Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš


Poznávacie procesy človeka sú také, pri ktorých získava informácie nielen o vonkajšom svete, ale aj o stave vlastného organizmu. Rozdeľujeme ich na nasledovné:

  1. Pociťovanie

  2. Vnímanie

  3. Predstavy a fantázia

  4. Pozornosť

  5. Pamäť a učenie

  6. Myslenie a reč

 

 

1. Pociťovanie


Je to najzákladnejší psychický proces poznávania. Pocit vzniká premenou podnetu z vonkajšieho sveta v receptore na vzruch, ktorý sa šíri nervovými dráhami do nervového centra. Tu v nervovom centre dochádza k uvedomeniu si podnetu a vzniká pocit. Ak by sme to mali povedať ináč – cit vzniká odrazom jednotlivých vlastností predmetov a javov, ktoré pôsobia na receptory človeka. Práve podľa typu receptorov rozdeľujeme pocity na vonkajšie (tieto prijímajú podnety zvonku – zrakové, sluchové, čuchové, dotykové, chuťové a kožné pocity) a vnútorné (sú to také, ktoré podnety získavajú zvnútra – akoby z organizmu samotného – pocity pohybu, polohy, rovnováhy, bolesti, trávenia, dýchania, vylučovania, krvného obehu, vyčerpanosti, sexuálne pocity).


a.) Zrakové pocity: Sú vyvolávané svetelnými podnetmi – teda svetlom. Tieto podnety pôsobia na zrakové bunky – čapíky a tyčinky. Práve oni sú zrakovým receptorom. Psychickým pocitom (zážitkom) sú v tomto prípade pocity farebnosti – farieb. Všetky pociťované farby možno rozdeliť do dvoch skupín, a to:

  1. chromatické farby – červená, žltá, zelená a modrá a ich mnohé kombinácie,

  2. achromatické farby - biela, čierna a odtiene sivej.


b.) Sluchové pocity: Sú vyvolávané zvukovými podnetmi – zvukovými vlnami rôznej frekvencie a amplitúdy, ako i formy kmitania. Receptorom je Cortiho orgán, ktorý je umiestnený v slimáku vnútorného ucha. Psychickým pocitom je posluch tónov a šumov.

c.) Čuchové pocity – sú spojené s emocionálnym citovým ladením. To znamená, že každý čuchový pocit dokáže v človeku vyvolať pocit príjemného respektíve nepríjemného. Podnetom je istá chemická látka, prchavá látka, ktorá pôsobí na receptory v čuchovej sliznici. Čuchové pocity delíme na vône a zápachy.

d.) Chuťové pocity - podnetom chuťových pocitov sú predovšetkým chemické látky rozpustné v našich slinách. Tieto pôsobia na chuťové poháriky, ktoré má každý človek na jazyku.

e.) Kožné pocity – Receptorom je naša koža (povrch tela). Na presnú identifikáciu ich musíme rozdeliť na:

  • Pocity bolesti - pocit bolesti nám signalizuje, že niečo nie je v poriadku a naznačuje nám nebezpečenstvo. Podnetmi sú pri tom rôzne druhy podráždenia, ktoré sú svojou povahou a intenzitou ničivé.

  • Pocity tepla a chladu – podnetom je teplota. Tieto pocity sú dôležité pre samoreguláciu teploty tela (ak nám je zima, snaží sa telo produkovať alebo udržiavať teplo).

  • Hmatové pocity - sú to pocity tlaku a dotyku, ktoré vyvoláva dotyk. Tlak vyvoláva silný dotyk.


f.) Pocity polohy a rovnováhy – Sú pocity sebaorientácie, ktoré nám dávajú základné informácie o tom, kde v priestore sa nachádzame (vzhľadom na svoju kolmicu), aký je stav nášho tela, rovnako aj to či sa telo pohybuje, alebo je v pokoji, či leží alebo stojí, atď.

g.) Pocity pohybu – tieto pocity sú dôležité pre náš pohyb a premiestňovanie sa z miesta na miesto. Informujú nás o tom, aký prudký je náš pohyb, rovnako aj o koordinovanosti jednotlivých pohybov nášho tela.

 

To, že pôsobí podnet na naše zmysly, neznamená automatický vznik pocitu. Záleží to hlavne od intenzity podnetu. Len dostatočne silný podnet dokáže vyvolať pocit. Naopak, príliš silný podnet, môže vyvolať veľmi silný (možno až bolestivý) pocit. To môžeme sledovať napríklad pri zrakovom pocite. Ak nás pri dennom svetle oslní slabé svetlo, ani si ho nemusíme všimnúť. Ak nás však oslní prudké a silné svetlo – napr. v tme, tak môže vyvolať bolestivý pocit zraku. Samozrejme to súvisí aj s tým, že je deň a noc. V tme máme totiž náš zrakový receptor viac citlivejší.


 

2. Vnímanie


Vnímanie sa definuje ako súčinnosť analyzátorov, pri odrážaní vonkajšieho a vnútorného sveta. Výsledkom tohto procesu je potom vnem. Jednoduchšie povedané – vnímanie vzniká vtedy, keď na naše receptory (zrak, sluch, čuch...) pôsobia podnety z vonkajšieho sveta a z organizmu samého. Vtedy suma pocitov spôsobuje vnímanie reality okolo nás a nášho vnútra. Tieto pomiešané pocity sa potom odrážajú v našom vedomí ako vnem. Vnem ako taký však nie je len objektívne a pasívne prijímanie reality. Vo vnímaní sa prejavuje konkrétna osobnosť človeka, jeho predošlá skúsenosť, pamäť, individuálne myslenie. Môžme teda povedať, že vnímanie je vlastne subjektívne. Vnímanie je jedna zo základných zložiek komplexnej psychickej činnosti človeka, ktorá odráža v našom vedomí nielen vonkajší svet a realitu, ale aj vnútorný stav nášho organizmu.


Vnímanie môžeme rozdeliť na 3 základné časti, a to:

  • vnímanie tvaru, veľkosti a vzdialenosti – tvary vnímame pomocou zraku, hmatu. Obrysy nejakej veci predovšetkým zrakom. Samozrejme tu pôsobí aj minulá skúsenosť, ktorá nám hovorí o tom ako sa predmet zmenil, alebo premenil. Čiže akoby sa staré poznatky o veci aktualizovali na novú úroveň. Pri vnímaní tvaru, dochádza aj k takzvaným ilúziám, alebo vnemovým klamom. Je to hlavne vtedy, keď predmet vnímame skreslene. Veľkosť vnímame tiež pomocou zrakových pocitov a pocitov hmatu. Vnímanie vzdialenosti sa realizuje pomocou zraku, hmatu a sluchu. Aj pri tomto vnímaní môže dochádzať ku klamom, ktoré nesprávne určia vzdialenosť. Stáva sa to nesprávnym vyhodnotením jedného z pocitov, ktorý nám objekt lokalizuje. Je to jav častý u vodičov, ktorí neodhadnú vzdialenosť a napr. neskôr brzdia, ako by mali (vzniká to predovšetkým kvôli fyziologickým faktorom).

  • vnímanie pohybu – vnímame ho predovšetkým sluchom, zrakom a hmatom. Zrakovo sa vníma pohyb jednotlivými obrazmi na sietnici. Tieto sa vyhodnocujú syntézou ako pohyb. Človek dokáže vnímať aj zdanlivý pohyb. Tento však môžeme vnímať hlavne zrakom. (Majme svetlá A, B, C, D, ktoré sú od seba vzdialené pol metra. Postupne zapneme svetlo A – vypneme, zapneme svetlo B - vypneme, potom C a D. Vtedy sa nám zdá akoby sa svetlo pohybovalo – a to je zdanlivý pohyb).

  • vnímanie času - Čas vnímame z pohľadu prežívania rôznych časových úsekov. Samozrejme čas plynie rovnako, ale človek ho vníma rôzne. Preto toto vnímanie hodnotíme, ako subjektívne vnímanie času, s objektívnou mierou (to znamená, že čas plynie vždy rovnako). Platí, že čas naplnený zaujímavou činnosťou a príjemnými zážitkami plynie rýchlejšie, ako časový úsek naplnený nezaujímavou činnosťou a nepríjemnými zážitkami. Ten plynie zdanlivo pomalšie. Dlhšie časové úseky ako sú roky, desaťročia alebo ročné obdobia, vnímame učením – teda sprostredkovaným vnímaním.


3. Predstavy a fantázia


Predstavy sú obrazy predmetov a osôb, ktoré práve nevnímame. Predstavy sa delia na 2 základné typy, a to:

  • Pamäťové predstavy – sú také, ktoré sme v minulosti reálne vnímali a teraz si ich vybavujeme. (Nevymysleli sme si ich jednoducho sme ich už niekedy videli v reálnom živote),

  • Fantazijné predstavy – nie sú priamou reprodukciou vnímaných obrazov skutočnosti. Môžu to byť aj predstavy skutočnosti, ale upravené o detaily, ktoré sme v skutočnosti nikdy v danej podobe nevideli. Rovnako môže isť o objekty reality skombinované tak, ako ich v realite nevnímame (napr. kentaur – ako bájna postava). Podstatou týchto predstáv je fantázia. Fantázia sa definuje ako: psychický proces, ktorý umožňuje vytvárať predstavy takých predmetov a javov, ktoré sme v danej podobe nikdy nevnímali. Poznáme tri druhy fantázie, a to:

    1. rekonštruujúca fantázia – je to vytváranie predstáv na základe slovného opisu alebo grafického či symbolického zobrazenia,

    2. tvorivá fantázia – je tvorba nových doteraz neexistujúcich obrazov,

    3. bdelé snenie – je to tvorba predstáv želanej budúcnosti. Čiže snívanie o budúcnosti (akú by sme ju chceli mať).


Neúmyselná fantázia – je špeciálnym typom fantázie. Neúmyselná fantázia vzniká počas spánku. Čiže sny sú tiež fantazijné predstavy, ktoré ale nemôžeme vedome ovplyvniť. Sny premieta mozgová kôra, na ktorej ostali počas dňa vryté silné zážitky alebo pocity. Tieto sa potom premietajú do vedomia ako sny. (Sú to isté nespracované zážitky, alebo potlačené túžby).

Halucinácia – je centrálne vytvorený obraz, ktorý pôsobí dojmom skutočnosti. Nie je považovaná za vnem, ale subjektívne sa vnemu vyrovná. Halucinácie môžu byť jednoduché – teda obrazy, ale aj komplexné – teda celé scény. Odlišujú sa na základe toho, v ktorej oblasti vznikajú (zrakové, čuchové, hmatové...). Bohužiaľ halucinácie sú sprievodným javom psychotických ochorení, alebo užívania drog.


Otázky k téme:

  1. Vysvetlite čo je to pocit a ako vzniká.

  2. Aká je to neúmyselná fantázia?

  3. Čo je to vnímanie a aké druhy vnímania poznáme?

  4. Ako vznikajú zrakové pocity? Ktorý je receptor zraku?

  5. Čo sú to halucinácie?


 

Použitá literatúra:

  1. P. Barát a kolektív, Náuka o spoločnosti, Enigma, Nitra, 2005

  2. I. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005