Rímske súdnictvo bolo charakteristické formálnosťou a obradnosťou. Každá žaloba musela byť zákonite odôvodnená a musela byť vyjadrená slovami zákona.
Žalobné formuly pre rôzne prípady pripravovali pontifikovia a len tie sa mohli používať pri pojednávaní. Volali sa legis actiones. Pri ich prednášaní sa používali ustálené a povinné pohyby.
Súdny proces sa skladal z dvoch častí:
-
Najprv sa uskutočnilo prerokovanie úradníkom, potom porotou. Súdne pojednávanie pred úradníkom sa nazývalo ius (in iure), pred porotou iudicium (in iudicio). Formy pojednávania pre úradníkom boli presne určené a volali sa legis actiones. Bolo ich spolu päť. Jedným zo spôsobov bol súdny proces uväznením (per manus iniectionem). Žalobca (actor) položil pred úradníkom ruku na obžalovaného a donútil ho, aby alebo dal za seba rukojemníka, alebo išiel sám do väzenia. Obvineného úradník nevyšetroval ani nevynášal rozsudok. Predniesol len predpísané slová a určil jedného alebo viacerých sudcov zo súkromných osôb. Títo potom vyniesli rozsudok o tom, kto prehral žalobu. Obžalovaný sa mohol vyhnúť ďalšiemu súdnemu pokračovaniu tým, že sa priznal (confessio) alebo sa dohodlo so žalobcom (pactum). Ale keď obe strany trvali na svojich výpovediach, úradník odovzdal vec na rozhodovanie sudcom.
-
Súdny proces pred sudcami (in iudicio) – na uvedené pojednávanie dostali pozvánku obe strany. Obidve strany museli dať rukojemníkov (vades). Týmto spôsobom ručili, že sa na pojednávanie dostavia. Ak sa niekto na pojednávanie nedostavil bez ospravedlnenia (contumatia), prehral spor. Rímske súdnictvo sa snažilo predchádzať aj neuváženým a vymysleným žalobám, preto prísne trestalo aj žalobcu, ktorý bez akéhokoľvek dôvodu upustil od žaloby. Na pojednávaní pred sudcami sa najprv čítala žaloba, po nej sa vypočuli reči žalobcu i obžalovaného (peroratio). Na pojednávanie boli samozrejme pozývaní aj svedkovia, ktorí boli následne tiež vypočutí. Nakoniec dostal slovo predseda súdu, ktorý zhrnul súdu dôvody pre a proti. Nasledovala porada sudcov, ktorej výsledkom bol rozsudok. Rozsudok bol obom stranám oznámený ústne a bol nezmeniteľný. Mohlo sa stať, že sudcom nebola vec jasná, vtedy odopreli vyniesť rozsudok slovami „non liguet“. Rozsudok znel obyčajne na peňažnú pokutu, ktorú odsúdený musel zaplatiť do 30 dní. Ak by to tak neurobil, žalobca ho mohol odviesť do otroctva, kým by si pokutu neodslúžil.
Ťažké previnenia proti verejnej bezpečnosti – vražda, lúpež, poburovanie:
Ťažké previnenia proti verejnej bezpečnosti sa súdili na sneme. Žalobcom na sneme mohol byť len úradník, od r. 509 pred n. l. len quaestor, potom tribún ľudu. Žalovateľný bol iba rímsky občan, lebo len ten sa mohol odvolať proti rozsudku na snem. Keď úradník zistil vinníka a nemohol ho sám súdiť, zvolal národ na schôdzku (contio). Na uvedenú schôdzku musel prísť aj vinník a úradník pred ním podal na neho žalobu (accusatio I.). Zároveň mu určil deň, kedy sa má dostaviť na pojednávanie (accusatio II.). Obvinený musel dať rukojemníka, čím potvrdil, že sa na súd dostaví. Zatýkanie ani vyšetrovacia väzba vtedy neboli, ale vinník odo dňa obvinenia nosil smútočné šaty na znak toho, že ho žalovali. Na II. a III. schôdzke ľudu (accusatio II. a III.) sa znovu predniesla žaloba. Pozvaní boli aj svedkovia, ktorí boli následne vypočutí. Cieľom týchto troch stretnutí bolo nielen zistiť vinu obžalovaného, ale zistiť aj názor ľudu. Podľa toho mohol úradník žalobu odvolať, alebo naopak ju aj sprísniť. Keď sa úradník presvedčil, že obžalovaný je skutočné vinný, zvolal snem na štvrté zasadnutie (accusatio IV.). Uvedený snem sa stretol obyčajne na 17. deň po vypočutí svedkov. Na ňom sa po štvrtýkrát čítala obžaloba, vypočuli sa reči úradníka, obžalovaného a jeho obhajcu. Potom úradník vyniesol rozsudok ako rozsudok prvej inštancie. Odsúdený sa mohlo odvolať voči rozsudku, vtedy snem pokračoval v rozhodovaní a rozhodol hlasovaním, či vinníka odsudzuje (condemno) alebo oslobodzuje (absolvo).
Stále súdy:
Zvolávanie snemu v súdnych veciach sa často stretávalo s problémami, preto sa postupne vytvorila potreba utvoriť stále súdnych dvorov. Prvý stály súdny dvor začal svoju činnosť r. 149 pred n. l.. Predmetom súdneho pojednávania bolo vydieračstvo. Postupne sa začali zriaďovať takéto súdne dvory aj pre iné previnenia. Do konca republiky ich bolo osem:
-
de ambitu pre delikty pri uchádzaní sa o úrady,
-
de falso pre podvody,
-
de maiestate pre velezradu,
-
de peculatu pre spreneveru,
-
de repetundis pre vydieračstvo,
-
de siccariis pre úmyselnú vraždu,
-
de veneficiis pre travičstvo,
-
de vi pre znásilnenie.
Každý súd mal stáleho predsedu, bol ním prétor. Postihnutá strana musela sama podať žalobu (postulatio). Niekedy sa stalo, že na toho istého vinníka podali žalobu viacerí, vtedy musel súd rozhodnúť, koho žaloba sa bude prerokovávať. Potom predseda súdu ukončil vyšetrovanie. Keď sa vyšetrovaný priznal, predseda súdu hneď vyniesol rozsudok. V opačnom prípade nariadil žalobcovi, aby do stanoveného času získal usvedčujúci materiál. Ďalšie súdne pojednávanie sa konalo pred porotou. Keď porota zistila, že obžalovaný je vinný, vymerala mu zákonitý trest. Keď obžalovanému vinu nedokázali, oslobodili ho. Ale na druhej strane sa začalo pojednávanie voči žalobcovi, pričom sa zisťovalo, či obžalobou nesledoval nepoctivé úmysly. Počet porotcov sa pohyboval medzi 32 – 75 osobami. Pre jednotlivé prípady porotcov žrebovali. Žalobca i obžalovaný mohli určitý počet vyžrebovaných porotcov odmietnuť.
Tresty:
Tresty sa vymedzovali jednak podľa povahy zločinu, ale aj podľa stavu a a pôvodu vinníka. Vinníka odsúdili alebo na smrť, alebo na stratu slobody a občianstva, alebo na veľké pokuty.
Tresty smrti boli rôzne:
-
Vlastizradcov hádzali z Tarpejskej skaly, vešali ich, zašívali do vreca a hádzali do rieky.
-
Vrahov vlastných príbuzných zašívali do vreca s opicou, so psom, zajacom a hadom a hádzali do rieky.
-
Buričov bičovali alebo sťali.
-
Podpaľačov za živa upálili.
-
Povstalcov pribíjali na kríž,...
Odsúdenie na stratu slobody a občianskych práv sa spájalo s vyhnanstvom. Vyhnanstvo bolo dvojaké:
-
doživotné (deportatio in insulam) – vtedy obžalovaný stratil aj celý majetok aj osobnú slobodu.
-
relegatio – vypovedanie do vzdialeného kraja bez straty majetku.
Ovidius a jeho vyhnanstvo – relegatio (vypovedanie do vzdialeného kraja bez straty majetku):
Publius Ovidius Naso (Ovídius) bol rímsky elegický básnik, jeden z najväčších literátov starovekého Ríma. Vďaka svojej tvorbe bol označovaný za „magister amoris“ (učiteľ lásky). Už počas života si zabezpečil svojou literárnou tvorbou nehynúcu slávu.
Zlom nastal v roku 8 n. l.., na vrchole jeho kariéry, keď bol poslaný cisárom Augustom do vyhnanstva (relegatio) do Tomidy pri Čiernom mori. Nie sú presne známe dôvody, prečo bol do vyhnanstva poslaný. Ovídius sám v jednej zo svojich básní spomína, že príčinou bola carmen et error — báseň a pochybenie. Ovídius ďalej tvrdí, že jeho prečin bol horší ako vražda a že dôvod bol vážnejší než len nejaká báseň. Je možné, že mohlo ísť o politicky nevhodný akt, možno o zapojenie sa do sprisahania proti Augustovi alebo o nejaké nebezpečné štátne tajomstvo. V tej istej dobe ako Ovídius boli poslané do vyhnanstva tiež dve Augustove vnúčatá - Agrippa Postumus a Iulia Minor. Iuliin manžel Lucius Aemilius Paullus bol popravený po neúspešnom sprisahaní proti Augustovi. Podľa niektorých bol Ovídius možno zapojený do údajnej Iuliinej aféry s Decimom Silanom. Augustov hnev mohlo vyvolať i skoršie Ovídiovo dielo, v ktorom pobádal k cudzoložstvu a frivolite, čo bolo v rozpore s Júliovými manželskými zákonmi usilujúcimi o monogamné manželstvá a manželskú vernosť.
Ovídius prežil vo vyhnanstve desať rokov Básnik sa mnohonásobne snažil o získanie milosti, ktorá by mu umožnila vrátiť sa do Ríma, napr. aj veršami, ktoré vo vyhnanstve zložil. Odpustenia sa ale nedočkal. Ovídius zomrel roku 17 n. l. v meste Tomis, dnes Constanţa, Rumunsko.
Zopakujte si:
1. Charakterizujte jednotlivé časti súdneho procesu v Rímskej ríši.2. Charakterizujte druhy súdov v Rímskej ríši.
3. vysvetlite druhy trestov v Rímskej ríši.
4. Vyhľadajte na internete ďalšiu významnú osobnosť rímskych dejín, ktorá sa počas svojho života dostala do vyhnanstva a popíšte jej osud.
Použitá literatúra:
JANOVJAK, J.: Život v antickom Ríme. 1. časť. 1. vyd. 1969. SPN. Bratislava. ISBN 67-148-223DEJEPIS NA DLNI. 1. vyd. 2004. Príroda. Bratislava. ISBN 80-07-01211-7
ĎURČO, E.: Dejepis na dlani. 1. vyd. 1995. Enigma. Bratislava. ISBN 80-88798-00-0