Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

 

Významnou oporou stredovekej spoločnosti bola katolícka cirkev. V období rozpadu Rímskeho impéria bola jej organizácia jedinou pevnou štruktúrou, ktorá v mnohých prípadoch nahrádzala úlohy prislúchajúce štátnej správe. V tejto dobe zohralo dôležitú úlohu mníšske hnutie. V snahe priblížiť sa k Bohu spôsobom života oddeleným od spoločnosti, vytvárali skupiny mužov alebo žien kláštory, strediská, kde žili jednoduchým životom podľa určitých pravidiel (rehoľa). K rozvoju rehoľníctva významným spôsobom prispel Benedikt z Nursie, ktorý r. 529 založil kláštor v Motne Cassine. Rehoľníci tu žili pod patronátom svojho opáta, venovali sa modlitbám, bohoslužbám a rôznym činnostiam. Ich heslom bolo Ora et labora – modli sa a pracuj. Benediktínske kláštory sa čoskoro stali centrami vzdelanosti, boli v nich školy a knižnice, mnísi sa venovali opisovaniu kníh, čím pre nás zachovali dedičstvo antického sveta.

 

Kláštory plnili aj sociálnu funkciu, vytvárali sa pri nich nemocnice, starobince, sirotince. Život v oddelení od sveta si volili aj pustovníci (eremiti), ktorí žili úplne sami, často bizarným spôsobom života (napr. sv. Stylita strávil väčšinu svoho života na stĺpe). Pre svoju zbožnosť boli veľmi vyhľadávaní, ľudia sa na nich obracali s prosbami o práve rady, rozhodnutia sporov, riešenie rodinných problémov atď. V období sťahovania národov a vzniku barbarských štátov bola cirkevná organizácia základom budovania administratívy nových štátov. Do tohto obdobia kresťanstvo vošlo ako jediné povolené náboženstvo ( Theodósiov edikt z r. 380) s ustálenou vieroukou (Nikajský koncil r. 325) a organizáciou (biskupstvá, patriarcháty: rímsky, konštantínopolský, alexandrijský, nikomédsky, jeruzalemský a antiochejský). Zostali však nevyriešené niektoré náboženské otázky (ľudskosť a božstvo Ježiša Krista, postavenie rímskeho biskupa...), ktoré cirkev rozdeľovali. Ariánska herézia (učenie biskupa Aria, ktoré nepriznávalo Kristovi rovnosť s Bohom) bola spočiatku veľmi rozšírená medzigermánskymi kmeňmi, no po prijatí katolíckej vierouky franským kráľom Chlodovikom a postupnom ovládnutí germánskych kráľovstiev, ktoré vznikli na troskách Rímskeho impéria, Franskou ríšou, stratila svoju mocenskú oporu a zanikla ( toto učenie sa však sporadicky objavuje v rôznych podobách po celé dejiny kresťanstva). Horší priebeh mal konflikt medzi východnou (Konštantínopol) a západnou (Rím) cirkvou, ktorý tiež vznikol ešte v období Rímskej ríše, no neustále sa prehlboval.

 

Spočiatku ho tvorili rozličné názory na náboženské otázky, rôzne zvyklosti a používanie iného liturgického jazyka (na západe latinčiny, na východe gréčtiny) ako aj prirodzený mocenský boj medzi dvoma centrami Rímskej ríše. Neskôr sa rozpory pod vplyvom islamskej expanzie, ktorá rozbila územnú jednotu kresťanského sveta a snahy pápežstva o ovládnutie celej cirkvi prehĺbili, čo viedlo v r. 1054 k oddeleniu západnej (rímskokatolíckej) a východnej (ortodoxnej, pravoslávnej) cirkvi. Pápeži (rímski biskupi) mali špecifické postavenie už od dôb raného kresťanstva. Podľa tradície apoštol Peter, ktorý pôsobil v Ríme, kde zahynul mučeníckou smrťou za čias cisára Neróna, bol prvým rímskym biskupom. Cirkev považovala sv. Petra za Kristovho zástupcu na Zemi, preto si jeho nástupcovia (podľa učenia o apoštolskej postupnosti – predávaní úradu odvodeného od Kristových apoštolov) nárokovali špecifické vedúce postavenie v celej cirkvi. V tom sa dostali do rozporu s predstavenými ostatných patriarchátov, predovšetkým Konštantínopolského, čo neskôr viedlo k cirkevnému rozkolu. V období germánskych vpádov pápežovia pomáhali brániť Rím proti Langobardom, pričom fakticky ovládli územie Latia, ktoré sa stalo základom k vytvoreniu pápežského štátu.

 

V tej dobe už bola v cirkvi rozvinutá náuka o moci duchovnej a moci svetskej. Podľa cirkevného učenia bola duchovná moc (zabezpečujúca spásu duší) dôležitejšia ako moc svetská (spravujúca štátne záležitosti) a mala byť od nej nezávislá. Takto vznikol ďalší základ neskoršieho dualizmu cirkevnej a svetskej moci. V 8. storočí sa znovu prehĺbili rozpory medzi východnou a západnou cirkvou v spore o obrazoborectvo. Pápež odmietol podporiť byzantské obrazoborecké hnutie a v ohrození Langobardami sa obrátil s prosbou o pomoc na Franskú ríšu. Tá zasiahla v prospech pápeža, čím sa upevnil vzťah medzi pápežstvom a Franskou ríšou. V r. 800 korunoval pápež franského panovníka Karola Veľkého za rímskeho cisára, čím ho postavil zároveň byzantskému cisárovi. Rímsky cisár sa považoval za hlavu kresťanských panovníkov, jeho úlohou bolo ochraňovať cirkev a pápežský štát, mal vplyv aj pri voľbe pápeža. Pápež zas korunoval cisára a predstavoval duchovnú hlavu cisárstva. Práve prekrytie cirkevnej a správnej štruktúry ranostredovekých štátov neskôr viedlo k rozporom medzi panovníkmi, ktorí chceli na vysoké posty dosadzovať sebe oddaných ľudí a cirkevnou vrchnosťou, ktorá mala na obsadzovanie cirkevných hodností iné kritériá. Dosadzovanie cirkevného hodnostára do funkcie svetským panovníkom (investitúra) sa stalo desiatky rokov trvajúcim predmetom sporu medzi pápežstvom a cisárstvom.

 

Podnet k vypuknutiu krízy dala cirkevná reforma vychádzajúca z benediktínskeho opátstva v burgundskom Cluny, podľa ktorej malo pápeža voliť kolégium kardinálov a zakazovalo sa svätokupectvo, za ktoré sa považovala aj investitúra. Pápež Gregor VII., ktorý sa snažil túto reformu presadzovať (okrem iného zaviedol aj povinný celibát, čím sa znemožnilo delenie cirkevného majetku), sa dostal r. 1075 do sporu o investitúru s nemeckým cisárom Henrichom IV. Henrich vyhlásil pápeža za zosadeného, načo ho pápež exkomunikoval a jeho poddaných zbavil prísahy vernosti, čím Henricha prinútil kajať sa (známa Henrichova púť do Canossy, kde tri dni v rúchu kajúcnika prosil pápeža pri hradnej bráne o odpustenie). Spor však pokračoval ďalej, až v r. 1122 ho kompromisom ukončil wormský konkordát. Vysokých cirkevných hodnostárov mali voliť cirkevné rady za účasti panovníka alebo jeho zástupcu. Neslávnu kapitolu v dejinách stredovekej cirkvi zohrávajú križiacke výpravy. Bezprostredným podnetom k vyhláseniu výprav bolo obsadenie Prednej Ázie, kde sa nachádzalo jedno z najväčších kresťanských pútnických miest – Svätý hrob v Jeruzaleme – seldžuckými Turkami, ktorí prepadávali a zabíjali kresťanov, narušili tradičné obchodné cesty do Číny a Indie a ohrozovali Byzantskú ríšu. Určitou príčinou výprav bol aj nedostatok pôdy v Európe, ktorý spôsoboval problémy v dedení šľachtického majteku (ten sa dedil delením). Mnoho rytierov hľadalo vo výpravách možnosť spoločenského uplatnenia, zvýšenia pretsíže a v neposlednom rade zbohatnutia.

 

Prvú križiacku výpravu vyhlásil r. 1095 pápež Urban II. na koncile v Clermonte. Výprava viedla k dobytiu Jeruzalema a jeho priľahlého územia v r. 1099. Ostatné výpravy (dohromady ich bolo sedem) mali za úlohu brániť dobyté územie pred Turkami. Napriek tomu, že na ochranu Svätého mesta a tamojších kresťanských obyvateľov a pútnikov vzniklo mnoho rytierskych rádov (templári, johaniti, nemecký rytiersky rád), moslimovia kresťanov z tejto oblasti stále vytláčali, až napokonv r. 1291 pádom pevnosti Akkon zaniklo panstvo križiakov v Svätej zemi.

Výpravy mali ťažké dôsledky pre obyvateľstvo oblastí, kde sa odohrávali boje. Z oboch strán dochádzalo k nepredstaviteľným krutostiam, ktoré zanechali hlboké stopy v moslimsko-kresťanských vzťahoch dodnes. Došlo však aj ku rozvoju obchodu v Stredomorí (Benátky, Janov..), Európa sa zoznámila s iným spôsobom života, cudzími kultúrami a ich výdobytkami (vyspelá technika výroby skla, luxusných látok, cukru z trstiny,používanie voňaviek, korenia atď). Nový spor medzi cirkevnou a svetskou mocou sa rozhorel za vlády francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného (1268-1314), ktorý sa v snahe zapezpečiť príjmy do vojnami vyčerpanej štátnej pokladnice, dostal do sporu s pápežom Bonifácom VIII. Filip IV. pápeža vojenskou mocou zosadil a na jeho miesto dosadil povoľného Klementa V., ktorý preniesol svoje sídlo do Avignonu v južnom Francúzsku. Tam, v područí francúzskych kráľov, zotrvalo pápežstvo až do r.1378. V tomto roku došlo k veľkej schizme (cirkevnému rozkolu), keď boli rôznymi frakciami zvolení traja pápeži. Schizma sa vyriešila až na Kostnickom koncile v r.1414 -18, kde boli všetci traja pápeži zosadení a s takmer všeobecným súhlasom bol zvolený Martin V. Práve tento koncil odsúdil na smrť upálením ako kacíra majstra Jána Husa. V dobe konania Kostnického koncilu však už bola katolícka cirkev v hlbokej kríze. Za stáročia svojej existencie prešla vývojom, ktorý za nasledovníkov Krista a jeho apoštolov vytvoril organizáciu s politickou a ekonomickou mocou a svetovládnymi ambíciami.

Prepájanie cirkevnej a svetskej moci spôsobovalo, že cirkevné úrady sa obsadzovali nie podľa zbožnosti a mravného života kandidáta, ale podľa jeho politických ambícií. Existencia pápežského štátu, ktorý na svoj chod potreboval dane, administratívu, armádu, si taktiež vyžadovala zručnosti politické a nie teologické; pápeži si nárokovali právo obsadzovať vysoké cirkevné úrady a zasahovali do vnútorných záležitostí štátov. Christianizácia pohanského obyvateľstva (ktorá prebiehala nie vždy nenásilnou formou), priniesla so sebou prenikanie pohanských náboženských zvyklostí do cirkevného učenia, ktoré sa tak odklonilo od svojich pôvodných myšlienok. Kláštorný život, ktorý mal pestovať zbožnosť a prešiel za svojej existencie niekoľkými reformami bol koncom stredoveku pre mravné poklesky mníchov a mníšok často skôr terčom kritiky a posmechu, než vzorom pre ostatných. Výsmechom Kristovho učenia bolo predávanie odpustkov, čo bol pre pápežskú kúriu jeden z najväčších zdrojov finančných príjmov. Počas mnohých storočí sa z času na čas zjavovali hnutia, ktoré chceli cirkev vrátiť k pôvodnému učeniu a stavu, no (okrem husitov) nenašli všeobecný ohlas a podporu a spravidla boli veľmi kruto potlačené. Medzi najvýznamnejšie patrili francúzski a talianski valdénci (podľa zakladateľa Pierra Valdesa), anglickí lollardi (zakladateľ John Wycliffe) a českí husiti (majster Ján Hus). Všetky tieto hnutia sa zhodovali v požiadavske návratu k učeniu Svätého písma a k návratu cirkvi k jednoduchému životu v chudobe po vzore Krista a jeho apoštolov.Všetky boli prehlásené za kacírske a nemilosrdne prenasledované. Myšlienky, ktoré priniesli, však pretrvali a v 16. storočí našli svoje vyjadrenie v reformačnom hnutí.

 

 

Otázky:

  1. Prečo bola cirkevná organizácia základom štátnej správy štátov, ktoré vznikli na troskách Rímskej ríše?

  2. Popíš kláštorný a putovnícky spôsob života.

  3. V čom spočíval konflikt medzi východnou a západnou cirkvou?

  4. Ako sa v stredoveku vyvíjalo pápežstvo?

  5. Čo je to boj o investitúru?

  6. Čo bolo podstatou wormského konkordátu?

  7. Aké boli príčiny a následky križiackych výprav?

  8. Ktorý panovník preniesol pápežské sídlo do Avignonu?

  9. Prečo vznikali kacírske hnutia?

 

 

Zoznam použitej literatúry:

kol. aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1999

Lane, T.: Dějiny křesťanského myšlení, Návrat domů, Praha1996

Hečková,J., Marci,Ľ.,Slneková,V.,Nagy,Z.,Dejepis, pomôcka prematurantov, Enigma, Nitra,2007