Vypracovala: Mgr. Erika Lieszkovszká
Krajinná sféra Zeme je neobyčajne zložitá, komplexná a kompletná látkovo-energetická, časovo-priestorová pripovrchová sférická časť Zeme. Je výsledkom vzájomného pôsobenia zákonitostí jej čiastkových geosfér.
Krajinnú sféru Zeme tvoria:
čiastkové sféricky usporiadané pripovrchové prírodné zložky Zeme: vrchná časť litosféry spolu s reliéfom, spodná časť atmosféry, hydrosféra, pedosféra a biosféra
sociálno-ekonomická geosféra – ľudská spoločnosť a výsledky jej činnosti v pripovrchových priestorových štruktúrach
vzájomné vzťahy medzi všetkými uvedenými čiastkovými geosférami
Z hľadiska starostlivosti o životné prostredie je dôležité poznať hornú a dolnú hranicu krajinnej sféry Zeme.
Horná hranica krajinnej sféry Zeme sa prevažne stotožňuje s rozhraním medzi troposférou a stratosférou – tropopauzou.
Dolná hranica krajinnej sféry Zeme sa stotožňuje s krajnou medzou dolnej hranice biosféry v hĺbke 2,5-2,7 km na súši, 5-5,5 km v oblasti svetového oceána.
Geoekologická štruktúra krajiny
Pod štruktúrou krajiny sa rozumie spôsob územného usporiadania rôzne veľkých častí fyzickogeografickej sféry či krajiny.
Pred zásahom človeka do krajiny sa pôsobením prírodných zákonitostí vytvorila prvotná štruktúra, ktorá sa nazýva aj geoekologická či fyzickogeografická
Rôzne antropogénne zásahy akoby nadložili na geoekologickú štruktúru druhotnú (antropogénnu) štruktúru. Navonok sa prejavuje ako spôsob teritoriálneho usporiadania areálov využitia zeme, pôdy.
Pretože geografia pracuje s plošne veľmi rozdielnymi jednotkami, je výhodné rozdeliť tieto jednotky na skupiny podľa veľkosti ich plochy.
jednotky topickej dimenzie sú najmenšie geograficky i ekologicky akoby homogénne komplexy. V skutočnosti nie sú úplne homogénne, lebo ani krajinná sféra, ani fyzickogeografická sféra nemá homogenitu medzi svojimi vlastnosťami. Ak sú tieto jednotky komplexné, nazývajú sa geotopy. Súčasne predstavujú najmenšie kartografické mapovacie jednotky. V geotope sa študujú vzťahy medzi jednotlivými zložkami, čiže komponentmi a ich vlastnosťami. Tieto vzťahy sa nazývajú vertikálne vzťahy. V prírode sa uskutočňujú, čiže realizujú výmenou látok, energie a informácií. Predstavujú tak látkovo-energetické systémy.
jednotky chórickej dimenzie sú zložené z rôznych geotopov, či typov geotopov a sú preto geograficky a ekologicky viac alebo menej nehomogénne. Fyzickogeografické komplexy chórickej dimenzie môžu byť rôzne veľké a rôzne zložité. Najnižšie jednotky tejto dimenzie sa skladajú minimálne z dvoch geotopov, tieto sa nazývajú nanochóry. Ich skupina tvorí mikrochóru, skupina mikrochór predstavuje mezochóru a ich skupina dáva makrochóru.
jednotky regionálnej dimenzie – sú to jednotky známe aj širokej verejnosti a spravidla majú vlastné názvy, napr. Malé Karpaty, Alpy, Karpaty, Kaukaz.
jednotky planetárnej dimenzie – tvoria skupiny jednotiek regionálnej dimenzie, napr. subkontinenty, kontinenty, fyzickogeografické pásma.
Krajinný potenciál – možno chápať ako schopnosť krajiny poskytovať určité množstvo možností a predpokladov pre rôzne využívanie s cieľom uspokojiť potreby ľudskej spoločnosti. Pre lepšie vyhodnocovanie krajinného potenciálu je účelné rozlišovať čiastkové, parciálne potenciály.
Prírodné zdroje – sú prírodné látky – energie, ktoré človek vyberá z ich pôvodného prírodného vzťahu a včleňuje ich do výrobného procesu.
Ekologická stabilita – schopnosť krajiny vyrovnávať vonkajšie rušivé vplyvy vlastnými spontánnymi mechanizmami bez vkladov dodatkovej energie bez ľudskej práce.
Ekologická únosnosť krajiny – prístupná miera zaťaženia krajiny ľudskými aktivitami, a to maximálne tak, aby nedošlo k degradácii prírodného prostredia.
Diverzita krajiny – vyjadruje priestorovú premenlivosť daného územia.
Prírodné zdroje krajiny
Prírodné zdroje sú prírodné prvky alebo geokomplexy, ktoré človek využíva na zabezpečenie svojich potrieb biologických, materiálno-technických, kultúrnych, rekreačných a iných.
Delia sa z hľadiska látkového zloženia na abiotické, biotické, abioticko-biotické (pôda).
Prírodné zdroje môžu byť neobnoviteľné a obnoviteľné. Neobnoviteľné zdroje sú konečné a využívaním sa vyčerpávajú. Obnoviteľné zdroje sú akoby tokom prírody a opakujú sa v čase. Delia sa na dve skupiny – neobnoviteľné ľudskou činnosťou a ovplyvniteľné ľudskou činnosťou.
Kultúrna krajina
Kultúrna krajina je ľudskou spoločnosťou, jej sociálno-ekonomickými aktivitami zmenená až pretvorená prírodná krajina.
V kultúrnej krajine možno vidieť v rôznom rozsahu pozmenené, pretvorené či dokonca devastované územné celky prírodnej krajiny. Podľa stupňa premeny prírodnej krajiny možno rozlíšiť šesť typov krajiny:
Nezmenená krajina – hospodárske aktivity človeka ju bezprostredne nezasiahli, človek ju prísne chráni (lesohospodárskou ťažbou nedotknuté lesy, prírodné rezervácie, NPR Devínska Kobyla, NPR Sitno).
Slabo zmenená krajina – aktivity človeka v nej nenarušili prirodzené väzby medzi prírodnými zložkami krajiny (v prírodnom stave zachované národné parky, NP Malá Fatra, NP Slovenský raj).
Narušená krajina – vznikla neracionálnym využívaním prírodných zdrojov (druhotné, menej hodnotné lesy, smrekové lesíky na Polabskej nížine).
Silne narušená krajina – taktiež vznikla neracionálnym využívaním prírodných zdrojov, ale v podmienkach neustálej rovnováhy prírodných procesov (druhotne zasoľované pôdy).
Pretvorená krajina – v nej prirodzené väzby medzi prírodnými komponentmi sú cieľavedome pozmenené (polia, vinice, záhrady, parky).
Umelá krajina – prirodzené väzby medzi prírodnými komponentmi má potlačené, rozrušené. Zahŕňa rôzne zastavané plochy (priemyselné závody, letiská, komunikácie, povrchové bane, lomy).
Zastavané plochy, poľnohospodársky, lesohospodársky využívané plochy, ale i skládky predstavujú rôzne formy využitia zeme. Tie z priestorového hľadiska možno vnímať ako uzly, siete a povrchy.
Uzol je taký priestorový štruktúrny útvar, ktorý sa vyznačuje vysokou koncentráciou ľudskej činnosti na relatívne malom priestore a je výsledkom a cieľom priestorového premiestňovania ľudí, materiálov a informácií. Pre uzly sú typické také formy využitia zeme, ako sídla, ale i školy, priemyselné závody či nemocnice, chaty.
Siete tvoria súbor najrozmanitejších spojníc medzi uzlami. Predstavujú ich také formy využitia zeme, ako cesty, železničné trasy...
Povrchy sú plošné útvary. Formami využitia zeme sú rozdielne – poľnohospodárske plochy, lúky, hospodárske lesy, ochranné lesy.
Uzly, siete a povrchy ako priestorové štruktúry foriem využitia zeme sú základom pre pochopenie skladby a organizácie kultúrnej krajiny.
Regióny kultúrnej krajiny ako funkčne prepojené územné systémy
Kultúrnu krajinu možno spoznávať nielen podľa priestorového rozloženia foriem využitia zeme, ale i celých oblastí – regiónov.
Regióny kultúrnej krajiny sú územia vyhraničené na základe kritéria vybratého zo socioekonomickej sféry. Rozlišujú sa regióny homogénne a nodálne.
Homogénne regióny vykazujú z hľadiska zvoleného kritéria istú rovnorodosť na celom vyhraničenom území. Môžu mať podobu individuálnych alebo typologických regiónov.
Homogénne individuálne regióny sú neopakovateľné územné indivíduá s charakterom zvolenej kriteriálnej vlastnosti. Individuálny región má už v názve vyjadrenú kriteriálnu vlastnosť a individualitu, neopakovateľnosť územia – ovocinársky región Trnavskej pahorkatiny.
Homogénne typologické regióny sú zoskupované do určitého typu na základe opakujúcej sa kriteriálnej vlastnosti, typu vlastnosti – ovocinárske regióny Slovenska.
Nodálne (uzlové) regióny, nazývané tiež funkčné regióny, sú územia vnútorne späté smerom a silou väzieb medzi uzlami.
Nodálne regióny predstavujú najčastejšie rôzne druhy spádových území, v jadre ktorých sa nachádza výrazný uzol (nódus). Ten príťažlivo pôsobí na ďalšie uzly v okolitom území. Napríklad mesto možno chápať ako uzol v rámci ponuky pracovných príležitostí. Podmieňuje dochádzku do zamestnania z určitého územia – regiónu každodennej dochádzky do zamestnania. V rámci takéhoto regiónu možno rozlíšiť typové regióny každodennej dochádzky do zamestnania s uzlami nižšieho hierarchického rádu – priemyselné závody, rôzne druhy služieb. Areály typových regiónov sa môžu čiastočne prekrývať. V ostatných rokoch čoraz väčší význam nadobúda štúdium komplexných regiónov. Pri ich štúdiu sa pozornosť zameriava najmä na väzby medzi fyzickogeografickými a socioekonomickými systémami. Konečný cieľ je chápať región ako syntetickú, komplexnú územnú jednotku.
Štúdium regiónov na základe potenciálu, vzájomných väzieb medzi fyzickogeografickými komplexmi a ich väzieb na obyvateľstvo, teritoriálno-výrobné komplexy, dopravné systémy, systémy osídlenia, má veľký význam pre činnosti človeka. Tvorí východisko pre kalkuláciu a hodnotenie nárokov človeka na funkcie krajiny, na rozlohu funkčných plôch, potrebnú štruktúru a kapacitu infraštruktúry.
Použitá literatúra:
Seko, L. a i., 1998: Geografia pre 4. ročník Gymnázií, SPN, s. 80, ISBN 80-08-02731-2