Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš

 

  1. Pamäť a učenie


Medzi ďalšie poznávacie procesy zaraďujeme pamäť a učenie. Pamäť sa definuje ako psychický proces odrazu minulého prežívania a správania vo vedomí človeka. Pamäť tvorí takzvanú individuálnu skúsenosť (je možné ju chápať aj ako vedomú reprodukciu istej skúsenosti). Touto skúsenosťou sa chápu hlavne osvojené vedomosti, návyky osobnosti a spoločenského správania, zručnosti, vedomosti. Keď človek zámerne a cieľavedome tvorí túto individuálnu skúsenosť - učí sa. Pamäť je úzko spojená s pojmom učenia sa.


Pamäť sa v dnešnej dobe chápe ako trojfázový proces. Tento pozostáva s nasledovných častí:

  1. senzorická pamäť – (trvá 5 sekúnd) – je to krátka pamäť. Informácia je v pamäti do piatich sekúnd od pôsobenia podnetu na senzor.

  2. krátkodobá pamäť – jej kapacita sa obmedzuje asi na 10 jednotiek, a je to pamäť, ktorá vstupnú informáciu drží v pohotovosti na bezprostredné použitie a potom ju zabúda (napr. zapamätanie si telefónneho čísla, ktoré vytáčam).

  3. dlhodobá pamäť – je takzvaný harddisk človeka, kam si ukladáme všetky informácie. Informácie v tejto pamäti zostávajú uložené po dlhé roky. Jej kapacita je veľká a závisí od konkrétneho človeka (niekto si zapamätá viac, niekto menej).


Typy pamäte podľa zreteľu na individualitu (individuálne špecifiká) človeka:

  1. motorická pamäť – je to ľahké a jednoduché zapamätanie si rôznych pohybov. Je to pamäť, ktorú môžeme sledovať napr. u športovcov, ale aj u rôzne zručných ľudí.

  2. názorná pamäť – pomocou názornosti si lepšie pamätáme. Názornosť rozlišujeme na zrakovú a sluchovú (zraková – ľudia si ľahšie zapamätajú informáciu názorne nakreslenú; sluchová – ľudia si ľahšie zapamätajú informáciu, ak si ju vypočujú ). Pri tejto pamäti sa uplatňuje prvá signálna sústava.

  3. slovno-logická pamäť – je taká, pri ktorej si ľahšie zapamätáme pojmy, súdy a úsudky. Pri tejto pamäti sa aktivuje 2. signálna sústava.

  4. emocionálna pamäť – jedná sa o zapamätanie si citovo zafarbených zážitkov (napr. rozchod partnerov, narodenie dieťaťa).


Fázy pamäte sú nasledovné:


  1. zapamätávanie si alebo vštepovanie - pomocou vonkajších a vnútorných podnetov sa na mozgovej kôre človeka tvoria dočasné stopy.

  2. pamätanie alebo podržanie v pamäti – je to časový úsek, ktorý uplynie od zapamätania až po vybavenie si danej informácie. Častosť vybavovania znamená aj kvalitnejšie zapamätanie si. Ak sa spomienka vybavuje menej, tak sa po určitom čase už nedá obnoviť – zabudneme ju. A práve zabúdanie je pre túto fázu príznačné.

  3. vybavovanie – je to fáza, pri ktorej už konkrétne vybavujeme svoje uložené informácie, alebo spomienky. Nazývame tento proces aj ako oživovanie pamäťovej stopy.

 

Poruchy pamäte bývajú časté a sú sprievodným javom choroby, ale môžu byť aj vrodené. Rozlišujeme nasledovné poruchy pamäte:

  1. amnézia – je to strata pamäti. Môže byť čiastočná (niečo si pamätáme, ale niečo nie)

  2. dysmnézia – je to nedostatočná presnosť pamäte. Je naviazaná na chyby v lokalizácii.

  3. hypomnézia – je to znížená činnosť pamäte. Je to všeobecné zapamätanie, ale nie do hĺbky ani do šírky (neschopnosť detailov).

  4. hypermnézia – je nadmerné pracovanie pamäte pri určitých zážitkoch na úkor ostatných.

 

2. Pozornosť


Pozornosť je psychický stav človeka, pri ktorom sa vedomie zameriava na niektoré predmety alebo deje, pričom ostatné úplne prehliada. Inakšie povedané, pozornosť je psychická činnosť zameraná na konkrétny objekt, ktorý chce človek pozorovať. Pri pozornosti však nejde len o zameranie vedomia, ale aj o istý stav vedomia, stupeň jasnosti a zreteľnosti vnímaného objektu.


Predmetom pozornosti sa môžu stať nasledovné objekty

  1. javy vonkajšieho sveta,

  2. vlastné prežívanie (pocity a myslenie),

  3. podnety z vlastného tela (ide hlavne o prejavy bolesti a reakcií tela),

  4. vlastná činnosť a správanie sa.

 

Pozornosť delíme na:

  1. neúmyselnú pozornosť – vytvárajú ju predovšetkým zvláštnosti alebo osobitosti pôsobiacich objektov (napr. pestrosť billboardu, alebo vôňa predmetu, čiže nevšednosť, farebnosť, kontrast, originalita, zmena...),

  2. úmyselná pozornosť – človek si ju vytvára svojou vlastnou vôľou (je to hlavne pri činnostiach, ktoré nás nezaujímajú, ale z istých dôvodov ich musíme vnímať).

 

Vlastnosti pozornosti sú:

  1. rozsah – je to počet prvkov, ktoré je človek schopný pri súčasnom vnímaní naraz vnímať.

  2. stálosť – je to časový interval, po ktorý človek dokáže nepretržite vnímať daný predmet.

  3. intenzita - je to sila sústredenia sa na daný predmet.

  4. prenášanie – ide o prenášanie pozornosti z jedného predmetu na druhý. Je dôležitý hlavne v tých oblastiach, kde je potrebné reagovať na rôzne meniace sa podnety.

  5. rozdeľovanie – umožňuje pozornosť rozdeliť súčasne na dva pozorované predmety (úzko súvisí s rozsahom).

  6. roztržitosť – spôsobuje neschopnosť sústrediť sa na podnety, a teda použiť pozornosť.

  7. kolísanie pozornosti - objekt pozornosti ostáva, ale pozornosť sa rozbíja hlavne na jeho jednotlivých častiach (detailoch).


 

Použitá literatúra:

  1. P. Barát a kolektív, Náuka o spoločnosti, Enigma, Nitra, 2005

  2. I. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005

  3. M. Nákonečný, Základy psychológie, Academia, Praha, 1998