Ponímanie témy prírody v dielach slovenskej literatúry II.

Vypracovala: Mgr. Monika Koncošová

Andrej Sládkovič

Vlastné meno: Andrej Braxatoris – 1820 - 1872

 Základné životopisné údaje:

• Sládkovič sa narodil 30. mája 1820 v Krupine.

• Pochádzal z mnohodetnej rodiny učiteľa a literáta.

• Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde aj aktívne pracoval v slovenskom študentskom krúžku.

• V rokoch 1840 – 1842 študoval teológiu v Bratislave a počas štúdií sa veľmi aktívne zapájal do činnosti v Ústave reči a literatúry československej. Tu prednášal aj svoje prvé básne, ktoré sa stretli s veľkým ohlasom.

• V školskom roku 1842 – 1843 pôsobil ako vychovávateľ v Hodruši a nasledujúci rok na univerzite v Halle. V rokoch 1844 – 1847 pôsobil ako vychovávateľ v Rybároch, kde vznikli aj jeho najvýznamnejšie diela – Marína a Detvan.

• V roku 1847 sa stal A. Sládkovič farárom v Hrochoti a od roku 1856 pôsobil v Radvani pri Banskej Bystrici. Tu ostal až do konca života. Zomrel 20. apríla 1872.

Prehľad tvorby: Sôvety v rodine Dušanovej, Marína, Detvan, Milica – veršovaná poviedka, Svätomartiniáda – veršovaná história napísaná na pamäť Memorandového zhromaždenia, Cyrillo-Metodejská – báseň oslavujúca slovenských vierozvestcov, Spisy básnické – básnická skladba

Rôzne básne: Zúfalec, Mládenec, More, K Nitre, Nehaňte ľud môj, Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti, Pozdrav, Za tureckej vlády, Čierna Hora, Rečňovanka,...

DETVAN – lyricko–epická skladba.

• Jej príbeh sa odohráva v 15. storočí, v časoch panovania kráľa Mateja Korvína.

• Uvedené dielo autor napísal hneď po napísaní diela Marína. Reagoval ním na kritiku štúrovcov, ktorí spočiatku odsúdili dielo Marína ako nenárodné a vyčítali A. Sládkovičovi, že sa nezaoberal témou národa a vlasti. Autor sa preto rozhodol napísať skladbu, ktorej hlavným hrdinom bude slovenský ľud.

• Dielo Detvan vyšlo v roku 1847.

Skladba začína básňou Vrstovníkom – báseň predstavuje príhovor autora k vrstovníkom. Autor predovšetkým zdôrazňuje potrebu ich väčšieho záujmu o slovenský ľud. S vrstovníkmi počas celej skladby autor udržiava pomyselné spojenie, predstavuje im krásu slovenskej prírody a ľudu.

Lyrická zložka diela – autor zachytil krásy kraja pod Poľanou, ospieval krásu slovenskej prírody, krásu slovenského ľudu, jeho vlastnosti.

Epická zložka – predstavuje ju dej diela, ktorý je ale nevýrazný, jednoduchý, vytvorený z niekoľkých dejových epizód (únos Eleny, zabitie sokola, priznanie sa kráľovi) a žánrových obrázkov prírody a vidieka (tanec na lúke, hostina pri vatre).

Celá skladba pozostáva z 250 strof. Jedná sa o strofy desaťveršové s rýmovou schémou ababccdeed.

Hlavné postavy:

MARTIN HUDCOVIE – netradičná romantická postava, bez konfliktov a protikladov. Jediným romantickým prvkom u uvedenej postavy je to, že pociťuje v duši veľkú túžbu byť slávnym, nechá sa viesť hlasom srdca. Martin je vykreslený ako ideálny predstaviteľ ľudu, zrodený ako syn prírody, s veľkým a hlbokým vzťahom k prírode. Pochádza zo sedliackeho rodu, mal veľmi dobrých rodičov a aj on im bol dobrým synom. Martin je čestný, statočný, nemá rád násilie, nespravodlivosť, vždy je rozhodnutý ich trestať. Miluje svoju Elenku, je jej verný. Má úctu aj ku kráľovi, k slobode, k tradíciám, pôvodu.

ELENA – ideálna predstaviteľka slovenského ľudu, krásne dievča, poslušná a milujúca dcéra, verná a oddaná svojmu Martinovi. V porovnaní s Martinom ide o málo prepracovanú postavu.

KRÁĽ MATEJ – historická postava, výrazne zidealizovaná. Autor panovníka vykreslil s ohľadom na potreby a túžby slovenského ľudu – teda ako panovníka, ktorý má veľký záujem o ľud, o jeho potreby a život. Neustále sa o ľud a jeho názory zaujíma a snaží sa mu vyhovieť (ocení statočnosť a čestnosť Martina, vernosť Eleny, Martinovi dovolí ponechať si v Čiernom pluku kroj, valašku, vrkoče a Elenu,...). Má rád slovenskú prírodu, Tatry, Váh, Hron a ich okolitú prírodu.

Skladba sa skladá z piatich spevov: MARTIN, DRUŽINA, SLATINSKÝ JARMOK, VOHĽADY, LAPAČKA

 Dej:

Martin – skladba začína lyrickým opisom Poľany a Detvy a zrodom Martina, ktorý sa narodil v lone nádhernej slovenskej prírody. Je nedeľa, lúka zakvitla devami, je medzi nimi aj Elena. Martin prichádza na lúku už ako mládenec, zatancuje si s najkrajšou z nich a odíde do hory. Po ceste zbadá sokola, ako útočí na bezbranného zajaca. Martinovi sa zdá, že boj je nerovný, a preto zasiahne valaškou a sokola zabije. Z výšin zbojníckej Poľany začuje hlas gájd (autor v piesni tuší príchod nových časov pre slovenský národ, cíti hlas nových osudov). Začne váhať. Nevie, či zbehnúť do doliny, kde ho čaká rodina, alebo nasledovať volanie gájd. Martin v srdci cíti veľkú túžbu po sláve.

Družina – spev začína lyrickým opisom Poľany, jej krás a dôstojnosti. Na Poľane horí vatra, pri vatre sedí skupina mládencov s bačom, opekajú barana a chystajú hostinu. Autor vyzýva všetkých, aby si viacej a dôraznejšie všímali prítomnosť, aby viacej dôverovali budúcnosti, menej obdivovali cudzí svet. Nad Poľanou zavládne ticho, len podozrivé postavy snoria po okolí, zajmú Elenu, ktorá hľadala Martina. Martin sa medzitým priznal kamarátom, že zabil sokola. Zbadajú, že sokol má na nohe krúžok, aký mávajú na nohe kráľove sokoly. Martin sa rozhodne čestne priznať a odíde domov. Cestou natrafí na zbojníkov, ktorí vlečú plačúcu Elenu. Strhne sa krátky boj a Martin Elenu oslobodí. Dohodnú sa, že sa stretnú v Slatine.

Slatinský jarmok – kráľ sa rozhodne, že príde do Slatiny. Chce vidieť ľud, dozvedieť sa, ako ľud žije a zabáva sa. Kráľ po ceste oznámi, že chce potrestať sprisahancov proti jeho kráľovskej moci. Všetci okolo mu prevolávajú na slávu. Do Slatiny príde aj Elena a aj ona uvidí kráľa. Martin ide za kráľom, aby sa priznal. Najprv ide na Zvolenský zámok, kde ho drábi skoro poviazali. Nakoniec sa od kamaráta dozvie, že kráľ je v Slatine. Martin ho tam vyhľadá a otvorene mu povie, prečo ho hľadá. Kráľ sa nenahnevá, chce vedieť, prečo to Martin urobil, páči sa mu Martinova smelosť, otvorenosť, statočnosť. Martin mu dokonca povie aj o bitke so zbojníkmi, o vyslobodení Eleny a zranení zbojníka. Martin dostane od kráľa koňa a kantár.

Vohľady – je sobota večer, Anjel Pána ukončil šesťdňovú lopotu. Detva odpočíva, je ticho, všetko spí, len na priedomí Elena čaká svojho Martina. Hrá na drumbli, ktorej nežný zvuk sa rozlieha celým okolím. Zrazu k nej príde neznámy muž – mladý vojak v bielom kepeni, na prsiach mu presvitá ligotavá hviezda, ukrytá pod kepeňom. Mladý pán sa Elene začne zaliečať, vraj sa rád pozerá do jej ružových tvárí. Elena mu pohrozí zauchom a varuje ho pred Martinom. Mladý pán chce, aby mu zaspievala. Na spev je už neskoro, preto mu Elena zahrá na drumbli. Ako odmenu dostane zlatý prsteň.

Záver spevu je veľmi romantický – Martin a Elena sedia na podstení, obklopuje ich nežný, vrúcny cit, plný rozochvenia, obáv z rozlúčenia. Láska dvoch mladých ľudí vyvolá aj u autora spomienky na jeho lásku.

Lapačka – opäť ožíva atmosféra lapačiek. Po Detve zvonia ostrohy, naskakujú čákovy na hlavách, mihajú sa kohútie perá. Vábnici s primášom Pištom chodia po dedine. Sud vína pred hostincom je už pripravený pre verbovancov. Pokoj v dome Hudcovcov narušia kráľovskí poslovia. Prichádzajú za Martinom a oznamujú mu, že sa má hneď poberať na zámok. Martinova matka plače. Na zámku Martina prijíma kráľ Matej, oznamuje mu, že bude loviť iných sokolov – vrahov v Čiernom pluku. Martin prisahá vernosť svojmu kráľovi, ale žiada, aby mu ponechal Elenu, valašku, kroj, vrkoče a fujaru (symboly slovenského národa).

Ivan Krasko

Životopisné údaje: vlastným menom Ing. Ján Botto (1876 –Lukovištia – 1958 – Bratislava)

• Krasko pochádzal z roľníckej rodiny. Študoval na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote, na sedmohradských gymnáziách a maturoval v rumunskom Brašove.

• Neskôr študoval chemické inžinierstvo na Vysokej škole technickej v Prahe.

• Počas štúdií v Prahe sa aktívne zapájal do študentského hnutia (študentský odbor Československej jednoty, spolok Detvan) a zároveň aktívne spoznával českú literatúru (tvorba Vrchlického, Sovu, Čecha, Bezruča,...).

• Po ukončení štúdií pracoval ako chemický inžinier v cukrovare v Kloboukoch a Slanom (Čechy).

• Po vypuknutí 1. svetovej vojny narukoval na východný front, bojoval aj na talianskom fronte. Po skončení 1. svetovej vojny a po vzniku Československej republiky pracoval v štátnych službách a zapojil sa do politického života.

• V posledných rokoch svojho života žil v Piešťanoch. Zomrel v Štátnom sanatóriu v Bratislave a pochovaný je v rodných Lukovištiach (v blízkosti jeho hrobu je pochovaný aj Ladislav Mňačko – manžel Kraskovej dcéry Evy, predstaviteľ slovenskej prózy po roku 1945).

Literárna tvorba:

NOX ET SOLITUDO – básnická skladba – 1909, VERŠE – básnická skladba – 1912, LIST MŔTVEMU – lyrická próza,...

Počiatky literárnej tvorby I. Krasku sa spájajú s obdobím jeho gymnaziálnych štúdií. Svoje prvé básne uverejňoval v slovenských časopisoch (napr. Slovenské pohľady) pod pseudonymom Janko Cigáň. Jedna z prvých básní, ktorá z jeho tvorby bola uverejnená, sa volá Pieseň z nášho ľudu.

 Až trinásť rokov od uverejnenia prvej autorovej básne vyšla jeho prvá zbierka – Nox et solitudo. Nevyšla už pod pseudonymom Janko Cigáň, ale pod pseudonymom Ivan Krasko (podľa gemerskej dediny Kraskovo – leží vedľa Lukovíšť). Uvedený pseudonym autorovi navrhol S. H. Vajanský, ktorý sa zároveň stal „krstným otcom“ uvedenej básnickej zbierky.

I. Krasko si nový pseudonym ponechal aj pri vydaní druhej básnickej zbierky – Verše. Do zbierok nevložil všetky básne, ktoré napísal, ale urobil starostlivý výber. Obe zbierky radíme preto medzi „útle“, rozsahom pomerne skromné, ale plné bohatých myšlienok, vysokej kvality, prepracovanosti, hlbokých citov.

NOX ET SOLITUDO – NOC A SAMOTA - zbierka 28 básní, ktoré sú opisom básnikovej duše – subjektívna lyrika.

Názov zbierky vyjadruje základné motívy nielen tejto zbierky, ale celej Kraskovej tvorby – noc a samota. Autor vychádzal zo svetového symbolizmu – jeho básne charakterizujú predovšetkým pocity samoty, opustenosti, smútku, skepsy, beznádeje. Stav svojej duše autor vyjadril predovšetkým cez obrazy prírody – šedá hmla, havran, topole bez lístia,...Svoj život prirovnal k sivej mútnej kaluži a k pustej čiernej noci.

Verše sú úprimnou spoveďou autora, spoveďou o jeho prežitých skúsenostiach a zážitkoch, čo sám vyjadril slovami: „...no nikdy nepíš to, čo necítiš, čo v tvojom srdci zrod nemalo...“ Zbierka priniesla aj ľúbostnú poéziu nasýtenú neromantickým osobným smútkom, motív ženy je vznešený, bez irónie.

V zbierke Nox et solitudo nachádzame napr. básne:

Vesper dominicae (Nedeľný večer) – je považovaná za jednu z najkrajších básní slovenskej poézie. I. Krasko ju venoval matke, ktorú miloval, ktorá bola pre neho vzorom a ktorá pre neho predstavovala domov a istotu. V básni ospieval predovšetkým matkinu životnú vyrovnanosť a jej spojenie s vierou a s Bohom.

Jehovah - (Jahve, Jehovah, Jehova – v Starom zákone meno Boha. Pôvodne ide o boha búrky starých semitských národov, ktoré obývali územia južne od Palestíny. Po babylonskom zajatí bolo zakázané vysloviť jeho meno, v písanej podobe sa využívali štyri hlásky jeho mena - JHVH). Báseň je napísaná na spôsob starozákonného zaklínacieho žalmu, v ktorom autor kritizuje politickú pasivitu, vyjadruje sklamanie z národno-sociálnej situácie, ktorá vládla v našom národe.

Topole – báseň je porovnaním človeka a prírody, človeka a topoľov. U človeka dominujú negatívne pocity a nálady, u topoľov ich hrdosť a majestátnosť. Topole v básni symbolizujú autora, ale aj národ, ktorý v tejto dobe bol akoby „bez žitia“. Topole síce stoja hrdo, ale sú akoby bez duše. Duša chýba národu a autor sa zamýšľa nad jeho ďalším smerovaním: „Hore...? Dolu...? Do nirvány? Ako havran ošarpaný do noci....“

Balada o jednej milej –autor v básni spomína na svoju milú, na časy, keď boli spolu, na časy pred rozchodom. V mysli a v spomienkach si vybavuje spoločné prechádzky, spomína na jej krásu. Napokon si uvedomí krutú pravdu o ich rozchode.

Plachý akord – báseň je vyjadrením osobným pocitov autora, pocitov opustenosti, samoty, smútku. Autor rozpráva o svojom putovaní bez cieľa, o hľadaní zmyslu života. Jedna z jeho najsmutnejších a najpesimistickejších básní.

Prší, prší... – pochmúrne a daždivé počasie je obrazom autorovej duše, ktorá je naplnená smútkom, bolesťou, pocitmi samoty. Autor smúti za domovom a matkou, ktorá mu veľmi chýba. Uvedomuje si rýchle plynutie času.

Ďalšie básne: Solitudo, Moje piesne, Balada, Romaneto, Chladný dáždik, Hľa, luna bledá, Na Nový rok, Na cmiteri, Pieseň,...

VERŠE – zbierku venoval svojej snúbenici Elene Kňazovičovej – 26 básní

Najväčšou inšpiráciou pri písaní uvedenej zbierky pre autora bolo prekonanie hlbokej osobnej krízy, prekonanie ťažkej choroby (pľúcna choroba – v továrni, v ktorej pracoval ako chemický inžinier, mu leptavé plyny vznikajúce pri výrobe kyselín poškodili zdravie), obava z návratu choroby, ťaživé chvíle, ktoré prežíval v Čechách, ďaleko od domova, od rodiny, priateľov, jeho túžba po návrate. Často uvažoval o tom, či má právo na osobné šťastie, na vlastnú rodinu, váhal medzi samotou a životom s drahou osobou. Zranenia duše mu spôsobili aj zlé medziľudské vzťahy, narastajúce pokrytectvo, klamstvo a iné negatívne javy. Uvedenou zbierkou sa napokon autor rozhodol hľadať východisko z krízy, hľadať „cestu ku svetlu“.

V zbierke Verše nachádzame básne:

Eremita – sonet, ktorý je obrazom Kraskovho pocitu hlbokého a tragického životného osamotenia. Svoje pocity stotožnil autor s pocitmi pustovníka – eremitu.

Hostia – básnik vo svojom práchnivejúcom dome víta chór „čiernych chmúrnych“ postáv. Postavy zasadnú za prázdny rodinný stôl, aby zo žaltárov, ktoré priniesli so sebou, zaspievali o „trpkom ovocí, čo rodí strom života“.. Hostia odchádzajú s tým, že autora o rok znovu navštívia, lebo im je veľmi blízky v osamotenosti.

Otrok – obraz otroka, ktorému od detstva v ušiach zneli piesne neslobodnej, zotročenej matky a ktorý čakal „na ston poplašného zvona“, na signál, aby vykonal dejinne spravodlivú pomstu na otrokároch.

Otcova roľa – príbeh tuláka (autora), ktorý sa po rokoch vracia domov, na otcovu roľu, ktorú stáročia zmáčali slzy poddaných.

Baníci – Satan (démon) pokúša slovenského človeka, aby za zlato a drahé kamene zradil svoj rod a dal sa na stranu panujúcich, čo dávajú výhody a majetky tým, ktorí zradne prechádzajú k nim. Autor rozpráva o baníkoch a ich ťažkom živote, o ich tvrdom prebíjaní sa k „pokladom“ zeme a bytia. Autor verí, že práve z ich prostredia vzíde oslobodzujúci čin pre všetkých porobených, trpiacich a skúšaných.

Život – považuje sa za prelomovú báseň v zbierke. Autor končí s pocitmi smútku, opustenosti, tragiky a vyzýva život do boja.

V zbierke sa nachádzajú aj básne: Hôrne kvety vädnú, Tak nedočkavo, Dnes, Doma, Askéti,...

Zopakujte si:

1. Vysvetlite, akú úlohu zohrali obrazy prírody v slovenskej literatúre.

2. Akú úlohu majú prírodné symboly v tvorbe I. Krasku?

3. Aký postoj k Slovensku a slovenskej prírode mali jednotliví autori slovenskej literatúry?

Použitá literatúra:

CALTÍKOVÁ. M.: Slovenský jazyk a literatúra. 1. vyd. 2002. Enigma Nitra. ISBN 80-85471-95-7

CALTÍKOVÁ, M.: Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry 1.1. vyd. Enigma Nitra. ISBN 80-85471-33-7

GAJDOŚÍKOVÁ, I.: Komparatívna metóda vo vyučovaní literatúry. 1. vyd. 2001. MPC Banská Bystrica. ISBN 80-8041-382-7

MAZÁK, P. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry 2. Novšia literatúra. 1. vyd. 1984. SPN Bratislava. ISBN 67-149-84

KOSTOLNÁ, E.: Ivan Krasko 1876 – 1958, 1. vyd. Vydavateľský odbor Matice slovenskej Martin

SLOVENSKÁ A ČESKÁ LITERATÚRA NA DLANI. 1. vyd. 1999. Príroda Bratislava. ISBN 64-050-99

SMIEŠKOVÁ, M.: Krok za krokom – Literatúra. 1. vyd. 2007. Fragment Bratislava. ISBN 978-80-8089-065-0

VARSÁNYOVÁ, M.: Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov. 1. vyd. K-Print Komárno. ISBN 80-967438-6-4

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 1. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-89160-02-6

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 2. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-7358-028-4

www.upload.wikipedia.org