Slovanské obyvateľstvo

     Počiatky Kyjevskej Rusi sa spájajú so slovanským obyvateľstvom, ktorého pôvodné sídla boli medzi riekami Visla a Dneper. Okolo  4. a 5. storočia sa aj Slovania pohli zo svojich pôvodných území. Tí, ktorí ostali na pôvodných sídlach, dostali označenie Slovania východní.

      V 6. až 8. storočí žili títo Slovania v páse pozdĺž Dnepra, od jeho stredného toku až k ústiu rieky Volchov, pričom  netvorili súvislý celok. Z neskoršieho obdobia bolo známych niekoľko samostatných kmeňov. Okolo 7. storočia sa nachádzalo na tomto rozsiahlom území okolo 800 tisíc Slovanov. Žili roztrúsení a preferovali poľnohospodárstvo (pšenica, proso, žito) a chov dobytka, radi zbierali lesné plody. Ich obydliami boli polozemnice, chatrče zapustené asi meter pod úroveň terénu s ohniskom. Náboženské predstavy východných Slovanov boli polyteistické a veľmi sa neodlišujú od tých, ktoré mali Slovania naši. Do  zoznamu bohov patrili Perún, Černobog, Dažbog, Stribog či Lada. V náboženských rituáloch  mali svoje miesto aj ľudské obete (uloženie manželky do hrobu manžela po jeho smrti).

 

Varjagovia a vznik Kyjevskej Rusi

     Rieka Don bola obchodnou tepnou, ktorá prepájala sever Európy s Byzanciou. Tak sa do kontaktu so slovanským obyvateľstvom dostávali kmene severských dobyvateľov a obchodníkov, známe pod pomenovaním Varjagovia (pomenovanie Rus je severského pôvodu, historici sa domnievajú, že pochádza z názvu švédskeho kmeňa Rossov). Títo Normani zo severských krajín využívajú pre svoj prospech nejednotnosť a roztrúsenosť slovanského obyvateľstva. Postupne Slovanov ovládli a v  roku 862 sa normanský náčelník Rjurik zmocnil Novgorodu  a následne aj Kyjeva, aby položil základy Kyjevskej Rusi.

      V tomto štáte boli vládnucou vrstvou cudzinci, ktorí v ďalších obdobiach splynuli s domácim obyvateľstvom.  Prví Rjurikovci (Oleg, Igor, Svjatoslav, Jaropolk, sv. Vladimír) sa pri presadzovaní moci opierali o svoju družinu, z nej najvýznamnejší muži, bojari, tvorili ich poradný zbor. Dôležitú úlohu mali aj vojvodovia veľkých miest. Knieža so svojou družinou prechádzal v zimných mesiacoch krajinou a vyberal peňažnú a naturálnu daň (kožušiny, med, obilie, vosk atď. ) Na začiatku leta kniežatá naplnili z nazbieranej dane lode a karavány do Byzancie sa plavili po prúde rieky Don. 

 

Knieža Vladimír a Jaroslav Múdry

     Ďalším medzníkom v dejinách Kyjevskej Rusi bolo prijatie kresťanstva. Tak, ako to bolo u pohanských Germánov v Európe, aj tu na východe kniežatá zistili, že je výhodné vzdať sa pohanstva a uprednostniť kresťanstvo. V roku 988 prijal knieža Vladimír kresťanstvo, celkom logicky z Byzancie, keďže Kyjevská Rus bola s touto ríšou hlavne geograficky a obchodne prepojená. Vladimír chcel posilniť svoju moc manželstvom s byzantskou princeznou, sestrou cisára Basileia II. Podmienkou sobáša ale bolo, že  Vladimír a jeho družina konvertujú na kresťanstvo. Šíreniu kresťanstva napomohla aj činnosť Metodových žiakov, vyhnaných z Veľkej Moravy, z ktorých niektorí našli azyl na Kyjevskej Rusi.

      Ruská pravda – zákonník, ktorý kniežatstvo prebralo z Byzancie (cirkevný zákonník Nomokánon) priniesol právnu normu, ktorá odráža realitu čias kniežaťa Jaroslava Múdreho. Zákonník celkom prekvapujúco v zásade nepozná trest smrti a telesné tresty len v obmedzenej miera. Väčšina trestov je peňažných. Prijatie zákonníka bolo základným predpokladom pre rast autority kyjevských kniežat pri presadzovaní moci.

      11. storočie bolo obdobím rozkvetu Kyjevskej Rusi.  Knieža bol autoritou, rešpektovanou hlavou Rusi, hoci táto nebola centralizovaným štátom, ale len združením jednotlivých častí, ktorým vládla vždy jedna rjurikovská vetva. Boli tu prítomné boje o moc, nepriateľstvá či vojny, pričom kniežatá považovali krajinu za svoje spoločné dedičstvo. Kyjevské knieža bolo považované za hlavu rodu. Z týchto dôvodov bola moc kyjevských kniežat krehká. V 11. storočí ju navyše začali ohrozovať nájazdy kumánskych kmeňov, ktoré pustošili územie kyjevských kniežat a spôsobovali úpadok štátu. Posledným veľkým panovníkom Kyjevskej Rusi pred jej rozpadom bol na začiatku 12. storočia Vladimír Monomachos, tento si ešte dokázal vynútiť v krajine autoritu.

 

Zlatá horda

     Džingischánova ríša starých Mongolov (Tatárov) expandovala v 12. a 13. storočí  až do priestorov východnej Európy. Tu si najprv Mongoli  podmanili Kumánov, ktorí v panike utekali k svojim bývalým nepriateľom, upozorňujúc, že teraz sú na rade Slovania. V roku 1223 sa ruské kniežatá dohodli, že sústredia proti Mongolom vojsko a zaútočia na nich pod velením Mstislava Haličského  na území Kumánov.  Bitka pri rieke Kalka priniesla ruskému vojsku krutú porážku, Tatári ruské oddiely zdecimovali. Po víťaznej bitke však Mongoli nepokračovali vo víťaznom ťažení, na pokyn chána sa stiahli späť do stepí. Na Rus sa vrátili Džigischánovi nástupcovia v roku 1237, keď vojvodca Batu vpadol na územie ruských kniežat a postupne ich porazil. Jeho výboje do roku 1242 spôsobili vytvorenie osobitnej tatárskej jednotky, chanátu – Zlatej hordy.  Hlavným záujmom vládnucich Tatárov bolo v tomto priestore koristníctvo, hlavne vyberanie daní. Cháni Zlatej Hordy, Batuovi nástupcovia, boli spočiatku závislí na moci veľkého chána, neskôr sa však čoraz viac osamostatňujú, pričom vrchol moci dosiahli na prelome 13. a 14. storočia za chána Jedigeja. Rozklad Hordy nastal za neustálych bojov o moc a v drobení sa na menšie celky (vznikol napríklad Krymský chanát).  Jej slabosť využilo silnejúce Moskovské kniežatstvo, ktorého kniežatá doposiaľ získavali od Hordy potvrdenie svojej nadradenosti Rusi v titule veľkokniežat.

 

Moskovské kniežatstvo, vznik cárstva

Ivan Kalita (mešec – vraj ho pri sebe stále nosil a udeľoval z neho milodary chudobným) (1328-1340) bol prvým moskovským kniežaťom, ktorý od Tatárov získal potvrdenie veľkokniežacieho titulu. Svojou rozumnou diplomatickou aktivitou dosiahol, že Moskva mala na dlhší čas pokoj od tatárskych nájazdov a mohla sa nerušene rozvíjať a posilňovať svoju moc. Dmitrij Donský, ďalšie významné knieža, potom urobil veľký krok na ceste vlády Moskvy nad Rusou. V roku 1380 sústredil obrovské množstvo vojakov a vytiahol proti chánovi Mamajovi do bitky na Kulikovom poli. Dmitrij zvíťazil a otvoril tak cestu oslobodeniu sa Moskvy z tatárskej nadvlády. O sto rokov neskôr, za vlády Ivana III. (1462-1505) už môžeme hovoriť o ruskom cárstve, štáte, ktorý svojou mocou spravuje cár sídliaci v Moskve. Ivan III. sa nechal vyhlásiť za cára a sám svoju moc chápal ako pokračovanie vlády byzantských cisárov (oženil sa s neterou posledného byzantského cisára). Ivan III tiež dokončil vymanenie sa Rusi spod vlády Hordy.



Zopakujte si:
1. Od akého pomenovania sa odvodzuje slovo Rus?
2. Ktorý rod bol zakladateľom Kyjevskej Rusi?
3. Ktoré kyjevské knieža prijalo kresťanstvo?
4. Aký bol význam bitky na Kulikovom poli?
5. Čo je to Ruská pravda?
6. Ako sa volal prvý ruský cár?

Použitá literatúra:
ŠVANKMAJER, M. a kol.: Dějiny Ruska. 1.vyd. 1995. LIDOVÉ NOVINY. Praha. ISBN 80-7106-216-2
DEJEPIS - OD PRAVEKU K NOVOVEKU 1. 1. vyd. 1997. Orbis Pictus Istropolitana. Bratislava. ISBN 80-7158-167-4