Vypracovala: Jana Dolinská




Rastlinné pletivá sú súbory buniek tvarovo prispôsobených na vykonávanie určitej funkcie. Jednotlivé bunky pletiva komunikujú kanálikmi prechádzajúcimi bunkovými stenami - plazmodezmami. Odbor zaoberajúci sa štúdiom rastlinných pletív alebo živočíšnych tkanív sa nazýva histológia.


Klasifikácia pletív:

1. Podľa pôvodu (vzniku)

a) pravé pletivá –vznikli opakovaním delením bunky a dcérske bunky zostávajú trvalo spojené


b) nepravé pletivá – vznikli nahromadením a neskorším zrastom pôvodne voľných buniek. Príkladom je plektenchým – ktorý vytvára plodnice húb i stielky lišajníkov.


2. Podľa tvaru buniek a zhrubnutia bunkovej steny

a) parenchým - je tvorený tenkostennými bunkami oválneho tvaru, preto je medzi nimi veľké množstvo medzibunkových (intercelulárnych) priestorov. Dobre viditeľný je v stržni bazy čiernej.

Špeciálnym príkladom parenchýmu je aerenchým – prevzdušňovacie pletivo vodných rastlín, vyplnené vzduchom. Zaraďuje sa tu aj mezenchým, ktorý sa nachádza v zásobných pletivách alebo v mladých častiach rastlinných orgánov.


b) kolenchým - tvoria ho bunky s nerovnomerne zhrubnutou bunkovou stenou. Intercelulárne priestory sa medzi bunkami nenachádzajú. Ak sa zhrubnutie nachádza na rohoch, hovoríme o rohovom kolenchýme (napr. stopky plodov i listov). Doskový (radový) kolenchým má zhrubnutie na protiľahlých hranách buniek (napr. hrany stoniek tekvice, uhorky i hluchavky).


c) sklerenchým - je tvorený bunkami s rovnomerne zhrubnutou bunkovou stenou, preto sa komunikácia buniek deje prostredníctvom plazmodeziem. Obyčajne vnútorný obsah bunky odumiera. V dužine hrušky ale aj kôstkach marhúľ, sliviek sa nachádzajú zhluky sklerenchymatických buniek - sklereidy - „kamenné bunky“. Naopak v podobe dlhých buniek tvoria sklerenchymatické vlákna mechanické pošvy listov jednoklíčnolistových rastlín (obilniny, kukurica, bambus). Tie spôsobujú ich ostré okraje, ktorými sa na trávach porežeme. Získavanie sklerenchymatických vláken malo väčší význam v minulosti, keď sa vyčesávaním ľanu oddeľovali jednotlivé vlákna.


Úloha sklerenchýmu a kolenchýmu je najmä mechanická, preto sa tieto typy pletiva označujú ako mechanické pletivá.


d) prozenchým – bunky sú jednosmerne predlžené so šikmými priečnymi bunkovými stenami bez intercelulár. Prozenchým sa nachádza v cievnych zväzkoch.


3. Podľa funkcie

a) delivé pletivá – meristémy – sú tvorené z tenkostenných parenchymatických buniek, ktoré majú schopnosť deliť sa a tým zabezpečujú rast rastlín. Podľa zachovania schopnosti deliť sa rozlišujeme:

  • pôvodný meristém (protomeristém) – je lokalizovaný v rastovom vrchole stonky, koreňa a rastových zónach listu. Niektoré druhy rastlín však majú v rastovom vrchole iba 1 delivú bunku tzv. iniciálu.

  • primárny meristém (histogén) – vzniká z protomeristému a to postupnou stratou schopnosti buniek deliť sa, ktoré sa  diferencujú do trvácich pletív.

Podľa toho, ktorá časť pletív z neho vznikne, rozlišujeme niekoľko typov primárneho meristému.

    • dermatogén – dáva vznik pokožke

    • periblém – dáva vznik primárnej kôre

    • plerom – dáva vznik základnému pletivu

    • prokambrium – dáva vznik prvotnému drevu a lyku

  • sekundárny (druhotný) meristém – predstavujú ho bunky trvácich pletív, ktoré opätovne nadobúdajú schopnosť deliť sa. Produkované bunky sa oddeľujú obojstranne. Tu patrí:

    • kambium – u drevín vytvára sekundárne drevo a sekundárne lyko

    • felogén – produkuje korok a zelenú kôru


b) trváce pletivá – sú tvorené z buniek špecializovaných na určité funkcie, ktoré sa už ďalej nedelia. Patria sem:

      • krycie pletivá

      • vodivé pletivá

      • základné pletivá



Krycie pletivá


Krycie pletivá pokrývajú povrch rastlinného tela a chránia rastlinu pred škodlivými vplyvmi prostredia. Umožňujú regulovaný výdaj vody a výmenu látok medzi rastlinou a prostredím. Táto sústava vzniká z prvotného meristému - dermatogénu.


Pokožka nadzemných orgánov (epidermis) – je tvorená vrstvou plochých buniek, medzi ktorými nie sú medzibunkové priestory. Pokožkové bunky nadzemných orgánov majú vonkajšiu časť bunkovej steny zhrubnutú a pokrytú vrstvičkou kutínu. Je to kutikula, ktorá je takmer nepriepustná pre vodu, plyny a zabraňuje neregulovanému výdaju vody. Hrúbka kutikuly závisí od stanovišťa. Rastliny ponorené do vody nemajú kutikulu. U niektorých rastlín i plodov ochrannú funkciu znásobuje tenká vrstvička vosku. Môžeme ju pozorovať na osrienených plodoch sliviek.


Súčasťou epidermy sú rôzne pokožkové útvary.

  • prieduchy (stomata) -sú dvojice buniek obličkovitého tvaru medzi ktorými je prieduchová štrbina. Prieduchové bunky majú na strane štrbiny zhrubnutú bunkovú stenu. Na opačnej strane ich ohraničujú pomocné bunky. Na rozdiel od buniek pokožky obsahujú chloroplasty. Cez prieduchovú štrbinu si vymieňa rastlina s prostredím vodu v podobe vodnej pary a plyny – O2, CO2. Najviac prieduchov je v pokožke listov. U suchozemských dvojklíčnolistových rastlín sú prieduchy v spodnej pokožke listu, u jednoklíčnolistových rastlín sú väčšinou po oboch stranách listu. Rastliny, ktorým listy plávajú na hladine vody majú prieduchy vo vrchnej pokožke.

  • hydatódy - sú prieduchy so stratenou schopnosťou zatvárania. Rastlina cez ne v určitých podmienkach (vysoká vlhkosť vzduchu, nižšia teplota) vytláča vodu vo forme kvapiek, čomu hovoríme gutácia.

  • chlpy (trichomy) – sú to výrastky z pokožkových buniek. Ak sú tvorené iba z 1 bunky, označujú sa papily. Pokrývajú korunné lupienky africkej fialky (izbová rastlina).

Viacbunkové trichómy sa rozdeľujú podľa funkcie na:

    • krycie – ochranná funkcia (hviezdicovitý tvar – hlošina, jednoduché nerozvetvené pokrývajú muškát)

    • žľaznaté – vylučujú vodné roztoky sacharidov, silíc a iných látok. Najčastejšie sú zakončené rozšírenou guličkovou časťou, v ktorej sú tieto látky prítomné (muškát, levanduľa, mäta)

    • pŕhlivé – majú bunkovú stenu inkrustovanú SiO2 a preto sa ľahko lámu. Obsahujú histamín a acetylcholín, látky, ktoré spôsobujú pálenie (žihľava).

    • absorpčné – vyrastajú z pokožky koreňa a vytvárajú koreňové vlásky – rhiziny. Sú uspôsobené na príjem vodných roztokov.


  • emergencie – sú viacbunkové výrastky s rôznou funkciou:

    • krycie – ostne ruží, ostne egreša

    • žľaznaté – tentakuly mäsožravej rastliny rosičky



Pokožka koreňa (rhizodermis) – má podobnú stavbu ako epiderma ale nikdy neobsahuje kutikulu a prieduchy.


Borka– je pokožka starších stromov. Pletivá nachádzajúce sa smerom von odumierajú a výmena plynov sa uskutočňuje cez modifikované prieduchy – lenticely. Jej farba a kresba je typická pre niektoré stromy (breza, platan, buk, smrek).


Vodivé pletivá


Zabezpečujú transport vody s rozpustenými látkami. Vodivé pletivá majú vytvorené iba vyššie rastliny. V stielkach nižších rastlín sa rozvádzanie roztokov uskutočňuje osmózou a difúziou z bunky do bunky.

Vodivými pletivami prechádzajú 2 prúdy. Transpiračný prúd vedie z koreňa smerom do nadzemných orgánov vodu s rozpustenými anorganickými látkami. Prechádza drevnou časťou cievneho zväzku. Asimilačný prúd smeruje z listov do zásobných orgánov (nadzemných i podzemných) a rozvádza organické látky (asimiláty). Prechádza lykovou časťou cievneho zväzku.


V drevnej časti (lat. xylem, gr. hadrom) sú uložené cievy a cievice. Okrem rozvádzania roztokov majú aj mechanickú funkciu.

  • Cievice (tracheidy) - sú tvorené nad sebou uloženými mŕtvymi bunkami so zhrubnutými bunkovými stenami, majú zachované priečne priehradky medzi susednými bunkami.


  • Cievy (trachey) – sú tvorené nad sebou uloženými mŕtvymi bunkami so zhrubnutými a zdrevnatenými bunkovými stenami. Priečne bunkové steny zanikajú spolu s cytoplazmou buniek, čím vzniká dutá rúrka.


V lykovej časti (lat. floem, grec. leptom) sú prítomné len sítkovice. Sú to nad sebou usporiadané pretiahnuté živé bunky. Priečne bunkové steny sú prederavené (perforované). Sítkovice nedrevnatejú a na konci vegetačného obdobia ich upcháva kalóza. Tým odumierajú na jar sa musia v rastline vytvoriť nové.


Drevná a lyková časť vytvára cievny zväzok. Podľa vzájomnej polohy drevnej a lykovej časti sa cievne zväzky rozdeľujú na:

  • koncentrický

a) drevostredný (hadrocentrický) – drevná časť je po obvode obklopená lykovou (papraďorasty, ryniorasty)

b) lykostredný (leptocentrický) – lyková časť je po obvode obklopená drevnou časťou (jednoklíčnolistové rastliny)


  • radiálny – má niekoľko drevných a lykových časti lúčovito usporiadaných, pričom drevná a lyková časť sa pravidelne strieda (len v koreňoch)


  • kolaterálny – najčastejší typ, drevo a lyko stoja za sebou tak, že drevo je na vnútornej strane a lyko na vonkajšej strane.

Ak sú jednotlivé časti usporiadané v kruhu, ide o dvojklíčnolistovú rastlinu, ak sú roztrúsené v celom priereze stonky identifikuje to jednoklíčnolistovú rastlinu.

Ak sa medzi drevnou a lykovou časťou nachádza kambium, ktoré u hrubnúcich druhov stoniek produkuje sekundárne drevo a sekundárne lyko, hovoríme o otvorenom cievnom zväzku. Cievny zväzok bez kambia je uzavretý a neumožňuje hrubnutie stonky.


  • bikolaterálny - má 1 drevnú časť a 2 lykové časti, ktoré ju obklopujú. Vyskytuje sa vzácne len u niektorých čeľadí napr. tekvicovité, ľuľkovité.


Základné pletivá


Sú tvorené parenchymatickými bunkami a vypĺňajú priestory medzi krycími a vodivými pletivami.

Patrí sem:

  • asimilačné pletivo – obsahuje veľa chloroplastov, pretože v ňom prebieha fotosyntéza. Nachádza sa medzi vrchnou a spodnou pokožkou listov, často označované ako chlorenchým.


  • zásobné pletivo – v jeho bunkách sa ukladajú zásobné látky, nachádza sa najčastejšie v podzemných zásobných orgánoch (hľuzy, podzemky, cibule).


  • vodné pletivo – obsahujú ho najmä sukulentné rastliny (kaktusy). Je schopné prijať veľké množstvo vody naraz.


  • vylučovacie (exkrečné) – tvoria ho zvláštne bunky, ktorých obsah odumiera a mŕtve bunky sa potom plnia rôznymi látkami (silicami, trieslovinami, alkaloidmi...)

Príkladom tohto pletiva sú:

- mliečnice – vylučujú latex (púpava, lastovičník, mak)

- nektária – vylučujú roztoky cukrov a aromatických látok, sú súčasťou kvetov

- idioblasty – obsahujú rôzne roztoky, súčasť kôry citrusových plodov


Použitá literatúra:

Ušaková, K. et al.: Biológia pre gymnázia 1. 1. vyd. Bratislava : MEDIA TRADE. 1999. 87 s. ISBN: 80-08-02983-8

Križan, J. : Maturita z biológie. 1. vyd. Bratislava : Príroda. 2004. 280 s. ISBN 80-07-01145-5