Vypracovala : Mgr. Viera Hlavinová
Alfred Bernhard Nobel bol švédsky priemyselník a vynálezca dynamitu. Ako pacifista veril, že ničivá sila jeho vynálezu bude výstrahou a zabráni ďalším vojnám. Finančný zisk z výroby výbušnín, ako aj z ťažby na ropných poliach v ruskom Baku priniesla Nobelovi veľký majetok.
V testamente odkázal väčšinu majetku nadácii na udeľovanie Nobelových cien. Mali sa nimi oceňovať ľudia, ktorí „priniesli ľudstvu najväčší úžitok“ vo fyzike, chémii, fyziológii, literatúre a v boji za mier.V roku 1969 bola zavedená aj Nobelova cena za ekonomiku. Nobelová cena je medzinárodné ocenenie udelované každoročne vo Švédsku v podobe zlatej medaily a peňažnej sumy. Po prvýkrát sa udelila v roku 1901.
Prvú Nobelovu cenu za literatúru dostal Sully Prudhomme za vynikajúcu básnickú tvorbu. O dva roky neskôr bola odovzdaná nórskemu spisovateľovi a publicistovi Bjornstjernovi Bjornsonovi, ako prejav uznania za mnohostrannú literárnu tvorbu vyznačujúcu sa čistotou ducha. Poľský prozaik Henryk Sienkiewicz ju získal za celoživotné dielo, najmä však za román z počiatkov kresťanstva Quo vadis (1905).
Ďalej bola udelená :
- Romainovi Rollandovi, Georgovi Bernardovi Shawovi, Thomasovi Mannovi, Johnovi Galsworthymu, Williamovi Faulknerovi, Ernestovi Hemingwayovi, Albertovi Camusovi,
- Borisovi Pasternakovi,Johnovi Steinbeckovi, Jeanovi- Paulovi Sartremu, (1964 – od-mietol ju prevziať), Michailovi Šolochovi , Alexandrovi Solženicynovi, Jaroslavovi Seifertovi , atď.
Po roku 1945 sa na listine laureátov Nobelovej ceny čoraz viac stretávame s autormi, ktorí reprezentujú menšie a vo všeobecnosti menej známe literatúry. To znamená, že rozsah pojmu svetová literatúra sa priebežne obohacuje o nové literárne osobnosti a nové umelecké hodnoty prevažne špecifického – etnického, národného, regionálneho charakteru. Ide napríklad o literatúry latinskoamerickej a karibskej oblasti, austrálsku a juhoafrickú literatúru.
Posledné roky sa Nobelová cena za literatúru opäť dostala do Európy. Získali ju spisovatelia z Rakúska, Anglicka, Turecka a Francúzska.
Ernest Hemingway
je americký spisovateľ autor novely Starec a more ocenenej roku 1954 Nobelovou cenou.
84 dní starý Santiago nič neulovil, prvých 40 dní s ním chodil aj chlapec, ale potom mu rodičia zakázali loviť s mužom, ktorý nemá šťastie. Starec sa rozhodne vyplávať na more sám. Ešte pred úsvitom rozhodil návnady a čakal. Tuniak bol vynikajúcou návnadou, ale aj potravou pre neho. Jedol pásy surového mäsa, lebo nemal nič iné. Tuniak zabral. Po chvíli pocítil na lane trhnutie. Ryba ho začína ťahať. Ruka mu zmeravela od držania lana, cítil, že mení smer a polohu. Starec si s rešpektom uvedomuje, že má na háčiku najväčšiu rybu, akú kedy videl. Modlí sa k Panne Márii, aby mu pomohla uloviť rybu. Ryba akoby nepociťovala únavu, zato starec bol čoraz vyčerpanejší. Znovu prichádza noc. Spomína na príhody v krčme, je zvedavý na športové výsledky. Na tenké lanko si ulovil delfína, aby mal čo jesť. Odpočíval asi dve hodiny, sám sebe sa prihovára a posmeľuje sa. Jednu ruku má už celú meravú, druhú do krvi rozdriapanú od lana. Starec zápasí zo všetkých síl, ryba sa niekoľkokrát vzchopí a odpláva. Pozbieral všetky svoje sily i hrdosť a postavil sa proti rybe harpúnou. Krv prilákala žralokov. Prvého starec zabije harpúnou, povraz na harpúne sa odtrhol a s mŕtvym žralokom odplával. Starec začína rozmýšlať, prečo zabil rybu. Pripúšťa, že túžil uloviť rybu svojho života nielen preto, aby vyžil : „ Rybu si neskolil iba preto, aby si mal na živobytie, ani preto, aby si ju ako potravu predal, pomyslel si. Skolil si ju z hrdosti a preto, že si rybárom. Ty si ju miloval živú, ale aj teraz ju miluješ. A keď niekoho milujeme, nie je hriech siahnúť mu na život ? “ Priplávali žraloky. Starec zostal na lodi s kormidlom, už aj bez dýky a za ním na lane plávala obhryzená ryba. Zúfalo mlátil okolo seba drúkom, ale už vedel, že je koniec. Svoju rybu si neubránil. Žraloci ju zožrali a ostala iba kostra.
Ráno ho v chatrči nájde chlapec, postará sa o stravu a sľúbi Santiagovi, že opäť sa budú plaviť spolu. Rybári s uznaním premeriavali kostru ryby a turisti získali novú atrakciu. Santiago spal a sníval ako obyčajne o Afrike, tentoraz o levoch.
Santiago, starý kubánsky rybár, loví len preto, aby vyžil. Nevzdáva sa starobe, osudu a rozhodne sa chytiť veľkú rybu. Počas dlhých hodín samoty na mori si uvedomil, že pre človeka je veľmi dôležité, aby sa mal s kým zhovárať, aby nemusel debatovať sám so sebou a s morom.
Autor usvedčuje starca, že nezabíja len preto, aby sa uživil, ale lovom si potvrdzuje svoju hrdosť, kredit chlapa, ktorý sa ešte dokáže o seba postarať. Nezabíja rybu z nenávisti alebo ľahostajne, remeselne, ale s láskou ako rovnocenného a váženého súpera v boji.
V súčasnosti, keď silnie ochranárska osveta, zosilnieva metaforické vyznanie reťazca : starec=človek, more=príroda (životný priestor), ryba=cieľ alebo obsah ľudského života a žralok=ťažkosti a záludnosti na životnej ceste.
Základnou ideou novely je myšlienka ekológie a dôraz na to, že človek pri dosahovaní svojich cieľov musí vedieť prekonávať prekážky.
Použitá literatúra :
1. Floriánová, A. – Špačková, Z. : Slovenská a česká literatúra na dlani.
Bratislava : Obzor, 2001.
2. Ivanová, M. : Slovenský jazyk a literatúra (Chystáte sa na maturitu ?).
Nitra: Enigma, 1995.
3. Juríček, J. a kol. : Malá encyklopédia spisovateľov sveta.
Bratislava: Obzor, 1978.
4. Obert, V. a kol. : Literárny sprievodca (nielen pre maturantov).
Košice : Ars Litera, 2003.
5. Rodinná encyklopédia svetových dejín.
Bratislava : Reader’s Digest Výber, 2000.
6. Rukoväť literatúry. Bratislava : SPN, 1998.
7. Špačková, Z. : Svetová literatúra na dlani.
Bratislava : Príroda, 1998.
8. Varsányiová, M. : Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov.
Komárno : K – PRINT, 2003.