Hermeneutika ako filozofický smer vznikla a začala sa rozvíjať v 20. storočí. Hermeneutika je umenie chápať. Jej názov je odvodený od gr. slova hermeneuein a znamená tlmočiť, prekladať, zvestovať, čo bolo úlohou boha Herma, ktorý bol poslom bohov a sprostredkovateľom medzi bohmi a ľuďmi.
Hermes bol teda grécky boh, syn najvyššieho boha Dia a bohyne Maje. Bol jedným z poslov bohov, ale aj sprevádzal mŕtvych do podsvetia, ujímal sa obchodníkov, rečníkov, pútnikov a dokonca držal ochrannú ruku nad zlodejmi a podvodníkmi. Hermes sa výrazne prejavil hneď po svojom narodení: ukradol svojmu bratovi Apolónovi stádo päťdesiatich kráv. Keď ich mal vrátiť, získal si brata hrou na lýru, ktorú si vyrobil z korytnačieho panciera a siedmich strún. Bohovia si ho obľúbili pre jeho šikovnosť a obratnosť. Zverovali mu tie najťažšie úlohy, lebo vedeli, že sa naň môžu spoľahnúť. Herma umelci zobrazovali ako mladíka s okrídleným klobúčikom a topánkami. Rimania si ho premenovali na Merkúra.
Hans-Georg Gadamer
Jeden z najvýznamnejších filozofov 20. storočia. Významný predstaviteľ hermeneutiky. Jeho najvýznamnejšie dielo, ktoré pripravoval 10 rokov, sa volá Pravda a metóda. Celý život sa výrazne venoval Aristotelovi a Platónovi.
Úlohou hermeneutiky je správne vysvetliť zmysel nejakej výpovede, doviesť človeka k pochopeniu seba samého a svojej dejinnosti. Zmysel však musíme nájsť v tom, čo je dané, čiže je v texte, a nie vniesť ho do výpovede zvonku. Hermeneutické myslenie má tri hlavné znaky:
1. Jazyková podmienenosť – všetko, čo hovorím, hovorím prostriedkami, ktoré mi dáva jazyk. Ide o jazyk, ktorý dobre poznám, ktorý používam od detstva, je to teda môj jazyk. Jazyk je výrazom formy života, spoločnosti, v ktorej vyrastáme. Každý pokus vytvoriť v jazyku niečo nové, pridať nové slová, sa začína použitím tradičných slov. Ak sa človek vzdiali od spôsobu vyjadrovania svojej spoločnosti, musí hľadať pravidlá, ktoré sa stanú sprostredkovateľom medzi starým a novým spôsobom vyjadrovania.
2. Dejinnosť – ak chcem pochopiť čím som, musím skúmať dejinné súvislosti, dozvedám sa to zo stretnutí s inými ľuďmi. Každý by mal svoj záujem smerovať na opis a vysvetlenie vecí, javov, ktoré ho obklopujú. Takto získané poznatky by sme mali prenášať, resp. prenášame na seba. Vystavujeme sa ale nebezpečenstvu, že nám unikne práve to, čo je na stretnutí „nové“. To znamená, že skúmanie dejinných súvislostí môže síce poskytnúť určitú pomoc v orientácii, ale zároveň môže zastrieť zmysel človeka pre „inovácie“.
3. Rozum – rozum je pre človeka veľmi dôležitý. Pomáha mu orientovať sa vo svete, pomáha mu spoznávať okolie, ale i samého seba. Opisuje veci svojho sveta, zamýšľa sa nad svojou budúcnosťou, hodnotí svoje konanie. Ak všetky tieto činnosti spojíme tak, aby ich mohli pochopiť aj iní, resp. aby z nich vyplynulo nejaké spoločné správanie, hovoríme, že postupujeme „rozumne“.
Z uvedených faktov vyplýva, že existuje určité napätie medzi odhalením mojej dejinnej existencie, mojej dejinnej individuality a tým, čo sa musí robiť spoločne. Toto napätie sa prejavuje v jazyku a tvorí hlavný problém hermeneutiky.
Význam hermeneutiky
Človek svoj život prežíva v istej spoločnosti, v rámci ktorej podlieha istým väzbám a tradíciám. Ak v rámci nich neexistuje presná „dohoda“, človek sa v nich ťažšie orientuje, čoraz ťažšie nachádza zmysel života. Jeho práca a voľný čas sa odohrávajú na rôznych miestach, sám človek podlieha rôznym zákonom podľa toho, akú rolu musí momentálne plniť. Každá jeho úloha sa zase odlišným spôsobom zdôvodňuje a motivuje. Pre jednotlivca je to veľmi zaťažkávajúce, to, čo vyžadujú od neho jednotlivé spoločenské roly, presahuje zmysel jeho života. Svet jeho práce kladie na neho požiadavky, ktoré v ňom vyvolávajú sklon brať život fatálne, osudovo. Začína veriť, že jeho život podlieha ekonomickým a spoločenským zákonom. Zmysel svojho života začína hľadať inde, najmä v rozličných sférach voľného času, napr. v snívaní za bieleho dňa či v opájaní sa konzumom. Hermeneutika je tak istým spôsobom pokus o opätovnú integráciu nesúrodej skutočnosti. Ide o hľadanie dialógu medzi ľuďmi v istej dejinnej situácii. Aby ho bolo možné utvoriť, ľudia si musia hľadať cestu k sebe, musia si dobre uvedomiť svoju situáciu a svoju vôľu túto situáciu zmeniť. Zároveň si musia uvedomiť aj ciele a prostriedky tejto zmeny, a tak pokročiť od cudzieho určenia svojho života k sebaurčovaniu.
V podstate ide o schopnosť človeka – jednotlivca vcítiť sa do myslenia iného človeka, pochopiť ho a jeho konanie, myslenie. Tým medzi nimi vzniká tzv. spontánna identifikácia, ktorá býva v mnohých prípadoch východiskom porozumenia, chápania. Toto chápanie vyžaduje rozhovor, pomocou ktorého vstupujeme do partnerovho sveta. Nejde ale o rozhovor, v ktorom zisťujeme a zhromažďujeme fakty a detaily, ale snažíme sa vytušiť, čo od nás očakáva. O jednotlivostiach sa dozvedáme na základe celku, ale porozumieť celku môžeme len pochopením detailov. Znamená to, že začíname tušiť výsledok, vytvárame si istú hypotézu. Porovnávame teda text s jeho obsahom. V procese porovnávania môžeme zistiť, že musíme zmeniť hypotézu a vtedy vstupujeme do procesu „celý“, začíname prehodnocovať, pýtať sa, porovnávať s tým, čo už vieme. Sme ochotní porozumieť. Ide o proces, v ktorom je mimoriadne dôležitá otvorenosť. Toto kruhové približovanie nazývame hermeneutický kruh. Hermeneutický kruh je okolnosť, že to, čo sa má pochopiť, predpokladá už istý spôsob porozumenia. Ak o veci nemám nijaké predporozumenie, ani tušenie, nemôže mi byť táto vec ani priblížená.
Zopakujte si:
1. Charakterizujte hermeneutiku ako filozofickú disciplínu.2. Kto patril medzi predstaviteľov hermeneutiky?
3. Čo je hermeneutický kruh?
Použitá literatúra:
FURSTOVÁ, M. TRINKS, J.: Filozofia, 1. vyd. 1994. SPN. Bratislava. ISBN80-08-00279-4VAVROVÁ-MARTINSKÁ, A.: Nová maturita – náuka o spoločnosti. 1. vyd. 2005. Príroda. Bratislava. ISBN 80-07-01367-9