Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 


Tridsaťročná vojna mala pre väčšinu Európy závažné hospodárske, sociálne a politické dôsledky. Vojna priniesla obrovské straty na životoch; ľudia zomierali v priamych bojových akciách, ako aj v dôsledku epidémií moru, týfu, úplavice, či hladomoru, ktorý spôsobovalo vojenské drancovanie a neúroda. Množstvo vynaložených materiálnych a finančných prostriedkov taktiež mnohonásobne predstihlo dovtedajšie vojny. Z medzinárodno-politického hľadiska sa upevnila predovšetkým pozícia Francúzska, ktoré rozšírilo svoje územie až po Rýn a Švédska, ktoré ovládlo takmer celé pobrežie Baltského mora a ústie riek Odra, Labe a Vesera. Významným spôsobom sa oslabila moc nemeckého cisára: Svätá ríša ako celok bola bezmocným konglomerátom štátikov a kniežatstiev, zato moc Habsburgovcov v ich vlastných dŕžavách sa upevnila. Následkom vojny bolo aj prehĺbenie hospodárskych rozdielov medzi západnou, strednou a východnou Európou. Kým na západe pokračoval trend rozvoja remesiel, obchodu a podnikania, východ a stred Európy zostával v područí feudálneho nevoľníckeho systému, ktorý brzdil akýkoľvek pokrok.



Spoločným znakom vývoja v kontinentálnej časti Európy po tridsaťročnej vojne bol postupný prechod od stavovskej monarchie, kde sa na zákonodárnej a výkonnej moci podieľali predstavitelia niektorých stavov, k monarchii absolutistickej, kde celý výkon moci - bez kontroly zastupiteľskými úradmi a obmedzenia pomocou ústavy – spočíval v rukách panovníka. Vo Francúzsku dosiahol absolutizmus svoj vrchol za vlády Ľudovíta XIV. (1643-1715). Ľudovít XIV. nastúpil na trón po smrti svojho otca ako štvorročný, do roku 1661 však za neho ako regentka vládla jeho matka Anna Rakúska spolu s kardinálom Julesom Mazarinom (pôvodom Talianom), ktorý bol nástupcom predchádzajúceho prvého ministra kardinála Richelieua. Mazarinovi sa podarilo uzavretím Pyrenejského mieru ukončiť dlhoročný konflikt do Španielskom a pre mladého kráľa vyjednal manželstvo s Máriou Teréziou z rodu španielskych Habsburgovcov. Proti vláde cudzej kráľovnej a cudzieho kardinála a ich centralizačným snahám v r. 1648-53 vypuklo povstanie (tzv. Fronda), ktorého sa zúčastnili aj predstavitelia kráľovského rodu, nebolo však úspešné. Po Mazarinovej smrti r. 1661 mladý kráľ nevymenoval jeho nástupcu v úrade prvého ministra, ale prevzal na seba všetky jeho právomoci a povinnosti.

 

 

Ľudovítov údajný výrok „Štát som ja“ výstižne charakterizuje jeho celoživotné presvedčenie. Za jeho vlády všetka skutočná moc spočívala v rukách panovníka. Kráľ pomocou štátnej rady viedol celú správu kráľovstva. Sám vymenúval ministrov a kráľovských intendantov v provinciách. Tí všetci podliehali a zodpovedali sa zas jedine kráľovi. Ľudovít XIV. počas svojej vlády ani raz nezvolal Generálne stavy (predstaviteľov šľachty, duchovenstva a meštianstva), ktoré v stredoveku prerokúvali najvýznamnejšie štátne záležitosti a schvaľovali dane. Pod svoju moc sa kráľ snažil podriadiť aj katolícku cirkev a vôbec náboženský život v krajine. Tu mu boli tŕňom v oku predovšetkým protestantskí hugenoti, ktorí mu nedovoľovali zrealizovať jeho predstavu jednotnej cirkvi a štátu. Preto sa ich počas celej svojej vlády snažil oslabiť vytrvalou katolíckou misijnou činnosťou, ako aj rôznymi stupňami náboženského prenasledovania. V r. 1685 napokon zrušil Nantský edikt, ktorý povoľoval hugenotom vyznávať ich vieru. V dôsledku tohto neuváženého kroku však Francúzsko prišlo o takmer 200 tisíc obyvateľov, ktorí emigrovali do susedných krajín, čo sa prejavilo hospodárskym poklesom (odišli významní finančníci, podnikatelia, vedci, výrobcovia hodvábu a skla, množstvo vojenských dôstojníkov) a zhoršením vzťahov s protestantskými krajinami. Keď Mazarin zomrel, zanechal mladému kráľovi poklad v podobne nemalého finančného daru, no predovšetkým v podobe svojho osobného tajomníka Jeana- Baptista Colberta. Colbert pomohol odhaliť závažné finančné machinácie ministra financií Fouqueta a vo funkcii nového ministra financií sa snažil vyriešiť bezútešný stav štátnych financií.

 

 

Colbert bol zástancom merkantilizmu – ekonomickej teórie, podľa ktorej bohatstvo štátu určovalo množstvo vzácnych kovov v jeho vlastníctve. S tým úzko súviselo presadzovanie aktívnej obchodnej bilancie – prevahy vývozu tovaru nad jeho dovozom. Aby sa uľahčilo dosiahnutie tohto stavu, prijímal kráľ opatrenia, ktoré mali zvýšiť rast výroby: išlo predovšetkým o zakladanie manufaktúr, výstavbu vojnového a obchodného loďstva, rozvoj infraštruktúry, zakladanie kolónií v severnej Amerike, prednej Indii, Indonézii, Madagaskare, uvalenie vysokých ciel na dovážaný tovar a zjednotenie daňového a menového systému. Colbertovi sa podarilo počas jeho pôsobenia zvýšiť príjem štátnej pokladnice o 100%, no ani to nestačilo na pokrytie výdavkov panovníckeho dvora. Ľudovít XIV. bol veľkým obdivovateľom umenia a podporoval mnohých spisovateľov, maliarov, sochárov a hudobníkov.

 

 

Pre svoj okázalý panovnícky dvor dal vybudovať nové sídlo v blízkosti Paríža – Versailles, ktoré sa stalo symbolom módy a luxusu. Obrovské množstvo peňazí však zhltla hlavne výbojná politika Ľudovíta XIV. V jej realizácii mu bol nápomocný ďaší vynikajúci úradník – komisár opevnení Sebastian Vauban, ktorý vybudoval rozsiahly systém pevností a opevnení pozdĺž východnej a severovýchodnej hranice kráľovstva. Armáda Ľudovíta XIV. sa skladala z doživotne slúžiacich žoldnierov, ktorých počet dosahoval až pol milióna mužov. Vojaci nosili uniformy a boli vyzbrojení puškami, na ktoré sa nasadzovali bajonety. Armáda podliehala centralizovanému veleniu, čo umožňovalo jej pohotové použitie na akomkoľvek mieste. Základné smerovanie francúzskej zahraničnej politiky bolo dané už v období pôsobenia kardinála Richelieua. Jej cieľom bolo získanie čo najsilnejšieho postavenia na európskom kontinente a vymanenie sa zo zovretia Habsburgovcov. Ľudovít XIV. svojou výbojnou politikou pokračoval v tomto úsilí. Politikou tzv. subsídií (finančnej podpory) sa snažil získať na svoju stranu susedné štáty svojich protivníkov: za jeho vlády subsídie získavalo Švédsko, Poľsko, Uhorsko a Turecko. Dlhý rad vojen sa začal vojnou proti španielskemu Nizozemsku, ktorá prebiehala v rokoch 1667-8. Táto tzv. devolučná vojna (podľa devolučného práva – prednostného práva detí z prvého manželstva na dedičstvo), ktorú viedol v mene svojej manželky Márie Terezy, priniesla Francúzsku zisk 12 miest v južnom Nizozemsku. V rokoch 1672-8 prebiehala vojna proti Nizozemsku (Holandsku), ktorému prišlo na pomoc Dánsko, Brandenbursko, rakúski aj španielski Habsburgovci. Práve Španielsko v nej prišlo o územie Franche-Comté spolu s ďalšími mestami v španielskom Nizozemsku. Francúzi získali aj Freiburg, Kehl a Lotrinsko. V rokoch 1681-4 Francúzsko v rámci tzv. reúnií (nárokov na územia, ktoré údajne Francúzsku historicky patrili)získalo Alsasko, Štrasburg a Luxembursko.

 

 

Deväť rokov trvajúcu vojnu viedol Ľudovít v rokoch 1689-97 proti štátom tzv. Augsburskej ligy (Anglicko, Španielsko, Rakúsko, niektoré štáty Svätej ríše), kde podporoval nároky svojej švagrinej Elisabeth Charlotty Falckej na tzv. falcké dedičstvo. Táto vojna priniesla kráľovi prvú porážku: musel sa vzdať všetkých územných ziskov na pravom brehu Rýna. Poslednou kráľovou vojnou bola vojna o španielske dedičstvo (1701-1714). Bezdetný španielsky kráľ Karol II. sa snažil už za svojho života vybrať si nástupcu. Z príbuzenského hľadiska do úvahy pripadala rodina Ľudovíta XIV. a habsburského cisára Leopolda I. Pod vplyvom Anglicka a Nizozemska sa napokon vybral tretí kandidát, ten však zomrel pred Karolom. Samotný Karol (zomrel r. 1700) v testamente určil za svojho nástupcu Ľudovitovho vnuka Filipa z Anjou. Anglicko a Nizozemsko s jeho nástupom na trón súhlasili pod podmienkou, že nepríde k zjednoteniu Španielska s Francúzskom. Zakrátko nato však uzavreli spojenectvo s Rakúskom a začali na španielsky trón presadzovať Karola, syna Leopolda I. Vojna, ktorá vypukla krátko po týchto udalostiach prebiehala na troch frontoch (Taliansko, Belgicko, Rýn). R 1710 ukončilo boje Anglicko, ktoré získalo Gibraltár a Menorcu. R. 1711 zomrel cisár Jozef I. a rakúskym cisárom sa stal Karol. Keďže s jeho nástupom na trón v Španielsku by hrozilo zjednotenie rakúskych a španielskych krajín, uzavrelo Nizozemsko a Anglicko r. 1713 s Francúzskom mier, ktorým uznávali Filipa z Anjou za španielskeho kráľa. Cisár Karol dostal ako odškodné Neapolsko, Sardíniu a Livorno a španielske Nizozemsko – dnešné Belgicko. Ľudovít XIV. sa však zo získania španielskeho trónu pre svoj rod dlho netešil. Zlomený smrťou jediného legitímneho syna Ľudovíta, vnuka Ľudovíta Burgundského, a päťročného pravnuka Ľudovíta Bretónskeho, zomrel v r. 1715 vo Versailles. Veľkú časť územia strednej Európy tvorila Svätá ríša rímska nemeckého národa. Tá sa po tridsaťročnej vojne stala formálnym zväzkom štátov a štátikov, ktorých vládcovia viedli samostatnú vnútornú i zahraničnú politiku. Formálnou hlavou ríše bol rímskonemecký cisár, ten však nedisponoval skutočnými právomocami, a tak nemohol pôsobiť ako zjednocujúci činiteľ, rovnako ako Ríšsky snem v Regensburgu, do ktorého vysielali nemecké štáty a mestá 250 zástupcov. Hospodársky stav Ríše po vojne bol bezútešný. Krajina bola spustošená bojmi, ktoré prebiehali na jej území, remeselná výroba v dôsledku znevoľňovania poddaných upadala, rozvoju obchodu bránili vnútorné clá jednotlivých štátov. Najsilnejšiu pozíciu v Ríši mali Habsburgovci, ktorým však čoskoro vyrástol konkurent v Brandenbursko-pruskom štáte. Brandenbursko získalo v tridsaťročnej voje a po nej významné územné zisky (na západe to bolo územie na dolnom Rýne, na východe východné Prusko a Pomoransko). Moc v štáte bola v rukách dynastie Hohenzollnerovcov, ktorá si ju udržala od stredoveku až po koniec prvej svetovej vojny. V r. 1701 získali Hohenzollnerovci od cisára Leopolda I. za pomoc vo vojne o španielske dedičstvo kráľovský titul a odvtedy sa snažili upevniť moc Pruského kráľovstva v Ríši. Oporou im bola disciplínovaná stála armáda, na ktorú poskytovali nemalé finančné prostriedky predstavitelia vysokej šľachty – junkeri. Junkeri si od panovníka vymohli udržanie svojich stavovských privilégií a rôzne hospodárske výsady, napr. monopol na vývoz obilia, oslobodenie od daní a právo bezcolného vývozu. Hospodárska politika štátu smerovala predovšetkým k vymáneniu sa z vplyvu anglického, francúzskeho a švédskeho obchodu. Prusko prijímalo na svoje územia náboženských emigrantov z katolíckych krajín, predovšetkým obchodníkov a remeselníkov a usádzalo ich na vyľudnenom vidieku. Pruská vládnuca dynastia prijala absolutistický model vlády. Ten vyvrcholil počas panovania Fridricha II. (1740-1786), ktorý dobudoval systém štátnej správy, určený predovšetkým na vyberanie daní, ktoré živili obrovskú armádu. Fridrich II. účasťou vo vojne o rakúske dedičstvo (1740-48) a v sedemročnej vojne (1756-63) získal pre Prusko územie Sliezska. V r. 1772 vystúpil Fridrich II. s návrhom na rozdelenie územia Poľska, ktoré bolo oslabené vnútornými rozpormi. V troch deleniach Poľska v r. 1773, 1793 a 1795 získalo Prusko celé územie Veľkopoľska.

 

Tridsaťročná vojna priniesla Habsburgocvom neúspech z hľadiska uplatnenia svojej moci v Ríši. Po uzavretí Vestfálskeho mieru sa preto predovšetkým snažili upevniť svoje pozície v dedičných krajinách, čo sa prejavovalo predovšetkým presadzovaním absolutizmu, obmedzovaním politických privilégií šľachty a stavovských snemov a centralizáciou. Hospodárstvo v Habsburskej monarchii bolo založené na poľnohospodárstve. Po skončení vojny boli poddaní v dôsledku zlej hospodárskej situácie krajiny zaťažovaní nadmernými dávkami roboty (tri aj viac dní v týždni) na panskom a bola im obmedzovaná osobná sloboda (zákazy sťahovania, telesné tresty), čo viedlo ku vzniku tzv. druhého nevoľníctva. Roľníci sa proti neúmernému zaťažovaniu búrili útekmi z pôdy, odmietaním vykonávať robotu, odvolávaním sa na súdy, no ich nespokojnosť napokon prerástla v r. 1680 do roľníckeho povstania v Čechách. Povstanie bolo tvrdo potlačené a cisár Leoplod I. vydal robotný patent, ktorý povoľoval robotu na panskom najviac na tri dni v týždni, čím potvrdil stav znevoľnenia roľníkov. Habsburgovci zároveň v českých krajinách presadzovali tvrdú protireformáciu. Už počas vojny (r.1624) boli vydané patenty proti nekatolíkom, obyvateľstvo bolo pod vojenským nátlakom nútené ku konverzii.

 

 

Od polovice 17. storočia bola rekatolizácia v rukách jezuitského rádu, ktorý si vytvoril sieť kolégií a rezidencií. Protestanti reagovali odchodom z vlasti, usádzali sa v Sasku, Brandenbursku, Lužici, niektorí sa dostali do Anglicka i severoamerických osád. V Uhorsku sa Habsburgovci takisto venovali konsolidácii svojej moci, zároveň sa museli sústrediť na boj s Osmanskou ríšou, ktorej vojská v r. 1663-4 prenikli hlboko do Uhorska až k Novým Zámkom a Nitre a v r. 1683 sa dostali až k Viedni, ktorú obliehali. Práve tu sa však Habsburgovcom podarilo s pomocou saských, bavorských a poľských vojsk poraziť tureckú armádu a do konca 17. storočia postupne vytlačiť Osmanskú ríšu z takmer celého územia Uhorska. Vo vnútornej politike sa Habsburgovci snažili uplatniť v Uhorsku ten istý model ako v českých krajinách. Ich snaha o upevnenie kráľovskej moci, rekatolizáciu obyvateľstva a hospodárske ovládnutie krajiny, predovšetkým výnosného obchodu s dobytkom, však narazila na odpor uhorskej šľachty, ktorý sa prejavil v niekoľkých stavovských povstaniach. Medzi najväčšie patrilo povstanie Imricha Tököliho(1680-85), ktoré zakončilo v roku 1687 tvrdé potlačenie opozície, známe ako Prešovské jatky, pri ktorých bolo odsúdených na smrť 24 mešťanov a šľachticov. Ďalšie povstanie Františka II. Rákociho zachvátilo Uhorsko v rokoch 1703-1711 a bolo ukončené Szatmárskym mierom (1711), ktorý zaručoval Habsburgovcom dedičné právo na uhorskú korunu, uhorská šľachta si však pomechala stavovské výsady a feudálnu ústavu, čo bolo základom pre neskorší rozdielny vývoj západnej a východnej časti monarchie. Habsburgovci sa v čase Rákociho povstania zapojili do vojny o španielske dedičstvo. Rastattský mier, uzavretý r. 1714 priniesol monarchii Neapolsko, Sardíniu a Livorno a španielske Nizozemsko. V nasledujúcich desaťročiach sa najväčším súperom Habsburgovcov v zahraničnopolitickej oblasti stalo Pruské kráľovstvo.

 

 

 

Otázky:

  1. Charakterizuj základný vývoj v Európe po tridsaťročnej vojne.

  2. Charakterizuj absolutizmus.

  3. Popíš vládu Ľudovíta XIV.

  4. Čo je to merkantilizmus, aké sú jeho zásady?

  5. Ako prebiehal vývoj v Svätej ríší rímskej nemeckého národa?

  6. Čo bolo oporou absolutizmu pruských Hohenzollnerovcov?

  7. Aké bolo postavenie poddaných v Habsburskej monarchii?

  8. Čo bolo príčinou roľníckeho povstania v Čechách r. 1680?

  9. Akú politiku uplatňovali Habsburgovci v Uhorsku?

  10. Popíš priebeh a výsledky vojny o španielske dedičstvo.

 

 

Zoznam použitej literatúry:

Kol. aut.: Dejepis pre 2. ročník gymnázia, SPN, Bratislava 1986

Charvát, J.: Svetové dejiny, 2.časť, SPN Bratislava, 1979

Kol. aut. Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1999