Vypracovala: Mgr. Monika Koncošová

 

 

 

Ľudovít Štúr – predstaviteľ slovenskej romantickej literatúry - 1815 – 1856. Vedúca osobnosť mladej revolučno-demokratickej mládeže. Politik, jazykovedec, básnik, novinár, teoretik, kritik. Tvorca slovenskej romantickej estetickej koncepcie.

 

Životopisné údaje:

 

Ľ. Štúr sa narodil v Uhrovci v rodine učiteľa. Dva roky študoval na nižšom evanjelickom gymnáziu v Rábe, odkiaľ v roku 1829 odišiel na evanjelické lýceum do Bratislavy (jeho súčasťou od roku 1803 bola Katedra reči a literatúry slovenskej, ktorú viedol prof. Juraj Palkovič). V Bratislave sa stal členom Spoločnosti česko-slovanskej, ktorú neskôr v rokoch 1835 – 1838 aj viedol ako podpredseda (funkciu predsedu vykonával niektorý z profesorov). Členovia Spoločnosti organizovali rôzne slávnosti, návštevy a podujatia. Medzi najznámejšie podujatia patrí národná slávnosť na Devíne (konala sa 24. apríla 1836), na ktorej účastníci prijali k svojmu meno aj meno slovanské a začali ho používať na verejnosti. V školskom roku 1836 – 1837 sa Ľ. Štúr stal nehonorovaným námestníkom prof. J. Palkoviča na lýceu (Katedra reči a literatúry slovenskej), prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis, o slovanských a európskych literatúrach. Predurčoval ho k tomu najmä kredit bývalého vynikajúceho študenta a erudovanosť v latinskom jazyku.

V roku 1838 začal Ľ. Štúr študovať na univerzite v Halle, kde pôsobil dva roky. Študoval teológiu, dejiny, filozofiu. Po ukončení štúdia sa vrátil do Bratislavy a začal opäť pôsobiť na Katedre reči a literatúry slovenskej. V uvedenom období výrazne narastal tlak maďarských predstaviteľov na Slovákov, čo prinútilo Ľ. Štúra a slovenských národovcov žiadať ochranu u panovníka. V roku 1842 zorganizoval Ľ. Štúr podpisovú akciu pod Slovenský prestolný prosbopis, ktorý predložili slovenskí národovci cisárovi ako protest proti nútenej maďarizácii v cirkvi a v školách. Pre túto činnosť bol cirkevnou komisiu vyšetrovaný ako nepriateľ vlasti a zbavený prednášania na lýceu (požiadavky Slovenského prestolného prosbopisu splnené neboli).

Rok 1843 venoval Ľ. Štúr otázke spisovného jazyka (viď. ďalej), rozbehol aktivity na vydávanie novín a ich literárnej prílohy a v roku 1844 pomáhal zakladať spolok Tatrín. V marci 1844 musel definitívne odísť z evanjelického lýcea. Na protest proti odvolaniu Ľ. Štúra z funkcie zástupcu Katedry reči a literatúry slovenskej sa 22 študentov rozhodlo opustiť lýceum. Trinásť z nich potom dokončilo štúdiá v Levoči.

Dňa 1. augusta 1845 začal na základe získaného povolenia vydávať Slovenské národné noviny s prílohou Orol tatranský. V roku 1847 sa stal poslancom Uhorského snemu za slobodné kráľovské mesto Zvolen.

Počas revolúcie v rokoch 1848/1849 sa Ľ. Štúr priamo zapojil do rôznych aktivít – pomáhal pri koncipovaní Žiadostí slovenského národa, organizoval zvolanie Slovanského zjazdu do Prahy, stál pri zrode Slovenskej národnej rady (vznikla vo Viedni a v septembri 1848 vyzvala Slovákov do ozbrojeného povstania za vydobytie svojich národných a sociálnych práv). Za činnosť počas revolúcie bol na neho vydaný zatykač.

Po revolúcii prežíval Ľ. Štúr mnoho sklamaní a osobné tragédie. Sklamaný bol z porážky revolúcie a zo spoločensko-politickej situácie, ktorá nasledovala. V januári 1851 mu zomrel brat Karol (kňaz a učiteľ v Modre) a o pol roka otec. Ľ. Štúr sa po smrti brata presťahoval do Modry, kde sa sám (pod policajným dozorom) staral o deti zosnulého brata. V roku 1853 zomrela vo Viedni jeho duchovná priateľka Adela Ostrolúcka a v Trenčíne jeho matka. A v roku 1855 sa začal ku koncu chýliť aj život Ľ. Štúra – na poľovačke v decembri 1855 sa pri pokuse o preskočenie potoka neďaleko Modry nešťastne postrelil. Zomrel 12. januára 1856.


UČITEĽ - pôsobil na Katedre reči a literatúry slovenskej v Bratislave (viedol ju prof. J. Palkovič). Ako učiteľ bol známy tým, že ovládal viaceré jazyky – latinský, maďarský, nemecký, francúzsky, grécky, poľský, srbo-chorvátsky, ruský jazyk, ale učil aj hebrejčinu a angličtinu.

NOVINÁR - od 1. 8. 1845 vydával Slovenské národné noviny s prílohou Orol tatranský.Písané boli v Štúrovej slovenčine. Usiloval sa o ich vydávanie niekoľko rokov. Zamerané boli na osvetovú činnosť, na sociálne práva, oboznamovali s kultúrnou tvorbou Slovanov, informovali o aktuálnej politickej situácii doma a vo svete. Ich vydávanie kontroloval cenzor, ktorý zasahoval do obsahu a rozsahu článkov

POLITIK:

 

  • 1842 – pracoval na Slovenskom prestolnom prosbopise.

  • 1847 - stal sa poslancom Uhorského snemu za slobodné kráľovské mesto Zvolen (obdobie jeho pôsobenia v sneme prerušili revolučné dni meruôsmeho roku).

  • Organizátor Slovanského zjazdu v Prahe.

  • Spoluzakladateľ Slovenskej národnej rady, ktorá organizovala dobrovoľnícke výpravy v boji proti Maďarom.

  • Účastník revolúcie 1848/1849.

  • 1848 - stál pri spísaní Žiadostí slovenského národa.

 

JAZYKOVEDEC:

Ľudovít Štúr uzákonil nový spisovný jazyk v roku 1843 na fare v Hlbokom spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom. Základnou kodifikačnou príručkou sa stala Nauka reči slovenskej. Zavedenie spisovnej slovenčiny odôvodnil aj v diele Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí.

 

 

Základné pravidlá štúrovského pravopisu:

 


  1. Vychádzal z kultúrnej stredoslovenčiny

  2. Fonetický pravopis – „píš, ako počuješ“

  3. Pri zapisovaní v, j, g sa prestali používať písmená w, g, gˇ

  4. Dôsledné označovanie mäkkosti – ďe, ťe, ňe, ľe, ďi, ťi, ňi, ľi

  5. Neprítomnosť hlások ľ, ä, é, ó, iu

  6. Dvojhlásky sa zapisovali kombináciou ja, je, uo

  7. Stále sa nepoužívalo y/ý

  8. V G. pl. m. r. sa hláska v píše ako u – králou, sluhou

  9. Nemá iu, namiesto toho používa ú – božú, znameňú


SPOLUZAKLADATEĽ SPOLKU - 1844 - stál pri zrode spolku Tatrín – Ľ. Štúr sa stal členom predsedníctva spolku.

 

TVORBA Ľ. ŠTÚRA:

 

Dumky večerní - básne napísané v češtine

Spevy a piesne – básnická kniha

Nárečja slovenskuo alebo potreba písanja v tomto nárečí – jazykovedná práca. Podrobne vysvetlil zásadu, že Slovanstvo sa má kultúrne rozvíjať nie v štyroch spisovných jazykoch, ale v jedenástich, lebo toľko je v ňom živých národných rečí. Vysvetľoval význam spisovného jazyka a jeho potrebu priblížiť ho ľudu, zdôrazňoval potrebu prepojenia literatúry a života. V diele vysvetlil aj základné rozdiely medzi češtinou a slovenčinou.

Náuka reči slovenskej – jazykovedné dielo. Položil ním základy systematickej gramatiky novej slovenčiny.

Slovanstvo a svet budúcnosti – dielo vyjadrujúce ostrú kritiku života v monarchii, prestal veriť v slobodný rozvoj národov v nej. Svoju pozornosť uprel na Rusko, predvídal v ňom veľké reformy, zrušenie nevoľníctva, rozvoj priemyslu Žaloby a ponosy Slovákov v Uhorsku na protiprávne zásahy Maďarov

Devätnáste storočie a maďarizmus – dve po nemecky napísané brožúry, v ktorých európsku verejnosť oboznámil so situáciou Slovákov v Uhorsku

O národných povestiach a piesňach plemien slovanských – výklad Štúrovho pohľadu na ľudovú slovesnosť a poéziu. Rozbor ľudových piesní slovanských národov, vyjadrenie viery vo veľkú budúcnosť Slovanov.

 

 

Ján Kollár – Slávy dcera

 

  • Predstaviteľ slovenskej klasicistickej literatúry

  • Básnik

  • Publicista

  • Jazykovedec

  • Zberateľ ľudovej poézie

  • Autor teoretickej koncepcie o slovanskej vzájomnosti

 

Základné životopisné údaje:

 

Ján Kollár sa narodil v roku 1793 v Mošovciach pri Martine. Jeho otec, zámožný gazda, viackrát richtár a notár Mošoviec, bol sebecký a tvrdý človek. Nemal pochopenie pre túžbu mladého Jána Kollára po vzdelaní. Často a tvrdo trestal svojho syna, nechcel ho dať do škôl, chcel ho prinútiť venovať sa gazdovstvu. J. Kollár odišiel z domu proti otcovej vôli a bez jeho finančnej podpory študoval v Kremnici, Banskej Bystrici, V Bratislave a v nemeckej Jene. Živil sa ako výpomocný a súkromný učiteľ.

V Jene študoval teológiu, venoval sa poznávaniu antickej a nemeckej literatúry a tu dozrelo aj jeho národné uvedomenie. Nemecký nacionalizmus, osud ponemčených Slovanov, prednášky nemeckých profesorov, ktorí znevažovali a podceňovali iné národy, ho presvedčili, že nemecký výbojný nacionalizmus ohrozí predovšetkým slovanské národy. Jedinú záchranu videl v mohutnom ruskom národe, ktorý si vedel udržať slobodu a ktorý môže byť tou silou, o ktorú by sa mohli oprieť ostané slovanské národy (myšlienka slovanskej vzájomnosti).

V Jene sa zoznámil J. Kollár aj so svojou veľkou láskou – Frederikou Schmidtovou – dcérou evanjelického pastora v Lobede, ktorého J. Kollár zastupoval pri bohoslužbách. Matka jej bránila vo vydaji za J. Kollára, lebo bol chudobný, študent a pochádzal z Uhorska, ktoré ona považovala za barbarské. J. Kollár musel Frederiku opustiť, ale ostal jej verný. Často jej písal, ale odpoveď na svoje listy nedostal.

Po ukončení štúdií v Jene odišiel J. Kollár do Pešti, kde začal pracovať ako kňaz evanjelickej cirkvi. Žil tam 30 rokov. V Pešti sa dozvedel aj o tom, že Frederike zomreli rodičia a ona ostala žiť sama. Po 15 rokoch za ňou odcestoval a v roku 1835 sa s ňou oženil. A vtedy sa dozvedel, že matka pred Frederikou ukrývala listy, ktoré jej on písal.

Počas revolúcie 1848/1849 J. Kollár nezasiahol do udalostí a po príchode cisárskych vojsk do Pešti odišiel do Viedne, kde sa stal profesorom slovanských starožitností a poradcom vlády v otázkach slovenského školstva a spisovného jazyka Slovákov. Zomrel v roku 1852 vo Viedni. Jeho pozostatky boli v roku 1904 prevezené do Prahy.

 

Prehľad tvorby J. Kollára:

 

O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými – literárna rozprava o slovanskej vzájomnosti. J. Kollár v nej rozdelil Slovanov na 4 kmene a 4 spisovné jazyky: poľský, ruský, ilýrsky a československý.

Národnie Zpievanky - zozbierané ľudové piesne. J. Kollár si dlhé roky zapisoval slovenské ľudové piesne. Dielo má dva zväzky a autor doň zhrnul viac než 2 500 piesní. Dielo veľmi výrazne ovplyvnilo štúrovcov, ktorým ukázalo bohatstvo, krásu a ľúbozvučnosť ľudovej reči, spievanky sa stali prameňom ich vlastnej tvorby. J. Kollár tak nepriamo kliesnil slovenčine cestu do literatúry, zaslúžil sa o jej uzákonenie, hoci neskôr sa proti nej ostro postavil.

Básně Jána Kollára – zbierka sonetov, obsahuje vlastenecké, lyrické a ľúbostné básne. Dielo predstavuje prelom v českej i slovenskej poézii, otvára cestu novodobej osobnostnej poézii. Sonety z uvedeného diela neskúr autor prijal aj do diela Slávy dcera.

 

Slávy dcera

 


  • Básnická skladba

  • Vyšla v roku 1824 v Pešti (1832 ďalšie vydanie, doplnené)

  • Dielo vznikalo postupne od Kollárovho návratu z Jeny

  • Básne o láske k žene (F. Schmidtová), k slovanskej vlasti, rozvíjajúce ideu všeslovanskej vzájomnosti

  • Předzpěv a 615 sonetov v piatich spevoch (sonet – 14-veršová strofa s usporiadaním 4, 4, 3, 3)

  • Napísaná v češtine

Předzpěv – 106 veršov. Jedna z najkrajších a najznámejších častí diela. Napísaný je časomerrným veršom – striedajú sa v ňom krátke slabiky s prirodzene dlhou slabikou (označená dĺžňom) a polohou dlhou slabikou (po samohláske nasledujú dve spoluhlásky). Dvojveršia sa skladajú z hexametra (6 stôp) a pentametra (5 stôp). Spolu vytvárajú elegické distichon. Autor v Předzpěve žiali nad osudom Lužických Srbov, ktorí boli takmer ponemčení. Ich zem bola:

„...někdy kolébka, nyní národu mého rakev.“

Obáva sa toho, že podobná situácia nastane aj na Slovensku, a preto vyzýva:

„...k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled.

Neb radeji k velikému přiviň tomu tam se dubisku,

jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům.“

Dubisko je silné Rusko, ktoré v tom čase malo samostatný štátny útvar ako jediné zo všetkých slovanských národov. Vyzýva Slovákov, aby hľadali ochranu práve v tomto silnom „dubisku“. Autor kritizuje odrodilstvo, susedov slovanských národov, ktorí proti nim viedli vojny, všetkých tých, ktorí siahali na slobodu iných národov (Angličania v Indii, Turci v Grécku). Posudzuje svet v duchu demokratického kréda:

„Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou,

ten, kdo do pout jíma otroky, sám je otrok.“

 

Spevy :

 

Zála – hlavnou témou je láska, nachádzajú sa tu teda predovšetkým ľúbostné sonety. Autor sa vyznáva zo svojej lásky k Míne, ktorá sa stáva Slávy dcérou (ideál slovanskej devy). V jej kráse sa ukrýva krása Poľky, Srbky, Slovenky, Rusky. Krásy ženy autor opisuje veľmi nežne a vrúcne, čo nebolo pre klasicizmus typické. Raz v noci prichádzajú k hrdinovi dvaja duchovia – jeden s mečom, druhý s natiahnutým šípom:

„Miluješ vlast svou více, čili Mínu?“

„Mlčím, váham, rázem rukou v ňadrá sáhnu,

srdce vyrvu, na dvě rozlomím:

„Na“, řku, „ jednu vlasti půlku, druhou Míne“.

Básnikova ľúbosť nie je sebecká, ale je aj ohniskom lásky k národu a k vlasti. Nasleduje rozlúčka s Mínou a sľub vernosti. Hrdina zanecháva Mínu v krajine, kde s ňou bol šťastný.

Labe, Rén, Vltava – básnik putuje z krajiny Míny cez krajiny, kde niekedy žili Slovania. Stále myslí na lásku a Mínu, zaznievajú už smutné tóny, lebo hrdina je od Míny a svojej lásky ďaleko. Po ceste si všíma českú zem, jej postavenie vo svete. Uvedomuje si, že krajina so slávnou minulosťou musí prijímať príkazy cudzích. Hľadá vinníka, ale uvedomuje si, že vina nie je len u cudzích, ale aj v národnej pasivite.

„To jsou, v kterých duše hnije živá,

hnusné bez balzamu Mumie:

Nebo kdo chce žíti, nech se kývá.

Pracuj každý s chutí usilovnou

na národu roli dědičné,

cesty mohou býti rozličné,

jenom vůli všichni mějme rovnou.“

Dunaj – hrdina prichádza do kraja, v ktorom prežil šťastnú mladosť, o to viac pociťuje žiaľ. Vidí biedu, krivdy a utrpenie. Ospevuje znovu svoju milú, zjavuje sa mu však mŕtva Mína a básnik túži umrieť.

Léthe – z gr. mytológie rieka, kde nachádzali zabudnutie.

Acheron – z gr. mytológie rieka Vzdychov, pretekala podsvetím.

V posledných dvoch spevoch sa Mína mení na vílu a sprevádza autora po slovanskom nebi, kde sú všetci, čo Slovanom priali (vynikajúci slovanskí dejatelia), a po slovanskom pekle, kde sú všetci neprajníci (odrodilci). Skladba sa končí Míniným odkazom všetkým živým, aby sa učili z príkladu oslávených i odsúdených a milovali svoj národ:

„Peklo zrádcům, nebe Slávúm věrným!“

 

 

 

Zopakujte si:

 

  1. Vysvetlite úlohu Ľ. Štúra v boji o spisovnú slovenčinu.

  2. Charakterizujte vzťah Ľ. Štúra k ústnej ľudovej slovenčine.

  3. Charakterizujte význam diela Slávy dcera.

 

 

Použitá literatúra:

 

KRAJČOVIČ, R., ŽIGO, P.: Dejiny spisovnej slovenčiny. 1. vyd. 1990. Univerzita Komenského Bratislava. ISBN 80-223-0249-X

MATURUJEM ZO SLOVENČINY. 1. vyd. 2000. SPN Bratislava. ISBN 80-08-03154-9

MAZÁK, P. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry 2. Novšia literatúra. 1. vyd. 1984. SPN Bratislava. ISBN 67-149-84

PRAVDOVÁ, Z.: Dejepis – nová maturita. 1. vyd. 2005. Príroda Bratislava. ISBN 80-07-01366-0

SMIEŠKOVÁ, M.: Krok za krokom – Literatúra. 1. vyd. 2007. Fragment Bratislava. ISBN 978-80-8089-065-0

VARSÁNYOVÁ, M.: Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov. 1. vyd. K-Print Komárno. ISBN 80-967438-6-4

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 1. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-89160-02-6

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 2. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-7358-028-4

http://gvarza-beckari.blog.cz/1003/sj-klasicizmus-a-osvietenstvo-v-slovenskej-literature-cast-druha

Súkromné materiály autorky