-Red-



Hospodárska a menová únia predstavuje významný krok smerom k integrácii hospodárstiev členských štátov EÚ. Zahŕňa koordináciu hospodárskych a fiškálnych politík, jednotnej menovej politiky a jednotnej meny - eura. Hospodársku úniu tvorí všetkých 28 členských štátov EÚ, no len niektoré z nich pokročili vo svojej integrácii tým, že prijali euro ako spoločnú menu. Spolu vytvárajú tieto štáty oblasť eurozóny.

 

Vytvorenie hospodárskej a  menovej únie siaha na začiatok deväťdesiatych rokov 20. storočia. Rozhodnutie vytvoriť hospodársku a menovú úniu prijala Európska rada v holandskom meste Maastricht v decembri 1991. Toto rozhodnutie sa neskôr stalo súčasťou Zmluvy o Európskej únii (Maastrichtská zmluva).


Najvýznamnejším prejavom hospodárskej únie je koordinácia hospodárskych politík členských krajín. Samotná hospodárska únia zahŕňa výhody dovtedajších hospodárskych integračných fáz, najmä zóny voľného obchodu, colnej únie a jednotného trhu.


V rámci Hospodárskej a menovej únie neexistuje žiadna samostatná inštitúcia poverená riadením hospodárskej politiky. Zodpovednosť za jej riadenie je rozdelená medzi členské štáty a inštitúcie EÚ.


Hlavnými aktérmi na poli Hospodárskej a menovej únie sú:

 

  • Európska rada – stanovuje hlavné politické smerovanie

  • Rada Európskej únie – koordinuje tvorbu hospodárskej politiky a rozhoduje o prijatí eura v členských štátoch

  • „Euroskupina“ – koordinuje politiky spoločného záujmu členských štátov eurozóny

  • Členské štáty – rozhodujú o svojich štátnych rozpočtoch v rámci schválených obmedzení pre verejný dlh a schodok a určujú vlastné štrukturálne politiky týkajúce sa pracovných, dôchodkových a kapitálových trhov

  • Európska komisia – sleduje uplatňovanie a dodržiavanie politík

  • Európska centrálna banka – určuje menovú politiku, ktorej hlavným cieľom je cenová stabilita

  • Európsky parlament - spolu s Radou sa zúčastňuje na formulácii právnych predpisov a správu ekonomických záležitostí podrobuje demokratickému preskúmaniu najmä prostredníctvom nového hospodárskeho dialógu.


Menovú úniu možno vnímať ako prehĺbenie hospodárskej integrácie a nadstavbu nad hospodárskou úniou. Medzi prejavy menovej únie patrí:

 

  • koordinácia fiškálnych politík medzi členskými krajinami,

  • zavedenie jednotnej meny

  • nezávislá menová politika riadená z jedného centra /Európska centrálna banka/.


Vo väčšine krajín EÚ sa používa spoločná meno – euro. Výhodou sú nielen ekonomické ale aj praktické dôvody.


Predchodcom Európskej menovej únie a eurozóny bol Európsky menový systém, ktorý bol zriadený v 70. rokoch 20. storočia. Jeho cieľom bola stabilizácia výmenných kurzov členských krajín Európskych spoločenstiev a vytvorenie zúčtovacej jednotky ECU /Európskej menovej jednotky/. ECU slúžila nielen na vyjadrenie zmien v menových kurzoch a na realizáciu finančných operácií, ale aj ako platobný prostriedok a rezervný nástroj medzi centrálnymi bankami krajín Európskeho menového systému.

Vznik euroóny bol podmienený predchádzajúcou ekonomickou spoluprácou. Členské krajiny eurozóny zriadili už v roku 1998 Európsku centrálnu banku, ktorá sídli vo Frankfurte nad Mohanom /Nemecko/. V súčasnosti je to jediná banka eurozóny, ktorá môže povoľovať vydávanie eurobankoviek.

Euro ako samostatná mena bolo do bezhotovostného obehu zavedené od 1. januára 1999. V hotovostnom styku bolo euro zavedené od 1.januára 2002.

Skupina krajín EÚ, v ktorých sa oficiálne platí eurom sa nazýva eurozóna. Slovensko zaviedlo euro do obehu na svojom území v roku 2009.

Členmi eurozóny sú dnes Belgicko, Cyprus, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Malta, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko a Taliansko.


Každá krajina, ktorá chce vstúpiť do hospodárskej a menovej únie v rámci štruktúry EÚ, musí spĺňať takzvané maastrichtské kritéria. Tieto sú obsiahnuté v Zmluve o EÚ:

  • Kritérium cenovej stability – priemerná inflácia /rast cenovej hladiny/ za posledných 12 mesiacov pred vstupom do eurozóny nesmie prekročiť priemer troch najlepších krajín v oblasti cenovej stability o viac než 1,5 percentuálneho bodu

  • Kritérium dlhodobých úrokových sadzieb – požaduje sa, aby cenné papiere, ktoré vydávajú dané krajiny boli vydávané s približne rovnakými úrokmi.

  • Kritérium verejného deficitu – deficít verejných financií nesmie prekročiť 3 percentá hrubého domáceho produktu, čo zabezpečí že prípadné zadlžovnie daných krajín nie je príliš rýchle,

  • Kritérium hrubého verejného dlhu – celkový verejný dlh nesmie prekročiť 60 percent hrubého domáceho produktu,

  • Kritérium stability, kruzu meny a účasti v mechanizme výmenných kurzov – v rámci tohto kritéria musí uchádzajúca sa krajina vstúpiť do takzvaného mechanizmu výmenných kurzov ešte pred oficiálnym zavedením eura a zároveň musí jej domáca mena vykazovať stabilitu pri výmene za iné meny a to po dobu dvoch rokov pred prípadným rozhodnutím o vstupe do eurozóny.


 

Použitá literatúra

Európska únia, Vydavateľstvo TAKTIK, s.r.o., 1.vydanie 2013, ISBN 978-80-88726-56-2

www.europarl.europa.eu

https://sk.wikipedia.org/wiki/Eurozóna