Porážka revolúcie 1848/49 znamenala pre Uhorsko návrat pod vládu Habsburgovcov a zavedenie vojenskej diktatúry. Vrchný veliteľ habsburských vojsk v Uhorsku, generál Haynau, sa smutne preslávil krvavým terorom, pri ktorom bolo popravených okrem 13 vodcov a generálov revolúcie vyše 120 ľudí a nasledovala vlna zatýkania a väznenia. Uhorsko bolo rozdelené na 5 vojenských dištriktov a cisár v ňom vládol pomocou Uhorského miestrodržiteľstva, ktoré mu bolo priamo podriadené. Úradným jazykom sa stala nemčina. V snahe zabrániť opakovaniu revolúcie cisár nastolil v celej monarchii absolutistický režim (tzv. neoabsolutizmus), v ktorom neexistovala ústavná forma vlády, ale zákonodárna aj výkonná moc bola v rukách panovníka. Tento stav uzákoňovali Silvestrovské patenty z 31.12.1851, ktoré rušili oktrojovanú ústavu z marca 1849 a vyhlasovali neodlúčiteľnosť Uhorska od Habsburskej monarchie. Patenty zároveň uznávali zrušenie poddanstva a rovnosť pred zákonom, ktorá však v období tuhe cenzúry a prísneho policajného režimu, bola iba formálna. Hlavným exponentom režimu sa stal minister vnútra Alexander Bach, podľa ktorého sa obdobie od porážky revolúcie do r. 1859 nazýva aj bachovským absolutizmom. Pre toto obdobie je typické, že sa v ňom absolutistická forma vlády spája s intenzívnou modernizáciou v správnej (reforma súdnictva a daňového systému) a hospodárskej oblasti (výstavba železníc a ciest, budovanie tovární, rozvoj priemyslu a obchodu). Porevolučný vývoj znamenal veľké sklamanie aj pre predstaviteľov slovenského národného hnutia, ktoré vystúpilo proti uhorským revolučným vojskám na strane Viedne a očakávalo aspoň čiastočné splnenie svojich požiadaviek.
Viedeň však okrem drobných ústupkov v podobe vymenovania Jána Kollára za vládneho dôverníka pre slovenské veci a ponuky bezvýznamných úradníckych miest pre Ľudovíta Štúra a Jozefa M. Hurbana neurobila pre Slovákov nič. Kollár začal vydávať Slovenské noviny, v ktorých sa vrátil k používaniu biblickej češtiny. Sklamaní Štúr a Hurban odmietli pouky Viedne a čoskoro sa pre svoje postoje dostali pod policajný dozor a utiahli sa do súkromia. Ešte predtým sa však v Bratislave v októbri 1851 uskutočnila schôdzka katolíckych i evanjelických stúpencov štúrovskej slovenčiny, ktorí sa dohodli na jej zreformovaní a poverili jazykovedca Martina Hattalu vypracovaním novej slovenskej gramatiky a pravopisu. Hattalova Krátka mluvnica slovenská vyšla v r. 1852 a prijala ju väčšina slovenskej inteligencie. Ľudovít Štúr sa v súkromí venoval tvorbe svojho posledného diela Slovanstvo a svet budúcnosti. Po sklamaní z Viedne Štúr svoje nádeje upieral na Rusko a dúfal v zjednotenie všetkých Slovanov pod ruským patronátom. Vydania svojho diela sa však nedožil, pretože v r. 1856 podľahol otrave krvi spôsobenej náhodným zranením pri poľovačke. Národné hnutie tak prišlo o svoju najvýraznejšiu osobnosť. Nenávidený bachovský režim, sužovaný finančnými ťažkosťami, sa dostal v r. 1859, po prehratej vojne so Sardínskym kráľovstvom a strate území v severnom Taliansku, do hlbokej krízy. Cisár František Jozef sa rozhodol pre ústupok, prepustil Alexandra Bacha a v r. 1860 vydaním októbrového diplomu pristúpil k obnoveniu konštitučnej monarchie. Októbrový diplom priznával Uhorsku osobitné postavenie v monarchii, obnovoval Uhorský snem, miestodržiteľskú radu a župné zriadenie. Februárový patetnt z r. 1861 priniesol korekciu diplomu smerom k centralizácii tým, že znížil zákonodárne kompetencie krajinských snemov a posilnil právomoci ríšskej rady (snemu), kde mali zasadať aj uhorskí poslanci. Tí to však odmietli, na čo cisár reagoval rozpustením Uhorského snemu. Atmosféra uvoľnenia po rokoch diktatúry zasiahla aj slovenské národné hnutie. Od marca 1861 začal v Budapešti Ján Francisci vydávať noviny Pešťbudínske vedomosti, ktoré sa snažili o prebudenie slovenského politického života a viedli kampaň za predloženie slovenských požiadaviek na celonárodnom zhromaždení.
To sa uskutočnilo v dňoch 6. a 7. júna 1861 v Martine
a zišlo sa na ňom okolo šesťtisíc zástupcov národného života
z celého Slovenska. Zhromaždenie prijalo programový dokument
národného hnutia, ktorého hlavným tvorcom bol Štefan M. Daxner,
pod názvom Memorandum národa slovenského.
Memorandum bolo adresované Uhrskému snemu a požadovalo uznanie
svojbytnosti slovenského národa a vytvorenie samosprávneho celku
slovenských žúp pod názvom Hornouhorské slovenské
okolie s úradným jazykom
slovenským, zriadenie slovenskej právnickej akadémie,
založenie Katedry reči a literatúry slovenskej
na univerzite v Pešti, štátnu podporu slovenských
kultúrnych spolkov, zastúpenie
Slovákov na Uhorskom sneme a občianske a národné práva aj pre
ostatné nemaďarské národy Uhorska. Uhorský snem sa nestihol
memorandom zaoberať, pretože panovník ho v auguste 1861 rozpustil.
V decembri 1861 preto slovenská delegácia biskupom Štefanom
Moyzesom predložila mierne upravené memorandum cisárovi, ktorý mu
však nevenoval pozornosť. Slovákom sa podarilo dosiahnuť aspoň
založenie troch slovenských gymnázií (v Revúcej - evanjelické,
v Martine-evanjelické a v Kláštore pod Znievom – katolícke),
najväčším úspechom bol však vznik Matice Slovenskej.
Myšlienka vytvoriť nástupcu spolku Tatrín dozrievala medzi
národovcami už v päťdesiatych rokoch a od r. 1861 sa vykonávala
celonárodná zbierka na založenie Matice, v ktorej sa podarilo
vyzbierať viac než 50 tisíc zlatých. 4. augusta 1863,
v roku osláv tisíceho výročia príchodu Cyrila a Metoda na naše
územie, bola v Martine slávnostne otvorená Matica
Slovenská. Jej prvým
predsedom sa stal Štefam Moyzes
(katolík), podpredsedom Karol Kuzmány
(evanjelik). Matica slovenská bola celonárodným kultúrnym
spolkom, ktorého hlavnou úlohou bolo budovanie národného
povedomia Slovákov. Na jej pôde boli položené základy
slovenského múzejníctva, archívnictva a knihovníctva. Matica
finančne podporovala slovenských študentov, vydávala učebnice,
združovala kultúrnych, osvetových i vedeckých pracovníkov.
Vydávala vedecký časopis Letopisy matice Slovenskej,
pod jej patronátom pôsobili ochotnícke divadlá, spevácke zbory.
Nadväzovala spoluprácu aj s podobnými zahraničnými, predovšetkým
slovanskými, inštitúciami. Neúspech memorandových snáh viedol
k rozštiepeniu slovenského národného hnutia. Na jednej strane
stáli predstavitelia hlavného prúdu národovcov J. Francisci,
Š.M.Daxner, J.M.Hurban, M.Čulen, V. Paulíny-Tóth, ktorí sa
napriek sklamaniu z neúspechu memoránd orientovali na Viedeň.
Nazývali sa Stará škola,
ich centrum bolo v Martine a hlavným tlačovým orgánom boli
Pešťbudínske vedomosti.
Od r. 1870 pôsobili pod názvom Slovenská národná
strana, svoje noviny
premenovali na Národné noviny.
Programovo sa hlásili k požiadavkám Memoranda národa slovenského.
Opozícíu voči nim tvorili predstavitelia Novej školy,
ktorí - znechutení dvojtvárnou politikou Viedne - hľadali
východisko v dohode s predstaviteľmi maďarských politických
kruhov. Sústredili sa okolo osobnosti Jána Palárika,
ich centrum bolo v Budapešti, kde vydávali Slovenské
noviny. Ďalšími významnými
predstaviteľmi Novej školy boli J.N. Bobula, J. Mallý-Dusarov, J.
Viktorín. Vo svojom politickom programe upustili od požiadavky
Okolia, sústredili sa na požiadavky Slovákov v oblasti školstva a
kultúry. Žiadali zmenu volebného práva. Ich snaha o dohodu s
maďarskými politikmi však stroskotala na neochote z maďarskej
strany a Nová škola po r. 1875 zanikla. Medzitým však došlo k
závažnej štátoprávnej zmene v Habsburskej monarchii, ktorá
spôsobila prudké zhoršenie postavenia nemaďarských národností
v Uhorsku. V r. 1866 sa monarchia dostala do konfliktu s Pruskom,
ktorého cieľom bolo vytlačenie monarchie z Nemeckého spolku a
vytvorenie zjednoteného nemeckého štátu pod pruskou hegemóniou.
Vojnový konflikt sa skončil víťazstvom Pruska v bitke pri Hradci
Králové v tom istom roku. Oslabená monarchia čelila znovu
vnútropolitickej kríze, ktorú sa rozdohla viedenská vláda riešiť
ustúpením maďarskému tlaku a rozdelením ríše na dve časti.
Rakúsko-uhorské vyrovnanie z r. 1867
vytvorilo z monarchie duálny federatívny štát
pozostávajúci z dvoch rovnoprávnych celkov Predlitavska a
Zalitavska (podľa rieky Litavy, po ktorej prebiehala ich hranica) s
oficiálnym názvom Rakúsko-Uhorsko.
Obe časti monarchie mali spoločného panovníka, menu,
armádu a zahraničnú politiku.
Zároveň mala každá svoje vlastné orgány zákonodárnej,
výkonnej a správnej moci. Vyrovnanie viedlo k prehlbovaniu
rozdielov medzi rakúskou a uhorskou časťou monarchie, čo sa
prejavilo hlavne v politickom živote, ktorý bol v Rakúsku oveľa
demokratickejší a liberálnejší. Uhorské volebné
právo stanovovalo vysoký
majetkový a vzdelanostný cenzus, takže voliť mohla iba malá časť
obyvateľstva. Volená bola len polovica členov snemu, župných a
mestských zastupiteľstiev, druhú polovicu tvorili virilisti,
teda občania, ktorí zo svojho majetku platili najvyššie dane (čo
boli samozrejme predstavitelia vysokej šľachty a najmajetnejšej
buržoázie). Oficiálnou štátnou ideológiou Uhorska sa stala idea
jednotného maďarského politického národa, čo sa prejavilo hneď
v nasledujúcom roku 1868 prijatím národnostného zákona,
ktorý túto ideu kodifikoval. Maďarčina bola podľa tohto zákona
štátnym a úradným jazykom. Nemaďarské národy mali iba štatút
národností a boli im ponechané len niektoré práva v oblasti
školstva a kultúry. Slovenčina sa tak mohla používať v nižších
úardoch a v ľudových školách, Slováci si mohli zakladať
kultúrne a hospodárske spolky. Ani to málo, čo zákon povoľoval
sa však v praxi nedodržiavalo. Pod maďarizačným tlakom zo strany
štátnej moci Slováci postupne prišli o všetky
výdobytky predchádzajúceho
desaťročia: v r. 1874 zatvorili gymnázium v Revúcej a Kláštore
pod Znievom, v r. 1875 gymnázium v Martine. V tom istom roku bola
zlikvidovaná aj Matica slovenská. Pod zámienkou osvetovej činnosti
vznikali na slovensku spolky, ktorých úlohou bolo šírenie
maďarizácie.
Neslávne známym sa stal Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok FEMKE (vznikol r. 1883 v Nitre), ktorý sa zameriaval na výchovu mládeže vo „vlasteneckom“ duchu už od najranejšieho veku zakladaním maďdarských škôlok a premiestňovaním slovenských detí do rodín v maďarských častiach Uhorska. Tlak maďarizačnej politiky spôsobil zánik Novej školy, ktorej stúpenci museli uznať, že nie je možné hľadať oporu vo vládnych politických kruhoch. Národný život sa tak sústredil okolo Slovenskej národnej strany (SNS). Strana sídlila v Martine, kde sa podarilo vybudovať Národný dom a kde vydávala Národné noviny. Kvôli nespravodlivému volebnému zákonu a volebným machináciam a podvodom sa jej dlhodobo nedarilo uspieť vo voľbách, na čo jej predstavitelia reagovali r. 1884 vyhlásením volebnej pasivity. Slovenský kultúrny a vedecký život sa snažila pozdvihnúť od r. 1895 Muzeálna slovenská spoločnosť, založená Andrejom Kmeťom. Slovenské nádeje sa teraz upierali predovšetkýcm na zahraničie. Časť politikov a intlektuálov (V. Paulíny-Tóth, S.H. Vajanský) vkladala nádej do pomoci z Ruska, čo sa prejavovalo niekedy až nerealistickým očakávaním (tzv. politický mesianizmus). Utláčaný slovenský národ našiel sympatizantov aj v susedných Čechách, kde vznikla skupina vzdelancov (R. Pokorný, A. Jirásek, R. Pilát, J. Rotnágl, A.Kolísek), ktorá upozorňovala v tlači na ťažkú situáciu Slovákov v Uhorsku a organizovala pomoc slovenským národovcom (tzv. slovakofili). Z iniciatívy slovakofilskej skupiny vznikol r. 1892 v Prahe slovenský spolok Detvan a r. 1896 organizácia Českoslovanská jednota, ktorá mala za úlohu rozvíjať česko-slovenské vzťahy a poskytovať slovenskému národu pomoc. S nástupom novej generácie došlo na konci 19. storočia k prirodzenej diferenciácii slovenského politického tábora. Slovenskej národne strane, uzavretej do politickej pasivity a nerealisticky orientovanej na Rusko, vyrastala myšlienková konkurencia. Jej predstavitelia tvorili viacero prúdov. Jedným z nich bola slovenská katolícka inteligencia, združená okolo Ľudových novín, ktoré vydávali Andrej Hlinka a Anton Bielek. Pokrokovú skupinu predstavovala skupina okolo Vavra Šrobára a Pavla Blahu, ktorá sa inšpirovala myšlienkami T. G. Masaryka a orientovala sa na spoluprácu s Čechmi. V r. 1898-1904 vydávali časopis Hlas, preto ich nazývame hlasistami. Organizačne sa začalo formovať aj slovenské robotnícke sociálnodemokratické hnutie, ktorého stúpenci boli členmi uhorskej Sociálnodemokratickej strany.
V r. 1904 začali vychádzať pod vedením Emanuela Lehockého Slovenské robotnícke noviny a v r. 1905 vznikla Slovenská sociálnodemokratické strana (pre finančné ťažkosti však existovala len jeden rok). V politike aktívne pôsobil aj mladý novinár Milan Hodža, ktorý spolupracoval s kruhom poradcov následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este (tzv. belvederský kruh – jeho snahou bolo odstránenie dualizmu monarchie a jej prípadné federalizovanie). Prebudenie slovenskej plitickej aktivity viedlo SNS k ukončeniu volebnej pasivity a zapojeniu sa do boja za všeobecné, priame a tajné hlasovacie právo. To sa však podarilo presadiť len v Predlitavsku. V Uhorsku sa – naopak- zostril tlak proti politickej opozícii a do väzenia sa dostali viacerí slovenskí politici: Andrej Hlinka, Vavro Šrobár, Ferdiš Juriga, František Skyčák, Milan Ivanka. V r. 1907 zároveň vyvrcholila maďarizácia prijatím Apponyiho školských zákonov, ktoré zavádzali maďarčinu ako povinný vyučovací jazyk v štátnych, obecných aj cirkevných školách aj pri vyučovaní náboženstva a nútili učiteľov prakticky vykonávať maďarizáciu. Prejavom brutality vládnucej moci sa stali udalosti v Černovej v 27.10.1907, kde si občania na vlastné náklady z iniciatívy rodáka Andreja Hlinku postavili kostol a chceli, aby im ho Hlinka vysvätil. Katolícka vrchnosť to kvôli Hlinkovmu súdnemu procesu nepovolila a kostol dala vysvätiť inému kňazovi. Keď Černovčania proti tomu protestovali, žandári začali do nich strieľať, pričom 15 ľudí zabili a 12 ťažko zranili. Udalosti vyvolali rozhorčenie v celej Európe. Slovákov sa verejne zastali českí poslanci v ríšskom sneme, anglický historik R.W. Seton-Watson i nositeľ Nobelovej ceny, nórsky spisovateľ Bjönstjerne Björnson. Slovákom sa však dostalo najväčšej podpory z českej strany. Už v r. 1908 sa začali v moravských Luhačoviciach konať česko-slovenské snemy, ktoré organizovala Českoslovanská jednota. Organizovala sa kultúrna výpomoc, dovoz kníh, podpra študentov, pomoc slovenským umelcom.Volebné neúspechy a vypätá medzinárodná situácia prispievali v prvom desaťročí 20. storočia k prehlbovaniu rozporov v slovenskom politickom hnutí. Tie viedli v r. 1913 k rozdeleniu SNS, z ktorej sa vyčlenila Slovenská ľudová strana pod vedením A. Hlinku. Slovenskí politici si uvedomovali potrebu nájdenia spoločnej názorovej platformy, preto r. 1914 vznikla myšlienka založenia Slovenskej národnej rady, ktorá by koordinovala a usmerňovala národné hnutie. Jej realizácia však bola znemožnená vypuknutím prvej svetovej vojny.
Otázky:
Aká bola situácia národného hnutia po prážke revolúcie 1848/49?
Kto bol vedúcou osobnosťou absolutistického režimu v r. 1849-59?
Čo spôsobilo vydanie Októbrového diplomu?
Popíš Memorandum národa slovenského.
Popíš činnosť Matice slovenskej.
Charakterizuj štátoprávne usporiadanie Rakúsko-Uhorska po r. 1867.
O aký zákon sa opierala maďarizačná politika po vyrovnaní?
Popíš diferenciáciu slovenského politického hnutia na konci 20. storočia.
Caharkterizuj skupinu slovakofilov a ich činnosť.
Čo bolo následkom černovskej tragédie?
Zoznam použitej literatúry:
Kol. aut., Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000
Kol.aut., Lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava, 1997
Hečková,J., Marci,Ľ.,Slneková,V.,Nagy,Z.,Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra,2007