Vypracovali: Ing. Andrea Krevová, Mgr. Tomáš Godiš


Sociálna psychológia je psychologická disciplína, ktorá sa zaoberá vplyvom sociálnych faktorov na psychiku jedinca. V popredí záujmu je skúmanie postojov, rolí a správanie sa jedinca v skupine, význam sociálnych noriem a dynamika sociálnych skupín. Zaujíma sa aj o psychologické charakteristiky sociálnych skupín. K ideovým zdrojom sociálnej psychológie patrí:

  1. psychológia davu – vychádza z predpokladu, že v davových zoskupeniach ľudí dochádza k vzniku iracionálnych, spontánnych, neorganizovaných, hypnoticko-sugestívnych prejavov, vládne tu emocionalita a deštruktívne inštinkty. V dave sa tvorí tzv. „duša davu“, kolektívna myseľ, ktorá stojí nad jednotlivcami. Duša davu pohlcuje osobnosť jednotlivcov.

  2. psychológia národov – predmetom jej skúmania je „duša“ národa, zaoberá sa prvkami a zákonmi duchovného života národov. Štruktúra národa je tvorená mýtmi, rečou a zvukmi (Wundt), ale prvkami ducha národov sú aj náboženstvo, kultúra, folklór, umenie, morálne a právne normy (Lazarus, Steinthal).

  3. inštinktivistická teória sociálneho správania – sociálne správanie je podmienené ľudskými inštinktami

 

1. Jednotlivec a skupina

 

Socializácia

 

Socializácia je procesom sociálneho učenia, ktorý prebieha po celý život. Počas tohto procesu sa každý človek včleňuje do ľudskej spoločnosti. Od útleho veku si osvojuje sociálne normy, vzorce správania, hodnoty, postoje, zvyky a zručnosti, ktoré sú žiaduce pre kultúru, do ktorej sa narodil. Výsledkom procesu socializácie je osobnosť jednotlivca ako výsledok jeho sociálnych skúseností. Socializácia prebieha v dvoch fázach:

  1. primárna – odohráva sa prevažne v rodine, príp. v materskej škole a trvá zhruba do šiesteho roku života. Dochádza tu k prechodu od prirodzeného detského egoizmu k základom prosociálneho správania, postupne sa tu vyvíja sebakontrola jedinca. Výsledkom primárnej socializácie je osvojenie si základných kultúrnych návykov, materinského jazyka a komunikácie, sociálnych rolí, morálky a pod.

  2. sekundárna – prebieha od šiesteho roku života až do jeho konca. Jej súčasťou je sociálna identifikácia, stotožnenie sa s normami a hodnotami konkrétneho prostredia (kultúry).

 

Socializácia sa uskutočňuje dvoma cestami – spontánne a prostredníctvom inštitúcií (školy, cirkvi, armády, pracoviska). Obe sa navzájom dopĺňajú a prelínajú. Spontánne formy sú založené na vplyve členov aktuálneho sociálneho prostredia a ich základnou formou je napodobňovanie prejavov istého modelu. Ten je buď fyzicky prítomný (rodič, súrodenec), alebo pôsobí sprostredkovane cez médiá (herec, spevák) a cez rozprávky, povesti a pod. Napodobňovanie je jednou formou sociálneho učenia a dochádza tu k opakovaniu činnosti druhého človeka, vzoru. K ďalším formám sociálneho učenia patria:

    • identifikácia (stotožnenie sa) – stotožňuje sa so svojim vzorom, najmä počas puberty. Ide o nekritické preberanie konania vzoru, jeho myslenia, názorov, cítenia;

    • priame upevňovanie – človek sa naučí adekvátne reagovať na odmenu a trest;

    • navykanie – dieťaťu vysvetľujeme, ako sa má správať v určitej situácii;

    • sugescia – ide o ovplyvňovanie správania človeka pri zníženej kontrole jeho vedomia (nekritické preberanie postojov, názorov). Príkladom môže byť jedinec, ktorý prijal za svoj názor niečo také, v čo sám neverí a o čom sa sám nepresvedčil, čo nepotrebuje mať zdôvodnené a nepodrobil tento názor kritickému mysleniu;

    • citová nákaza – preberanie citových stavov iných ľudí, s ktorými sme v bezprostrednom kontakte bez toho, že by sa tí ľudia snažili človeka ovplyvniť;

    • aktívne sociálne učenie.

 

Hlavným socializačným prostredím je rodina, v ktorej sa dieťa dostáva do sociálnych vzťahov, a v rámci ktorej sa stáva sociálnou bytosťou. Postupne ako dieťa rastie, dostáva sa do vplyvu aj iných sociálnych prostredí (materská škola, škola a iné) a rozširuje si svoj sociálny systém.

Súčasťou socializačného procesu je personalizácia, ktorá predstavuje utváranie osobnosti – vlastného JA. Jedinec potom môže vystupovať v spoločenskom živote ako osobnosť. Schopnosť personalizácie súvisí s mierou individuality jednotlivca, so súhrnom jeho sociálne významných odlišností od iných ľudí.

 

2. Sociálne kompetencie osobnosti

 

Sociálna kompetencia je všeobecná schopnosť jednotlivca úspešne a efektívne interagovať s prostredím. Prejavuje sa najmä v efektívnom riešení situácií a v správaní sa v určitých podmienkach. Nejedná sa tu o samostatnú črtu osobnosti, ale o všeobecnú schopnosť adaptovať sa na vzniknutú situáciu a zvoliť účinné formy a postupy správania. Sociálna kompetencia súvisí so sociálnou zrelosťou osobnosti, ktorá v sebe zahŕňa také osobnostné vlastnosti, ktoré umožňujú jej pôsobenie v interakcii, vstupovanie do sociálnej interakcie a riešenie sociálnych situácií (napr. zodpovednosť za rodinu, schopnosť sebareflexie, pestovanie vzájomných zodpovedných vzťahov...).

 

V sociálnej interakcii sa prejavujú sociálne dimenzie osobnosti (vlastnosti, ktoré sú súčasťou štruktúry osobnosti – závislosť, nezávislosť, dominancia, extrovertnosť a pod.). Sociálne dimenzie a kompetencie sa viažu s istými stabilizovanými kategóriami, ktoré určujú postavenie osobnosti v sociálnom systéme. Sú to pozícia, status a rola jednotlivca.

 

Pozícia

 

Je to miesto, ktoré zaberá jednotlivec v sociálnej skupine či organizácii. Pozícia označuje spoločenskú funkciu človeka. Môže sa jednať o pracovnú pozíciu, o postavenie v rodine a pod. (pozícia rodič, muž, učiteľka, dieťa, matka, žena, sekretárka...). Z danej pozície sa odvíjajú očakávania na správanie a konanie jednotlivca. Napr. od matky sa očakáva vytvorenie emocionálnych vzťahov v rodine, venovanie väčšieho množstva času deťom a pod. Každá pozícia v skupine má inú váhu, iný význam, čo určuje ich status.

 

Status

 

Status je miesto, ktoré má človek v určitej skupine na základe svojich vlastností. Jedná sa o trvalejšiu sociálnu pozíciu, na ktorú sa viažu isté práva a povinnosti (vertikálny rozmer). Status môže byť:

  1. vrodený - tento druh statusu sa nedá ovplyvniť, je daný pohlavím, vekom, rasou a pod.

  2. získaný – nadobúda sa vlastným pričinením, napr. v rámci profesie alebo vzdelania

  3. vnútený – jednotlivcom ho vnúti spoločnosť alebo určitá skupina – napr. nezamestnaný, vyradený a pod.

Zmena statusu sa mení v závislosti od zmeny jeho vlastností alebo spoločenskej pozície. Napr. strata vysokej pozície znamená aj zmenu spoločenského statusu.

V sociológii sa zaužívalo určenie zložiek statusu na: ekonomickú (príjem, majetok jednotlivca), mocenskú (politický vplyv, presadenie svojich záujmov) a kultúrno-prestížnu (autorita, vzdelanie). V niektorých skupinách však môže prestíž zodpovedať iným položkám, napr. aj príjmu alebo majetku, závisí to od členov skupiny.

 

Rola

 

Jedná sa o súhrn očakávaných foriem správania v istej spoločenskej pozícii. Človek v určitej pozícii by nemal prejavovať správanie primerané inej pozícii. Vzor správania v pozícii určuje spoločnosť alebo skupina. Jednotlivci si však môžu svoje roly prispôsobovať, vytvárať, prípadne pretvárať či odmietnuť. Preto sa rozlišuje predpísaná rola (očakávané správanie) a výkon roly (skutočné správanie). Realizácia roly a s ňou spojeného správania je funkciou sociálneho učenia.

 

Každý človek má systém individuálnych rolí, napr. muž môže byť naraz otec, neurológ, člen miestneho šachového klubu, manžel a pod. Od výkonu každej roly sa niečo očakáva a ak sa požiadavky rolí dostanú do nesúladu, vzniká konflikt rolí – ak sa muž venuje naplno svojmu povolaniu neurológa, väčšinou je to na úkor rodiny a pod.

 

Kontrolné otázky:

  1. Definujte pojem sociálna psychológia.

  2. V akých fázach prebieha socializácia?

  3. Čo sú sociálne kompetencie a dimenzie osobnosti?

  4. Objasnite rozdiel medzi sociálnou pozíciou a statusom.

  5. Pokúste sa určiť, aké sociálne roly vykonávate vy.

 

 

Použitá literatúra:

  1. BARÁT, P. a kol. Občianska náuka. Nitra: Enigma, 1999. 257 s. ISBN: 80-85471-71-X

  2. PAULIČKA, I. Všeobecný encyklopedický slovník. Praha: Ottovo nakladatelství, 2005.

http://sk.wikipedia.org