Etika je filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá ľudským správaním, skúma morálku alebo morálne relevantné konanie a jeho normy. Slovo etika pochádza z gréckeho ethos, čo v preklade znamená zvyk, názor, charakter, spôsob myslenia. Etika ako veda má samozrejme svoj historický vývoj, ktorý už trvá stovky rokov. Je úzko spätá s vývinom ľudstva už od rodovej spoločnosti, kde sa rešpektovala len v rámci jedného rodu. V otrokárskej spoločnosti etické princípy dodržiavali iba slobodní ľudia. Etiku je možné pozorovať už v staroveku vo forme premýšľania o tom, akí majú byť ľudia, ale nevyčlenenú z rámca celkového procesu utvárania sa filozofickej reflexie miesta človeka vo svete, ktorý možno sledovať v textoch najstarších literárnych pamiatok jednotlivých kultúrno-civilizačných okruhov – v Biblii, Knihe premien atď.

Počiatky vývoja etiky musíme hľadať v starovekom Grécku.

Staroveké Grécko:

  • Už v starovekom Grécku sa výrazne rozvíjali diskusie o tom, kto a prečo je dobrým človekom, aké sú ideálne vlastnosti, ktoré by mal človek mať, v čom spočíva dobrý život, šťastie človeka, kde hľadať šťastie, ako sa vyhnúť nešťastiu, aké sú základné cnosti človeka,...

  • Veľkými osobnosťami na poli etiky v uvedenej dobe boli napr. Sokrates, Platón a Aristoteles.

 

Sokrates – bol starogrécky filozof, tvorca osobitného štýlu/typu filozofovania, ktoré sa opiera o dialóg.

„Poznaj seba samého“ - toto bolo hlavným bodom Sokratovej filozofie. Sokrates hlásal, že poznanie je cnosť a človek môže byť dobrý iba vtedy, keď pozná sám seba.

 

Platón - 429 pr.n.l. - 347 pr.n.l.

Starogrécky filozof, ktorý patril do trojice geniálnych aténskych mysliteľov: Sokrates - Platón - Aristoteles. Platónov prínos spočíva v tom, že pozorovateľný svet pokladal za nedokonalý obraz sféry nepozorovateľných foriem a ideí. Pochádzal z vysoko postavenej aténskej rodiny, kde získal dobré vzdelanie. Platón sa stal Sokratovým žiakom, ktorý podstatne ovplyvnil Platónove názory aj tvorbu. Platón založil 385/7 pred Kr. filozofickú školu zvanú Akadémia.

 

Aristoteles - bol starogrécky filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), filozof staroveku, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie atď.). Aristoteles strávil v Akadémii u Platóna 20 rokov svojho života práve pod Platónovým vedením. V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho „Filozof“. Je považovaný za systemizátora etiky. Jej systemizáciu začal v diele Etika Nikomachova. Jeho etika je predovšetkým etikou šťastia. Šťastie a blaženosť predstavujú podľa neho cieľ života a zároveň najvyššie dobro.

 

 

Obdobie stredoveku:

  • Je to obdobie veľmi silnejúceho postavenia cirkvi, ktorej vplyv sa dostane do všetkých oblastí života.

  • Cirkev zdôrazňovala, že všetko je stvorené Bohom, že Boh všetko riadi.

  • Významnou osobnosťou sa stal Tomáš Akvinský.

 

 

Tomáš Akvinský – taliansky filozof a teológ, prvý zo scholastických cirkevných učiteľov, princeps philosophorum (knieža filozofov), najväčší predstaviteľ katolíckej filozofie.

Podľa T. Akvinského je svet hierarchicky usporiadaný, na najvyššom stupni je Boh, pod ním anjeli, potom človek, zvieratá, rastliny a neživá príroda. Človek a Boh sú odlišné súcna, človek je nedokonalý tvor a boží výtvor, nemôže sa rovnať Bohu, ale jeho duša mu je podobná. Duša je forma tela. Boh je celé bytie, človek len jeho stupeň.

Cieľom života človeka je dosiahnuť šťastie, konať dobro a dobro znamená žiť v súlade s kresťanskými zásadami.

 

15. – 17. storočie:

  • V ďalšom období vývoj etiky výrazne ovplyvní T. Hobbese, D. Hume a I. Kant.

 

 

Thomas Hobbese - bol anglický filozof, mechanistický materialista, teoretik štátu a práva, teoretik spoločenskej zmluvy.

T. Hobbes tvrdil, že na počiatku žili ľudia v prirodzenom stave, teda v stave rovnosti. Avšak ten je v živote človeka iba na samom začiatku, t. j. keď sa narodí, no vplyvom výchovy a prostredia dochádza k nerovnosti. Tá vedie k tomu, že sa ľudia delia na silných a slabých, medzi ktorými dochádza k boju. Nakoniec každý s každým vedie vojnu. Ľudia si to uvedomujú, dostávajú strach a na jeho základe uzatvárajú spoločenské zmluvy. Tento prirodzený stav vedie k občianskemu stavu a ten zase k právnemu stavu.

Podľa neho by teda etika mala byť postavená na zmluvnej dohode medzi ľuďmi.

 

 

David Hume - bol škótsky osvietenský filozof, etik, historik a ekonóm. Vo svojom učení sa zaoberal napr. vzťahom príčiny a účinku v živote človeka, skúmal konanie ľudí, zdôrazňoval čistotu človeka (aj dieťa aj zločinec sú podľa neho čistí),... Podľa neho by etika mala byť postavená najmä na citoch než na rozume, pretože ľudia vždy pozerajú jeden na druhého, majú k sebe ohľad.

 

 

Immanuel Kant - bol predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie; tvorca kriticizmu alebo transcendentalizmu, či transcendentálnej filozofie.

Podľa neho by mala byť etika postavená na čistom praktickom rozume.

 

 

18. – 19. storočie:

  • Aj v uvedenom období pribúdali myslitelia, ktorí sa zaoberali otázkami etiky.

  • Skúmali najmä etiku vo svetle vývoja jednotlivca alebo osobných otázok, ktoré si ľudia kladú.

  • Významnými osobnosťami sa postupne stali napr. Nietzsche a Sartre.

 

Friedrich Nietzsche – bol nemecký filozof a filológ. Skúmal napr. jednotlivé životné etapy človeka, zmenu človeka v jednotlivých životných etapách, rozpracoval učenie morálky, ktorú rozdeľoval na morálku otrokov a morálku silných. Za prirodzenú súčasť života považoval utrpenie, bolesť, strádanie. Známy je najmä jeho výrok: „Čo ma nezabije, to ma posilní.“

 

 

Jean Paul Sartre - bol francúzsky filozof a spisovateľ, hlavný predstaviteľ existencializmu. Zaoberal sa problematikou ľudskej existencie, otázkami nášho pôvodu, reálneho bytia, reálneho smerovania, hľadaním cesty k sebe, využívaním rozumu na poznanie seba samého, hľadaním životnej cesty.

 

 

20. storočie:

  • V oblasti vývoja etiky sa objavili dve smerovania.

  • Prvé smerovanie viedlo k úvahám, či má etický jazyk význam. Kvôli tomu mnohí filozofovia viedli medzi sebou spory.

  • Iní myslitelia považovali etiku za spôsob, ktorým môžu vyjadrovať vlastné názory, dávať príkazy.

  • V ostatných rokoch dvadsiateho storočia sa prejavil výrazný rozvoj aplikovanej etiky, ktorá sa rozvíja neustále e má významný vplyv na spoločenský vývoj.

Významnými osobnosťami na poli etiky v 20. storočí boli napr. Gándhí, Matka Tereza, Albert Schweitzer, Erich Fromm,...

 

 

Gándhí- bol indický mysliteľ a politik. Zakladateľ učenia nazývaného gándhizmus. Gándhí bol tvorcom metód nenásilného odporu proti koloniálnej vláde, propagátorom rasovej a náboženskej rovnoprávnosti v Indii a čelnou postavou indického národného hnutia za nezávislosť. Východiskovým princípom jeho filozofie je stotožnenie Boha a pravdy. Jeho etické názory sa zakladali na džinistickom princípe ahínsa (zákone lásky a zákone utrpenia) a na princípe brahmačarje (nepripúšťajúcej zhovievavosť k ľudským slabostiam), aparigany (nezištnosti) atď.

 

 

Matka Tereza - bola rádová sestra albánskeho pôvodu, zakladateľka rehoľného rádu Kongregácia misionárok lásky a nositeľka Nobelovej ceny za mier. celá život zasvätila práci pre chudobných a trpiacich, čím preukazovala ľuďom a svetu vysoké morálne hodnoty.



Zopakujte si:
1. Uveďte, kedy začal vývoj etiky.
2. Uveďte významné osobnosti gréckej etiky.
3. Uveďte, čím sa zaoberal D. Hume, J. P. Sartre a F. Nietzsche.

Použitá literatúra:
THOMSON, M.: Prehľad etiky. 1. vyd. 2004. Portál. Praha. ISBN 80-7178-806-9
http://sk.wikipedia.org/wiki/Aristoteles
http://sk.wikipedia.org/wiki/Thomas_Hobbes
http://sk.wikipedia.org/wiki/M%C3%B3hand%C3%A1s_Karam%C4%8Dand_G%C3%A1ndh%C3%AD
http://sk.wikipedia.org/wiki/Matka_Tereza