Vypracovala: Mgr. Viera Hlavinová
Román je epický prozaický žáner veľkého rozsahu. Autor vykresľuje široký okruh života, dej sa odohráva v dlhšom časovom rozpätí (aj niekoľko generácií). Vystupuje v ňom 1 alebo viac hlavných postáv a vedľajšie postavy, ktoré sa charakterovo vyvíjajú. Základom románu je konflikt, ktorý sa postupne v deji zauzľuje, potom vyvrchoľuje a nakoniec sa rieši, prípadne zostáva nevyriešený.
Využíva zobrazovacie postupy = epický (dej) + lyrický (opisy, úvahy, vnútorný monológ) + dramatický (dialóg). Rozlišujeme rôzne druhy románov – sentimentálne, romantické, realistické, historické, utopické, dobrodružné, detektívne, cestopisné, humoristické, vo forme denníka, dievčenské, horory, komiksy ....
O prudkom vývine románu možno hovoriť po vynájdení kníhtlače. Najväčší rozmach dosiahol román v 19.storočí a pokračoval v 20. storočí.
V slovenskej literatúre vznikajú podmienky na rozvoj románu v 18. storočí.
Prvým románopiscom bol Jozef Ignác Bajza, predstaviteľ osvietenskej prózy. V dvojdielnom dobrodružno-cestopisnom románe René mládenca príhody a skúsenosti opisuje cesty a zážitky Reného, syna bohatého benátskeho kupca a jeho učiteľa Van Stiphouta (stifut). V prvom zväzku zažívajú dobrodružné príhody v Turecku, Egypte a Taliansku. V druhom zväzku postavy prechádzajú cez Viedeň na Slovensko a putujú po slovenských dedinách. Autor-sprievodca necháva postavy prežívať mnohé príhody, v ktorých sa obnažujú chyby všetkých spoločenských vrstiev od poddaných až po zemepánov, resp. cirkevnú vrchnosť, ktorá napokon dielo zakázala. Román mal podľa úmyslu autora nielen zabaviť, ale aj výchovne a poučne pôsobiť. Napísaný bol západoslovenským nárečím a zvláštnym pravopisom, ktorý si sám navrhol. Tým sa jeho význam vo vývine slovenskej literatúry oslabil.
Do obdobia klasicizmu podnetne zasiahol Ján Chalupka románom Bendeguz, v ktorom opisuje grotesknú výpravu dvoch schudobnelých turčianskych zemanov s pomaďarčenými menami Bendeguz a Kolompos. Na koňoch, sprevádzaní sluhom Pištom, sa vybrali hľadať hroby „svojich“ uhorských predkov. Autor veľmi ostro odsudzuje až zvieraciu úroveň šovinistickej uhorskej spoločnosti.
V období romantizmu sa romány objavujú iba zriedka, pretože lyrika dáva väčší priestor fantázií, lepšie dokáže zobraziť rozpor medzi snom a skutočnosťou. Typickými znakmi romantického románu sú intrigy, láska, zobrazovanie osamelého individualistu, ktorý trpí rozporom medzi snom a skutočnosťou. Prozaici častejšie siahali po historických námetoch, ktorými chceli poukázať na problémy súčasnosti. Tradície slovenského historického románu položil Jozef Miloslav Hurban, keď v duchu romantizmu siahol po námete do 11.storočia v románe Gottšalk. V tomto románe dominuje téma mocenských a náboženských rozporov, súvisiaca s násilným šírením kresťanstva medzi polabskými Slovanmi. Hlavnou postavou je slovanské knieža Gočalko, ktorý opúšťa svoju pohanskú manželku a dcéru. Pod pogermančeným menom Gottšalk šíri kresťansto medzi svojimi kmeňmi. Takto slovanské kmene vydáva do rúk Nemcom. Nakoniec ho potrestajú vlastní pohanskí krajania a zabijú ho.
Historickú látku spracoval aj predstaviteľ postromantizmu (prechod od romantizmu k začiatkom realizmu) Ľudovít Kubáni v nedokončenom románe Valgatha, v ktorom zobrazuje boj Jiskrovcov na Slovensku proti Huňadiho uhorským vojskám koncom 15.storočia. Na pozadí príbehu, plného intríg a tajomností, vyslovuje myšlienku o spolužití národov, žijúcich v Uhorsku.
Plné rozvinutie románovej formy zaznamenávame v období realizmu. Svetozár Hurban -Vajanský napísal viacero románov, z ktorých sa stal najznámejší román Suchá ratolesť. Autor v ňom riešil otázku návratu zemianstva k slovenskému národu. Najvýznamnejším romanopiscom tohto obdobia je Martin Kukučín. V románe Dom v stráni rozvíja námet z prostredia dalmatínskej rodiny. Zobrazil rozpad patriarchálneho života v Dalmácii. Konflikt je založený na láske mladého statkára Nika Dubčica a sedliackej dievčiny Katice Beracovej. Ich rozchodom autor zdôraznil nezlúčiteľnosť rozdielnych spoločenských vrstiev (statkár-sedliak). Po prvýkrát sa v slovenskej literatúre objavuje žena. Zakladateľka dievčenského románu Terézia Vansová chcela získať ženské čitateľstvo sentimentálno-romantickým románom Sirota Podhradských.
V období medzi dvoma svetovými vojnami sa rozvíja mnoho nových smerov. Autori pokračujú v tradíciach kritického realizmu, ale niektorí zároveň experimentujú. Historický román vytvoril Ladislav Nadáši - Jége v titule Adam Šangala, kde na príbehu oravského chlapca zobrazuje krutý útlak ľudu a náboženské nepokoje, v ktorých sa Slovensko zmietalo v 16.storočí a na začiatku 17.storočia. Humoristickú, satirickú a ironickú zložku románovej štruktúry výrazne posilnil Janko Jesenský vo svojom dvojdielnom humoristicko-satirickom románe Demokrati, v ktorom zobrazuje rub a líce demokracie za prvej ČSR a podáva kritický a satirický obraz vládnucich vrstiev. Pomocou irónie a satiry demaskuje štátnu byrokraciu, súkromie popredných rodín v Bratislave a ich meštiacku politiku. Autorovi ide o nápravu demokratických noriem v živote spoločnosti. Za protivojnový a unamistický možno označiť román Mila Urban Živý bič. Za typ expresionistického románu v slovenskej literatúre možmo označiť román Jozefa Cígera - Hronského Jozef Mak. Tvorcom románov bol aj František Švantner, predstaviteľ naturizmu. Jeho Nevesta hôľ patrí k najzložitejším románom v slovenskej literatúre vôbec. Dominuje v ňom predstavivosť a prírodný mýtus. Veľkú úlohu tu hrá vízia, sen a prelud.
Obdobie po roku 1945 sa vyznačuje rôznorodosťou románov. V povojnovej próze sa rozvíjajú romány, ktoré reagujú na dejinné udalosti a spoločenské zmeny. Výraznú časť romanopisectva tvoria romány o SNP a 2.svetovej vojne. Ladislav Ťažký vytvoril romány Amenmária, Evanjelium čatára Matúša, ktoré majú autobiografické črty. Osudy slovenských vojakov, ktorí bojujú na východnom fronte po boku nemeckých vojsk proti Červenej armáde, podáva prostredníctvom postavy čatára Matúša. Príslušníkov mladej generácie stvárnil v trilógii Generácia Vladimír Mináč. Využil autobiografické skúsenosti a námet čerpá zo Slovenského štátu, SNP a prvých rokov po oslobodení. Záverečnú časť vojny stvárnil Ladislav Mňačko v románe Smrť sa volá Engelchen. Román je kompozične založený na retrospektívnom spomínaní raneného partizána Voloďu na tragické osudy partizánskeho oddielu na moravsko-slovenskom pomedzí. Zobrazuje aj negatívne momenty partizánskeho odboja. K dedinskej problematike sa po 2. svetovej vojne vrátil František Hečko. V jeho generačnom románe Červené víno zobrazil na osudoch troch generácii rodiny Habdžovcov zmeny na vidieku na začiatku 20.storočia. Na začiatku románu nás zoznamuje s patriarchálnou rodinou starých Habdžovcov. Ich syn Urban sa ožení s chudobnou Kristínou. Ďalej sleduje osudy ich detí Marka a Magdalény. Autor sa sústreďuje na postavu Marka, ktorá má autobiografické črty. Dedinský románový rámec inovoval Peter Jaroš v románe Tisícročná včela. Na osudoch troch generácii Pichandovcov zobrazil starý patriarchálny slovenský vidiek v rokoch 1890-1918. V centre románu stojí Martin Pichanda, jeho rozvetvená rodina a príbuzenstvo. Ideou románu je zdôraznenie sily a odolnosti slovenského človeka, ktorý vytrvalo zápasí o svoju existenciu, sociálny a ľudský charakter.
Peter Jilemnický vo svojich románoch Víťazný pád, Pole neorané, Kompas v nás spája osudy svojich románových hrdinov s revolučnými a socialistickými myšlienkami. V týchto románoch sa snažil uplatniť postuláty socialistického realizmu. Neskôr vzniká výrobný román, t.j. román z prostredia nemocníc, výskumných ústavov, závodov a pod. Román Antona Hykisha Atómové leto je dielo o stavbe atómovej elektrárne v Mochovciach. Zobrazuje problematický rodinný a pracovný život jedného z jej staviteľov inžiniera Chlada krátko po černobyľskej katastrofe. S ekologickou tematikou sa stretávame v románe Antona Baláža Skleníková Venuša. Román je výzvou na ochranu prirodzeného prostredia, v ktorom človek žije.
Náročné filozoficko-psychologické romány písal Rudo Sloboda, napr. Narcis, Rozum, Stratený raj a ďalšie. Postmoderný román rozvíjajú v súčasnej slovenskej próze najmä Dušan Mitana a P. Pišťanek. Prozaik Peter Pišťanek v románovej trilógii Rivers of Babylon zobrazuje bratislavské podsvetie s jeho typickými predstaviteľmi a surovú, drsnú skutočnosť života, ktorú vyznávajú ľudia s túžbou po moci a peniazoch.
Vývin slovenského románu naznačuje, že ide o žáner skutočne najproduktívnejší, schopný komplexne zachytiť najpodstatnejšie javy dejinných pohybov a ľudských osudov. Jeho žánrová a tematická rôznorodosť okrem iného dosvedčuje, že sa naši tvorcovia dokážu vyrovnať svojou románovou tvorbou autorom z ostatných svetových literatúr.
František Hečko - Červené víno
Urban Habdža poruší pravidla svojej rodiny a zoberie si chudobné dievča, sirotu Kristínu, keď s ňou čaká dieťa. Napriek tomu, že svokrovci jej nemajú čo vyčítať, znepríjemňujú mladej dvojici život, a preto sa rozhodnú utiecť zo Zelenej Misy do Vlčindola. Požičajú si dom a niečo dostanú od starej matky. Žijú šťastne, ale ich sused Silvester Bolebruch, ktorý sa za slobodna zaujímal o Kristínu, im hádže polená pod nohy. Spolu s kumpánom Šimonom Pančuchom zažalujú Urbana a jeho priateľa Olivera. Urban súd prehrá, lebo vyhral ten, kto mal viac peňazí. Po dobrých rokoch prišli zlé, úroda je slabá, splácať dlžoby sa nedarí. Urban musí na rukovať za vojaka na front 1. svetovej vojny. Marek robil všetku prácu okolo vinohradu ako desaťročný. V rodine umierajú dvojičky. Kristína je oslabená a chorá. Po vojne dedinčania na čele s richtárom Slivnickým a Urbanom založia svojpomocné družstvo. Silvester Bolebruch ich machináciami zničí. Kristína umiera. Marek práve dokončil štúdium na vinohradníckej škole a bol na vojenčine. Od detstva sa mu páči dcéra Silvestera Bolebrucha Lucia a Magdalénka Habdžová zas chodí so Silvestrovým synom. Deti dospeli.
Urban bez Kristíny upadá, popíja, nakoniec zomiera. Deti prichádzajú o majetok, ktorý v dražbe kúpi Silvester. Magdalénka sa vydá za Jozefa Bolebrucha a Marek si vezme Luciu Bolebruchovú proti svokrovej vôli. Marek pracuje na majeri ako šafár, nechce sa však zapliesť do agrárnej politiky, a preto o miesto príde. Sympatizoval s nespokojnými bírešmi. Mladí manželia bývajú u starej matky Habdžovej. Napriek tomu, že mu nakoniec starý otec pred smrťou odkázal majetok, po strýkových špekuláciach nemá Marek z majetku nič. Opúšťajú Habdžovské sídlo a Marek má len lásku k Lucii, ako kedysi mal jeho otec lásku ku Kristíne.
Je to generačný (tri generácie rodiny Habdžovcov) a sociálny román (Habdžovci majetkovo upadajú smerom od starého otca Michala k vnukovi Marekovi) s dedinskou tematikou (zachytáva život západoslovenskej vinohradníckej dediny Vlčindol). Román má auto-biografické prvky, pretože postavy Urbana a Kristíny mali svoje prototypy v rodičoch autora, autor sa skrýva v postave Marka a takmer všetky postavy mali prototypy v autorovom rodisku Suchá nad Parnou.
Celé dielo je o boji dedinského človeka o prežitie v ťažkej práci. Autor :
- sa vyjadril aj k otázke alkoholizmu, ktorá priamo súvisela s biedou (matky dávali deťom na raňajky trochu zohriateho vína),
- zachytáva vypuknutie 1. svetovej vojny,
- ukazuje zánik patriarchálneho sedliactva, zbedačovanie drobných gazdov, vysťahovalectvo.
Peter Jaroš - Tisícročná včela
Zakladateľ rodu Martin Pichanda spoznal ako murár svet a je múdrejší ako ľudia okolo neho. Má rád mapy, rád si s ním pohovorí pán farár aj pán učiteľ. Správa sa láskavo k rodine, aj keď za mladších čias bol neverný svojej žene s frajerkou Želkou. Martin mal rád vínko a umrie, keď bude cmúľať zmrznuté víno z rozbitej fľaše, ktorú mal ukrytú na povale.
Martinov syn Samko sa zaľúbi do Márie, vezme si ju. Prestane chodiť na múračky, keď mu náhodou pri demonštráci zastrelia syna Janka. Bude mlynárom ( pri mlynskom žľabe mu zomrie dcéra Emka), potom železničiarom. So železničiarmi sa dostane k sociálnodemokratickej politike. Jeho syn Peter bojoval na ruskom fronte a prežil, syn Karol zomrie na talianskom fronte. Syn Samko odišiel za prácou do Ameriky. Má ešte malého syna Marka.
Druhý Martinov syn Valent dosiahne právnické vzdelanie, sklame svoju dedinskú lásku Hanku. Nevezme si ju, ani keď čaká dieťa, a berie si bohatú Hermínku, ktorej otec mu pomôže rozbehnúť právnickú kariéru.
Martinova dcéra Kristína sa zaľúbi do Mateja Sroka, vezmú sa, ale nemôžu mať deti. Neskôr strom v hore privalí Mateja a ona bude žiť bez sobáša s Julom Mitronom (jeho žena bola nesvojprávna a Kristína sa o ňu starala) a bude mať s ním deti.
Je to generačný (tri generácie rodiny Pichandovcov) a dedinský román s historickým po-hľadom na zmenu liptovskej dediny Hybe ( zo slovenskej histórie uviedol napríklad informácie o roku 1848, vznik prvej ČSR v roku 1918, štrajk murárov v Brezne i železničiarov v Budapešti, odchod za prácou do Ameriky, aktivitách Slovákov v Amerike a podobne).
Autor používa postmodernistické (do umeleckej prózy pridáva citácie z novín, sťažností poddaných, čo je jeden z postupov postmodernizmu) a magicko-realistické prvky (sny, predstavy, fantazijné výjavy, neskutočné javy = sú to znaky magického realizmu). Slovenského dedinského človeka prirovnáva k včele, ktorá usilovne znáša med, aby zachovala rod.
Použitá literatúra:
1. Caltíková, M. : Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry 4.
Nitra: Enigma,1999.
2. Encyklopédia literárnych diel. Bratislava : Obzor, 1981.
3. Floriánová, A. – Špačková, Z. : Slovenská a česká literatúra na dlani.
Bratislava : Obzor, 2001.
4. Ivanová, M. : Slovenský jazyk a literatúra (Chystáte sa na maturitu ?).
Nitra: Enigma, 1995.
5. Rosenbaum, K. a kol. : Encyklopédia slovenských spisovateľov I.
Bratislava : Obzor, 1984.
6. Rukoväť literatúry. Bratislava : SPN, 1998.
7. Varsányiová, M. : Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov.
Komárno : K – PRINT, 2003.