Predpoklady pre rozvoj cirkvi

Pre stredovekú spoločnosť bolo charakteristické, že v nej vládlo hierarchické usporiadanie na tri hlavné zložky:

  • šľachta
  • duchovenstvo
  • poddaní

Tento poriadok mal byť nemenný, pretože bol, podľa súdobých mysliteľov a vládnucich tried, daný Bohom. Každá odchýlka od tohto členenia mohla byť hodnotená ako vzbura proti božiemu poriadku.

Viera ovplyvňovala vývoj stredovekej spoločnosti vo všetkých oblastiach života, od politickej po kultúrnu.  Predpoklady pre rozvoj cirkvi položil milánsky edikt cisára  Konštantína z roku 313, ktorým sa  umožnila sloboda vyznávania viery. Konštantína k tomu viedli politické dôvody, ale výraznou mierou prispel k rozvoju cirkvi napríklad tým, že v roku 325 zvolal do Nikaie v Malej Ázii zhromaždenie biskupov ríše - koncil,  (stretlo sa tam až 318 biskupov). Tu sa prijali základné články viery a cirkev si začala budovať svoju organizačnú štruktúru. Konštantín podporoval cirkev aj materiálne, daroval pápežovi Silvestrovi svoj palác v Lateráne a rozsiahle majetky. Na čele jednotlivých centier cirkvi stáli biskupi (najvýznamnejší sídlili v Ríme, Antiochii, Alexandrii a Konštantinopole), ako nasledovníci apoštolov. Spomedzi týchto biskupov začal mať prirodzenú autoritu rímsky biskup, ako bezprostredný nástupca  sv. Petra. Keď sa rímska ríša rozdelila na dve časti, rímsky biskup bol jedinou biskupskou autoritou v západnej časti.  Zanedlho  sa začali prvé konflikty medzi Rímom a Konštantinopolom. Ten neuznával nadradenosť rímskeho biskupa, navyše, napätie zvyšovala aj politika východorímskych (byzantských) cisárov – cézaropapizmus,  v ktorej  cisár vystupuje nielen ako hlava štátu, ale aj cirkvi.

 

Významní pápeži stredoveku

LEV I.  Veľký (440-461) –  upevnil pápežstvo a jeho moc, začal ako prvý používať titul pontifex maximus. Pripisuje sa mu tiež zastavenie ťaženia Hunov na Rím Údajne sa totiž stretol s Attilom a prehovoril ho, aby to nerobil. (Attilu zaiste pomohol presvedčiť štedrý poplatok, alebo samotná Attilova poverčivosť, strach, že keď vyrabuje Rím, zakrátko zomrie, či  správy o príchode byzantskej posily). Pred  nájazdom Vandalov však pápež Rím ochrániť nedokázal.

Gregor I.  Veľký (590-604) – prvý mních, ktorý sa stal pápežom, z poníženosti sám seba nazval „sluha sluhov božích“.  Na pápežský stolec sa dostal z benediktínskeho prostredia. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších stredovekých pápežov. Počas svojho pontifikátu pokračoval v upevňovaní moci, vybudoval pápežskú kanceláriu, reorganizoval svoje majetky, známe ako  Patrimonium svätého Petra (rozsiahly súbor pozemkového vlastníctva a nehnuteľností patriacich rímskemu biskupovi). Prejavoval sa nielen ako hlava cirkvi, ale aj hlava Ríma, v ťažkých časoch sa ho svojou autoritou a zdrojmi snažil chrániť  pred nájazdmi Longobardov a iných kmeňov. Traduje sa, že pápež stál pri zrode cirkevných liturgických spevov, ktoré poznáme ako gregoriánsky chorál.

Gregor III.  (731-741) – počas svojho pontifikátu čelil dvom veľkým problémom: sporu o uctievanie obrazov (ikonoklazmus) a vpádom Longobardom. Spor o Ikonoklazmus postavil proti sebe pápeža a byzantského cisára, Leva III. Sýrskeho (Gregor uznával obrazy ako prostriedok šírenia viery, cisár Lev uctievanie obrazov zakázal ako modloslužbu). Konflikt sa urovnal až v 9. storočí, bol predzvesťou rozkolu v cirkvi.

Mikuláš I. (858-867) – obhajoval nadradenosť pápežského úradu v cirkvi aj nad svetskou mocou (panovníkom). V tomto zmysle sa dostal do ostrého sporu s konštantinopolským patriarchom Fotiom a cisárom Michalom III. Bol to ten byzantský cisár, ktorý na Veľkú Moravu poslal solúnskych bratov. Spor viedol neskôr k schizme a oddeleniu sa východnej, pravoslávnej cirkvi (1054). Od čias jeho pontifikátu sa odvodzuje zvyk umiestňovať na veže kostolov symbol kohúta, ktorý mal pripomínať Petrovu zradu.

Gregor VII. (1073-1085) – autoritatívny pápež, ktorý presadzoval svoj diktát aj proti nemeckému cisárovi.  Dostal sa do konfliktu s Henrichom IV. – nemeckým cisárom, v spore o investitúru. Išlo v ňom o to, kto bude menovať duchovných správcov (biskupov), na čo si nárokovali právo aj svetskí predstavitelia (cisár). Po sérii nepriateľských krokov spor vyvrcholil uvalením cirkevnej kliatby na cisára – čo podkopávalo jeho moc. Hrozilo mu, že príde o trón. V tejto situácii cisár takticky ustúpil a formálne sa pred pápežom pokoril, v roku 1077 sa kajal pred bránami talianskeho mesta  Canossa, v ktorom v tom čase sídlil pápež.

Urban II. (1088-1099) – charakterizovaný ako zmierlivý a tolerantný  pápež. Hoci bol úvod jeho pontifikátu naplnený presadzovaním svojej moci proti protipápežovi Klementovi III., história si ho pamätá ako pápeža, ktorý vyzval ku križiackym výpravám za oslobodenie Svätej zeme.  Na koncile v Clermonte (1095), ohnivo prehovoril k verejnosti o ťažkom údele východných kresťanov. Podarilo sa mu oduševniť široké masy, následkom čoho bola zorganizovaná 1. križiacka výprava. Zomrel dva týždne po tom, ako križiaci dobyli Jeruzalem, správa o  dobytí Jeruzalema však k nemu dôjsť nestihla.

Inocent III. (1198-1216) -  pápež predstavujúci vládcu s právnickým vzdelaním. Na Petrov stolec nastúpil, keď mal len 37 rokov, čo vzbudzovalo isté obavy. Riadil sa zásadou, že iba pápež môže určovať, čo je božia vôľa. Podľa jeho slov je pápež menej ako Boh, ale viac ako človek. Jeho pontifikát sa spájal aj s výzvami na križiacke výpravy (4.výprava). Povolil tiež založenie františkánskeho rádu. Schválil pravidlá tejto novej rehole, ktorá sa snažila  o návrat cirkvi ku Kristovým ideálom, reagovala tak na prejavy úpadku v cirkvi.



Zopakujte si:
1. Čo priniesol pre kresťanstvo Milánsky edikt?
2. Prečo začal mať rímsky biskup výsadné postavenie? (Uveďte aspoň dva dôvody.)
3. Charakterizujte pontifikát Gregora I. Veľkého.
4. Vysvetlite podstatu sporu o uctievanie obrazov.
5. Zistite, aké ukončenie mal spor o investitúru? (Pomôcka: 1122.)
6. Popíšte úlohu pápeža pri vzniku križiackych výprav.

Použitá literatúra:
ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny, 1. diel. 1943. Martin.
JUDÁK V., ČEKOVSKÁ E.: Prehľadné cirkevné dejiny. 1.vyd. 1996. LÚČ. Bratislava. ISBN 80-7114-187-9
DEJEPIS - OD PRAVEKU K NOVOVEKU 1. 1. vyd. 1997. Orbis Pictus Istropolitana. Bratislava. ISBN 80-7158-167-4
http://www.katolici.szm.com/ZIVOTOPISY/September/Gregor_Velky.html
http://www.zivotopisysvatych.sk/urban-ii/
http://catholica.cz/?id=5646
http://www.katolici.szm.com/ZIVOTOPISY/November/Lev_I_Velky.html