Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Expanzia franského
kráľa Karola Veľkého, ktorej podľahla v r. 774 Langobardská
ríša, v r. 788 Bavorsko a napokon v rokoch 781-795 Avarský
kaganát, spôsobila preskupenie politických síl v západnej časti
stredodunajskej kotliny. Slovanské obyvateľstvo žijúce na sever
od Dunaja dostalo nového, mocného suseda - Franskú ríšu. V
tomto období už u naddunajských Slovanov vrcholil rozpad rodového
a kmeňového zriadenia; v neustálych bojoch proti Avarom a Frankom
sa posilnilo postavenie bojových družín a ich náčelníkov –
kniežat, ktorí postupne vytlačili systém kmeňovej demokracie zo
všetkých oblastí života spoločnosti a stali sa dedičnými
vládcami. Takto sa vytvorili dve kniežatstvá: jedno na
juhozápadnej Morave a priliehajúcich územiach Slovenska s centrom
v dnešných Mikulčiciach (Moravské kniežatstvo), druhé v
oblasti západného a stredného Slovenska a severného Maďarska, s
centrom v Nitre (Nitrianske kniežatstvo). Obe kniežatstvá
mocensko-politicky podliehali Franskej ríši a museli uznávať
zvrchovanosť franského panovníka Karola Veľkého. Písomné
pramene spomínajú posledného z dynastie nitrianskych kniežat,
Pribinu, ktorý, hoci sám bol pravdepodobne pohan,
dal vo svojom sídle Nitrava (dnešná Nitra) vystavať kresťanský
kostol zasvätený sv. Emerámovi.
Kostol v r. 828 vysvätil salzburský arcibiskup Adalrám. Pribina mal za manželku bavorskú šľachtičnú z vplyvného rodu Wilhelmovcov, s ktorou mal syna Koceľa. Vládu jeho dynastie v Nitriansku ukončil r. 833vpád vojsk susedného moravského kniežaťa Mojmíra I. Moravskému útoku podľahli hradiská Pobedim, Majcichov, Čingov a Ostrá Skala na Orave. Pribina so svojou manželkou a synom Koceľom ušiel do Korutánska ku franskému markgrófovi Ratbodovi a na príkaz východofranského kráľa Ľudovíta Nemca sa dal pokrstiť. Kráľ mu v r. 846 udelil do dedičnej držby územie v oblasti Blatenského jazera (Balatonu), kde Pribina vybudoval pevnosť Blatnohrad, stal sa horlivým šíriteľom kresťanstva a dal postaviť viacero kostolov. Zomrel v r. 861 počas vojny medzi Ľudovítom Nemcom a jeho synom Karolmanom.Zjednotením Moravského a Nitrianskeho kniežatstva moravské knieža Mojmír I. položil zákaldy novej ríše, Veľkej Moravy (názov Veľká Morava použil prvýkrát byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet vo svojom spise De administrando imperio v 10. storočí).
Nitriansko si aj v novom štáte zachovalo špecifické postavenie ako údelné kniežatstvo, ktoré spravovali mladší príslušníci mojmírovskej dynastie. Knieža Mojmír I. (833-846) už pred dobytím Nitrianska v r. 831 prijal spolu so svojou družinou krst z rúk pasovského biskupa Reginhara a franským misionárom umožnil pôsobiť na svojom území aj po r. 833. O tom, ako vládol nemáme písomných zmienok a aj jeho koniec je nejasný – nevie sa, či k striedaniu na veľkomoravskom kniežacom tróne došlo kvôli jeho prirozenému úmrtiu, zosadeniu kráľom Ľudovítom Nemcom, či zradou jeho synovca Rastislava, ktorý ho vydal Frankom. Isté je, že v r. 846 „vytiahol kráľ Ľudovít v auguste s vojskom proti moravským Slovanom, ktorí vyvolali vnútorné rozbroje. Tu usporiadal a urovnal všetko podľa svojho uváženia a za knieža im ustanovil Rastislava, synovca Mojmírovho. Potom sa vrátil cez Čechy s veľkými ťažkosťami a veľkou stratou svojho vojska.“(Takto opisujú udalosti r. 846 Fuldské anály.) Veľkomoravským kniežaťom sa teda stal Mojmírov synovec Rastislav (846-870). Rastislav sa spočiatku, pokým upevňoval svoju moc v štáte, správal ako poslušný vazal Ľudovíta Nemca. Po roku 850 však už začal prejavovať snahy o vymanenie sa spod franského vplyvu: podporoval Ľudovítových nepriateľov, ktorí nachádzali na jeho dvore útočisko a z Veľkej Moravy vykázal bavorských kňazov.
Kráľ Ľudovít Nemec sa v
r.855 osobne postavil na čelo výpravy, ktorá mala s
Rastislavom zúčtovať za jeho pomoc vzbúrenému markgrófovi
Ratbodovi. Rastislav sa však uzavrel v opevnenom hrade neznámeho
mena a Ľudovít, ktorý nechcel riskovať dlhé obliehanie pevnosti,
zvolil taktiku pustošenia nechráneného kraja. Moravské oddiely
však napádali franské vojsko a napokon pri jeho ústupe vyplienili
bavorské pohraničie. Pokorený Ľudovít chystal odvetu, vzbura
jeho vlastného syna Karolmana, ktorá vypukla r. 861, mu však
zmenila plány. Karolman, ktorý sa po Ratbodovi stal
markgrófom Východnej marky totiž spolu so svojim svokrom,
bavorským grófom Ernestom a za pomoci kniežaťa Rastislava vyhnali
alebo odstránili vazalov verných kráľovi Ľudovítovi (takto
zahynul aj Pribina). Ľudovítovi sa v r. 863 podarilo prinútiť
vzbúreného syna k poslušnosti, a nasledujúceho roku (864) sa
pripravoval na vpád proti Veľkej Morave a Rastislavovi, na ktorý
dostal požehnanie aj od pápeža Mikuláša I. Rastislav sa proti
Ľudovítovmu vojsku opevnil v hrade Dowina (Devín), no
Ľudovít nezopakoval svoju chybu z r. 855, ale rozhodol sa hrad
obliehať. Hoci sa Ľudovítovi nepodarilo Devín dobyť, Rastislav,
ktorý bol v hrade uzavretý ako v pasci napokon pristúpil na
kompromis: prisahal Ľudovítovi vernosť za to, že kráľ
odtiahne z jeho ríše. Rastislav síce už neútočil na franské
územie, na jeho dvore však stále nachádzali útočisko všetci
nespokojenci s vládou východofranského panovníka. V tomto období
však už Rastislavova snaha o vymanenie sa spod franskej nadvlády
mala aj inú podobu. Rastislav si uvedomoval, že franskí misionári
sú nielen šíriteľmi Božieho slova, ale zároveň aj predĺženou
rukou franskej hegemónie. Preto vyslal r. 861 k pápežovi
Mikulášovi I. posolstvo so žiadosťou o vyslanie učiteľov,
ktorí by vychovávali kňazov spomedzi samotných Moravanov
(Rastislavovo išlo predovšetkým o vytvorenie samostatnej cirkevnej
provincie). Pápež na jeho žiadosť nezareagoval, a tak Rastislav v
r. 862 oslovil byzantského cisára Michala III. (v Byzancii
bol cisár hlavou štátu aj cirkvi). V tej dobe práve prebiehal
mocenský a vieroučný spor medzi Rímom a Byzanciou, takže
Rastislavova žiadosť prišla Michalovi III. vhod. Hoci neposlal
moravským Slovanom biskupa, určil im za učieľa diplomata a
vzdelanca Konštantína Filozofa, ktorý si za najbližšieho
spolupracovníka vybral svojho brata Metoda a niekoľkých
svojich žiakov.
Bratia pochádzali z gréckeho Solúna, kde žila
početná slovanská komunita. Dobre poznali jazyk tamojších
Slovanov, preto mohol Konštantín vytvoriť pre svoju misiu podľa
gréckej abecedy slovanské písmo (hlaholiku) a preložiť do
staroslovienčiny najdôležitejšie bohoslužobné texty. V r. 863
prišli solúnski bratia na Veľkú Moravu a začali tu svoju misiu.
Hoci cisár Michal III. napísal v sprievodnom liste Rastislavovi, že
vďaka učiteľom bude môcť jeho ľud sláviť Boha svojou rodnou
rečou, ich hlavnou úlohou bola výchova vzdelaného a kniežacej
dynastii oddaného kléru. Solúnski bratia okrem misionárskej a
prekladateľskej činnosti založili a viedli cirkevné dvorské
učilište, v ktorom získavali vzdelanie mladí ľudia domáceho
pôvodu. V svojom novom pôsobisku sa odhodlali k odvážnemu činu:
preložili do staroslovienčiny liturgiu sv. Petra, čím k
trom oficiálne uznávaným liturgickým jazykom – hebrejčine,
gréčtine a latinčine – pridali štvrtý. Okrem toho Konštantín
preložil všetky štyri evanjeliá a na záver svojej práce
napísal oslavnú báseň Proglas. Bratia do staroslovienčiny
preložili aj súdny zákonník pre svetské osoby – Zákon
sudnyj ljudem. Počas trojročného pôsobenia na Veľkej Morave
sa bratia stretli s odporom franských misionárov, podriadených
pasovskému biskupovi, ktorý s nevôľou sledoval ich úspechy.
Tŕňom v oku mu bola predovšetkým slovanská liturgia. V snahe
obhájiť svoje dielo sa Konštantín a Metod vydali na cestu do
Ríma. Predtým navštívili Blatenské knieža Koceľa, ktorý im
zveril 50 žiakov na vyučenie slovanskému písmu. V Ríme ich v
r. 867 prijal nový pápež Hadrián II., ktorý dal preskúmať
preklady bohoslužobných kníh a schválil ich pravovernosť a
používanie v liturgii.
Chorľavý Konštantín vstúpil v Ríme
do kláštora, kde prijal meno Cyril a zakrátko nato v r. 869
zomrel. Medzitým sa na Veľkej Morave udiali významné zmeny. V r.
867 ustanovil Rastislav svojho synovca Svätopluka za údelné
knieža a zveril mu tak časť svojej moci. V r. 869, po pohraničných
šarvátkach, sa kráľ Ľudovít Nemec rozhodol znovu podniknúť
útok proti svojmu starému nepriateľovi. Hoci Fuldské letopisy
hovoria o strašnom pustošení, výprava nedosiahla svoj hlavný
cieľ – pokorenie Rastislava. Nakoniec však na porážku odbojného
veľkomoravského kniežaťa nebolo treba ani vojenskej moci –
Ľudovítov syn Karolman pomocou úplatkov získal na svoju stranu
Svätopluka, a ten bez vedomia svojho strýka uznal ako nitrianske
údelné knieža franskú zvrchovanosť. Rastislav chcel Svätopluka
potrestať, ten ho však predbehol a Rastislava a jeho družinu zajal
a odovzdal Frankom. Kráľ Ľudovít dal Rastislava r. 870 oslepiť
a uvrhnúť do doživotného žalára. Správu Veľkej Moravy však
nezveril do rúk Svätoplukovi, ale bavorským grófom Viliamovi a
Engelšalkovi. Urazený Svätopluk sa márne domáhal svojich
práv – koncom roku 870 skončil vo väzení tiež. Do franskej
väznice sa dostal aj Metod, ktorého po Konštantínovej
smrti pápež Hadrián II. vyslal na Veľkú Moravu ako svojho
legáta a zároveň panónskeho arcibiskupa.Už r. 871
však vypukla proti franským správcom vzbura. Po falošnej
správe o Svätoplukovej smrti donútili slovanskí veľmoži
Svätoplukovho príbuzného, kňaza Slavomíra, aby sa
postavil na ich čelo a začal povstanie. Karolman, znepokojený
vývojom na Veľkej Morave, ponúkol Svätoplukovi, ktorý sa mal
postaviť na čelo bavorského vojska a vzburu potlačiť,
správcovstvo nad Veľkou Moravou, ktorá však samozrejme mala
zostať súčasťou Franskej ríše. Svätopluk ponuku prijal, po
príchode do vlasti však prešiel na stranu vzbúrencov a napadol
nič netušiacich Bavorov v ich vojenskom tábore. Prekvapujúci
útok mal obrovský úspech a Karolman bol nútený úznať
Svätoplukovo víťazstvo. Boje medzi Východofranskou ríšou a
Veľkou Moravou pokračovali ešte dva roky, napokon však ustali. V
r. 873 sa Svätopluk začal zaujímať aj o osud moravsko-panónskeho
arcibiskupa Metoda, ktorý bol stále uväznený v Bavorsku. So
žiadosťou o jeho prepustenie sa obrátil na nového pápeža Jána
VIII., ktorý intervenoval v Metodov prospech u bavorských biskupov.
Tí Metoda pod hrozbou cirkevných trestov v lete r. 873 prepustili.
Keď o rok neskôr, r. 874 uzavrel Svätopluk vo Forchheime mier s
Ľudovítom Nemcom, začalo sa obdobie najväčšieho spoločenského,
hospodárskeho, kultúrneho a územného rozkvetu Veľkej Moravy.
Svätopluk I. (871-894) využil mierový stav s
Východofranskou ríšou na vojenskú expanziu do okolitých krajín.
Expanzia slúžila na rozšírenie územia Veľkej Moravy, ako
aj na získavanie vojnových zajatcov, z ktorých sa stávali
nevoľníci a sluhovia. Hneď v r. 874 pripojil Svätopluk k svojej
ríši Vislansko. Na východe zaujal horné Potisie a postupne aj
celú Panóniu. V r. 880 sa zmocnil Sliezska a v r. 890 Čiech a
Lužíc. Násilne pripojené oblasti museli odvádzať Svätoplukovi
tribút a živiť posádky Moravanov. Kým Svätopluk rozširoval
svoju ríšu, arcibiskup Metod sa venoval šíreniu kresťanstva na
dobytých územiach a výchove slovanského kléru na obnovenom
cirkevnom učilišti. Jeho úspechy boli tŕňom v oku franskými
učiteľmi odchovanému latinskému kléru. Zvlášť proti Metodovi
intrigoval benediktínsky mních švábskeho pôvodu Wiching,
ktorý v r. 878 Metoda obvinil východokresťanskej herézy (išlo o
výklad učenia o sv. Trojici). Ďalší Metodov nepriateľ na
Svätoplukovom dvore, kňaz Ján z Benátok toto obvinenie zopakoval
pred pápežom Jánom VIII., ktorý si Metoda predvolal do Ríma, aby
sa obhájil. Metodov úspech potvrdzuje pápežská bula Industriae
tue z r. 880, ktorou Ján VIII. potvrdil Metoda v jeho funkcii
arcibiskupa a pápežského legáta a uznal aj slovanskú liturgiu s
pomienkou, že evanjeliá sa mali najprv čítať latinsky. Zároveň
Ján VIII. prijal Svätopluka, jeho veľmožov a ľud pod patronáciu
stolice sv. Petra, čím postavil Veľkú Moravu na roveň s
Východofranskou ríšou. Pápež vysvätil Wichinga za biskupa v
Nitre a zaviazal ho poslušnosťou voči Metodovi. Už o rok neskôr
však Metod Wichinga kvôli falšovaniu pápežského listu zosadil z
jeho funkcie a poslal ho pôsobiť pravdepodobne do Vislanska.
Nitriansky biskupský stolec zostal neobsadený a Metodovi žiaci na
čele s Gorazdom dohliadli na to, aby sa počas Metodovej návštevy
Byzancie v r. 882 Wiching do Nitry nevrátil. V r. 885 Metod zomrel.
Za svojho nástupcu určil Gorazda, no ten sa do Ríma nedostal. Už
pred metodovou smrťou tam však pobýval Wiching, ktorý sa chcel
pred novým pápežom Štefanom V. „očistiť“ z obvinení.
Wichingovi dôveroval aj Svätopluk, ktorý ho poveril diplomatickými
úlohami; chcel totiž potvrdenie vazalského vzťahu k pápežskej
kúrii aj od nového pápeža. Wiching v Ríme presadil svoju
„pravdu“ a dosiahol, že bol nielen znovu ustanovený v
biskupskej funkcii, ale pápež Štefan V. uvalil na Metoda cirkevnú
kliatbu a zakázal slovanskú liturgiu. Zároveň spochybnil
Gorazda ako Metodovho nástupcu a zakázal mu viesť cirkevné
učilište, kým sa pred ním osobne neobháji. Pápež vyslal spolu
v Wichingom na Veľkú Moravu legátov Dominika, Jána a Štefana,
ktorí mali dozrieť na vykonanie jeho vôle. Svätopluk, ktorý mal
s Metodom dlhodobé osobné spory pre svoj nemorálny spôsob života,
nemal o Gorazda ani ostatných Metodovývh žiakov záujem a
nezáležalo mu ani na osude slovanského učilišťa. Rok po
Metodovej smrti bolo učilište zrušené a Metodovi žiaci
Gorazd, Angelár, Naum, Kliment a ďalší boli vyhnaní za
hranice Veľkej Moravy. Časť z nich potom pôsobila v byzantskom
Konštantínopole, ďalší odišli do Bulharska, kde sa venovali
misionárskej činnosti, obnove a dopĺňaniu Konštantínových a
Metodových prekladov a vlastnému literárnemu dielu. Svätopluk sa
počas celej svojej vlády dostával do sporov s východofranskými
panovníkmi. S korutánskym markgrófom Arnulfom, ktorý sa r. 887
stal kráľom, sa potýkal až do svojej smrti r. 894 (na tom nič
nemenil fakt, že Svätopluk bol krstým otcom Arnulfovho syna
Zuentibolda). V r. 890 síce Arnulf uzavrel so Svätoplukom pre
Veľkú Moravu veľmi výhodnú mierovú zmluvu, ktorou uznal jeho
výboje, o krátky čas však boje vypukli znovu. Mierové zmluvy
medzi oboma panovníkmi vyjednával biskup Wiching, ktorý r. 892
opustil Nitru, prešiel k Arnulfovi a stal sa jeho kancelárom.
Po Svätoplukovej smrti r. 894 sa stal jeho nástupcom najstarší syn Mojmír II., nitrianskym údelným kniežaťom sa stal Mojmírov mladší brat Svätopluk II. (existencia tretieho syna Predslava nie je bezpečne doložená). Týchto troch synov spomína aj legenda o troch prútoch, ktorú uviedol vo svojom diele Konštantín VII. Porfyrogenet. V tomto období však už v strednej Európe pôsobil nový činiteľ – nomádske kmene Uhrov (starých Maďarov), ktoré do Karpatskej kotliny prišli zo svojich pôvodných sídel v oblasti Kaukazu a prepadávali a pustošili podunajskú oblasť. Mojmír II., v snahe upevniť svoju vládu, uzavrel s Arnulfom mier a vzdal sa Panónskeho kniežatstva v južnom Zadunajsku, ktoré po Koceľovej smrti získal jeho otec Svätopluk. Dni Veľkej Moravy však už boli zrátané. V r. 895 sa od Veľkej Moravy odtrhli Čechy, v r. 896 obsadili Uhri juhovýchodnú oblasť Veľkomoravskej ríše v Potisí, v r. 897 stratila Veľká Morava lužických Srbov. V r. 898 vypukli rozpory medzi Mojmírom II. a jeho bratom Svätoplukom II., ktorý presadzoval spojenctvo s Východofranskou ríšou. Mojmír dal svojho brata a jeho družinu uväzniť, no bavorskí veľmoži Svätopluka II. vyslobodili zo zajatia a odviedli ho do Bavorska. Až keď v lete r. 900 Uhri spustošili okolie Dunaja až po rieku Enns, pochopili Bavori, že nomádske vpády pre nich predstavujú väčšiu hrozbu ako Veľká Morava a dohodli sa na dojednaní mierových podmienok s Mojmírom II.. Útoky Uhrov na jadro Veľkej Moravy v r. 902 sa Mojmírovi ešte podarilo odraziť, ale pri bojoch, ktoré sa odohrávali v rokoch 904-6 pravdepodobne zahynuli Svätopluk II. aj Mojmír II. Podľa tzv. Salzburských análov sa v lete 907 odohrala rozhodujúca bitka pri Bratislave (spomína sa pod menom Bresalaucpurg) medzi Východofranskou ríšou a Uhrami, pri ktorých ríša prišla o celú Východnú marku (dnešné Rakúsko). Keďže bitka sa odohrala na území, ktoré ešte nedávno patrilo k centrám Veľkej Moravy, no veľkomoravské vojsko sa v análoch nespomína, považuje tento dátum aj za dátum zániku Veľkej Moravy.
Otázky:
Kto použil prvýkrát názov Veľká Morava?
Popíš vládu kniežaťa Rastislava.
Čo bolo cieľom byzantskej misie?
Za akých okolnoctí sa dostal Svätopluk I. na trón?
Popíš pôsobenie Metoda a jeho žiakov počas Svätoplukovej vlády.
Ktorý pápež zakázal slovanskú liturgiu?
Ktoré územia pripojil Svätopluk k svojej ríši?
Aké boli príčiny zániku Veľkej Moravy?
Zoznam použitej literatúry:
kol.aut.: Dejiny Slovenska I., VEDA, vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986
kol.aut.: Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000
Hečková, J.,MarciĽ.,SlnekováV.,Nagy Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra, 2007