÍKOVÁ, M.: Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry 1.1. vyd. Enigma Nitra. ISBN 80-85471-33-7

GAJDOŚÍKOVÁ, I.: Komparatívna metóda vo vyučovaní literatúry. 1. vyd. 2001. MPC Banská Bystrica. ISBN 80-8041-382-7

MAZÁK, P. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry 2. Novšia literatúra. 1. vyd. 1984. SPN Bratislava. ISBN 67-149-84

SMIEŠKOVÁ, M.: Krok za krokom – Literatúra. 1. vyd. 2007. Fragment Bratislava. ISBN 978-80-8089-065-0

VARSÁNYOVÁ, M.: Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov. 1. vyd. K-Print Komárno. ISBN 80-967438-6-4

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 1. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-89160-02-6

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 2. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-7358-028-4

www.upload.wikipedia.org

http://www.zones.sk/studentske-prace/citatelsky-dennik/3824-hajnikova-zena-podrobny-rozbor-diela/