Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Prvá svetová vojna zmenila mapu Európy na nepoznanie. Stáročia trvajúce monarchie zanikli, na ich mieste sa objavili nové národné štáty. Tradičné európske mocnosti boli vyčerpané vojnou, o svoje slovo sa začali hlásiť kolónie. Na scénu svetovej politiky vstúpili ako významný hráči priemyselná veľmoc USA na západe a na východe Sovietske Rusko, ktoré bolo pre súdobých pozorovateľov veľkou neznámou.
Predstavitelia víťazných mocností: Veľkej Británie, Francúzska a USA (Japonsku a Taliansku pripadla len okrajová úloha) chceli vybudovať systém mierových dohôd a spojeneckých zmlúv, ktorý by zaručil, že sa podobná vojna s obrovskými stratami na životoch a hrozivým hospodárskym úpadkom zúčastnených strán už nebude opakovať. S tým cieľom sa v období od januára 1919 do januára nasledujúceho roku konala mierová konferencia vo Versailles.
Hlavné slovo v nej mali predstavitelia USA Woodrow Wilson, Veľkej Británie Lloyd George a Francúzska Georges Clemenceau. Výsledkom rokovaní bola séria mierových zmlúv s porazenými štátmi. V júni 1919 bola uzavretá mierová zmluva s Nemeckom, ktoré bolo uznané za jediného vinníka vojny. Nemecko prišlo o všetky kolónie a rozsiahle vlastné územia, ktoré sa pričlenili k Francúzsku (Alsasko-Lotrinsko), Poľsku (Poznaňsko, väčšina západného Pruska, časť Horného Sliezska), Dánsku (Šlesvicko), ČSR a Belgicku. Nemecko prišlo aj o Sársko, kde sa mal o 15 rokov konať plebiscit, či jeho obyvatelia chcú patriť k Nemecku alebo Francúzsku. Ďalej bola zrušená všeobecná branná povinnosť, zostala len 100 tisícová armáda, ktorá mala slúžiť vnútornej bezpečnosti, Nemecko prišlo o celé loďstvo a nesmelo vyvíjať nové zbrane. Na pravom brehu Rýna vzniklo 50 km demilitarizované pásmo, ľavý breh okupovali vojská dohody. Vojnové reparácie dosiahli vyše 200 miliárd mariek.
Mierová zmluva s Rakúskom zo septembra 1919 uzavretá v Saint-Germain potvrdila rozpad Rakúsko-Uhorska a vytvorenie nástupníckych štátov. Rakúsko sa muselo v prospech nástupníckych štátov vzdať určitých území. Malo takisto vojnové obmedzenia a muselo platiť reparácie. Rakúsku bolo prísne zakázané spojiť sa s Nemeckom a nemohlo ani používať názov Deutschösterreich.
Mierová zmluva s Maďarskom bola uzavretá v júni 1920 v paláci Veľký Trianon. Zmluva potvrdzovala rozpad Uhorska a vytvorenie nástupníckych štátov: Maďarska, ČSR a Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (SHS). Z územia Uhorska získala ČSR Slovensko a Podkarpatskú Rus, Kráľovstvo SHS Vojvodinu, časť Banátu a Chorvátsko, Rumunsko Sedmohradsko a časť Banátu, Rakúsko Burgenland. Maďarsku zostalo z takmer 21 miliónov obyvateľov Uhorska 7 miliónov a prišlo o 70% územia. Každý štvrtý Maďar sa ocitol mimo územia maďarského štátu. Stratou Chorvátska prišlo o prístup moru. Platili preňho aj prísne vojenské opatrenia a povinnosť platiť reparácie. Muselo sa zaviazať, že bude dodržiavať práva národnostných menšín a nespojí sa už nikdy do štátu s Rakúskom.
V r. 1920 bola podpísaná aj zmluva s Tureckom, ktoré taktiež prišlo o svoju Osmanskú ríšu a s ňou o 4/5 územia. Prišlo o kontrolu nad čiernomorskými prieplavmi, ktoré sa dostali pod medzinárodnú správu.
Posledný porazený štát, Bulharsko, prišlo zmluvou z Neuilly z r. 1919 o územia vo svojej východnej časti.
Versilleský mier ustanovoval aj založenie Spoločnosti národov (SN) – nadnárodnej organizácie, ktorá mala dozerať na dodržiavanie medzinárodného práva so sídlom v Ženeve. Členské krajiny Spoločnosti za zaviazali rešpektovať medzinárodné právo a dodržiavať pravidlá kolektívnej bezpečnosti. Vedúcu úlohu v nej mali Francúzsko a Veľká Británia, pretože USA do nej (napriek tomu, že myšlienka SN pochádzala od prezidenta USA W. Wilsona), nevstúpili (Kongres USA odmietol trvalú angažovanosť USA v Európe). Veľkou nevýhodou SN bolo, že nedisponovala žiadnym mocenským prostriedkom (vojskom), ktoré by v praxi realizovalo jej rozhodnutia, takže v napätých časoch tridsiatych rokov sa ukázala ako bezmocná.
S cieľom udržať rovnováhu vytvorenú Versailleskou konferenciou v strednej a východnej Európe, vznikla v rokoch 1920-21 za podpory Francúzska tzv. Malá dohoda, systém spojeneckých zmlúv medzi ČSR, Rumunskom a Juhosláviou.
Zmena mocenských pomerov po vojne viedla aj k preskupeniu síl na svetových moriach. Keď Nemecko prišlo o svoje vojnové loďstvo a Francúsko, Taliansko či Rusko nemali na námorné aktivity prostriedky, zostali v hre tri námorné mocnosti Veľká Británia, USA a Japonsko. Aby sa udržala rovnováha síl prebehla v rokoch 1921-22 Washingtonská mierová konferencia, ktorá stanovila pomer bojových lodí jednotlivých mocností (najsilnejšie boli Veľká Británia a USA) a zaviedla desaťročné moratórium na ich výrobu. Účastníkov zaviazala k dodržiavaniu status quo v držbe tichomorských ostrovov.
Cieľom Versailleského systému bolo zabrániť opakovaniu celosvetového vojenského konfliktu. Vypuknutie takéhoto konfliktu o dvadsať rokov neskôr svedčí o tom, že systém mal závažné nedostatky. Predovšetkým na troskách Habsburskej monarchie, ktorá niekoľko storočí udržiavala v regióne rovnováhu, vzniklo množstvo národných štátov s početnými národnostnými menšinami, ktoré boli potenciálnym zdrojom budúcej nestability. Ďalej to boli tvrdé mierové podmienky porazených štátov, hlavne Nemecka, ktoré boli motivované francúzskou túžbou po odplate (tá mala korene ešte v prusko-francúzskej vojne v r. 1870-71). Strata mocenského postavenia, rozsiahlych území a kolónií, obrovské reparácie vyberané najprv v surovinách (zlato, uhlie, železo) a poľnohospodárskych produktoch (obilie, dobytok), okupácia ľavého brehu Rýna mali za následok frustáciu, sklamanie a prepukanie revolučných nálad.
Po porážke v novembri 1918 vypukla v Berlíne revolúcia, cisár Wilhelm utiekol do exilu do Holandska a bola vyhlásená republika. Vznikla Komunistická strana Nemecka, ktorá chcela prevziať moc v štáte, jej pokusy však zlyhali a hlavní predstavitelia Rosa Luxemburg a Karl Liebknecht zahynuli. O prevrat sa pokúšali aj militantné pravicové kruhy, tzv. Kappov puč v r. 1920 však nenašiel podporu obyvateľstva. V prvých slobodných voľbách r. 1919 zvíťazila sociálna demokracia, a parlament prijal tzv. Weimarskú ústavu. Hlavný zákonodarný orgán bol dvojkomorový ríšsky snem, výkonnú moc mala ríšska vláda. Hlavou štátu bol ríšsky prezident. Ústava bola demokratická, no podľa článku 48 mal prezident v prípade ohrozenia štátu právo na prechodné obdobie čiastočne obmedziť alebo zrušiť občianske práva. Za vlády druhého prezidenta Paula von Hindenburga zneužívanie článku 48 viedlo k likvidácii parlamentného systému a prechodu k diktatúre. Vojnou zničené nemecké hospodárstvo bolo po vojne zaťažené reparáciami, ktoré Nemecko nebolo schopné splácať. Vo februári 1923 na to reagovala francúzska vláda obsadením oblasti Porúria (Rúrska kríza) a vojská stiahla až po intervencii USA a Veľkej Británie. Nemecká ekonomika sa ocitla v stave hyperinflácie, keď do konca roka stál jeden dolár 4,2 biliónov mariek. V novembri 1923 uskutočnil svoj prvý pokus o uchopenie moci aj Adolf Hitler, ktorý sa po neúspechu dostal do väzenia, kde spísal svoj politický program Mein Kampf. Tvrdé mierové podmienky viedli ku hospodárskej nestabilite a radikalizácii politickej scény aj v ostatných porazených štátoch.
V Rakúsku, ktoré sa takisto stalo republikou sa po počiatočných úspechoch sociálnych demokratov dostala k moci Kresťansko-sociálna strana, ktorá sa snažila presadiť politickú alianciu bohatých priemyselníkov a katolíckej cirkvi. Krajne pravicové a ľavicové politické zoskupenia si vytvorili polovojenské jednotky, ktoré terorizovali obyvateľstvo. V r. 1927 vypukli kvôli násilnostiam pravicového Heimwehru nepokoje, ktoré polícia krvavo potlačila. Násilie v Rakúsku však eskalovalo až do začiatku tridsiatych rokov, keď sa moci dostal kancelár Dollfuss.
V podobnej situácii sa nachádzalo Maďarsko. Strata 2/3 územia a obyvateľstva spolu s reparáciami a hospodárskym úpadkom viedla k radikalizácii politickej scény. V apríli 1919 uskutočnil komunistický vodca Béla Kun prevrat a vytvoril Maďarskú republiku rád. Dohodové mocnosti zaviazali armády ČSR a Rumunska, aby proti MRR zakročili. V protiofenzíve sa vojská MRR dostali na Slovensko, ktorého časť ovládli a vyhlásili Slovenskú republiku rád. V auguste 1919 však bola MRR porazená a k moci sa dostal Miklós Horthy, ktorý bol od r. 1920 pôsobil ako regent obnoveného Maďarského kráľovstva. Podporu mal zo strany veľkostatkárov, vysokého kléru a dôstojníkov. V zahraničnej politike sa orientoval na fašistické Taliansko. Netajil sa záujmom o obnovenie Uhorska, a hlavne proti jeho revizionistickej politike bola vytvorená Malá dohoda.
O tom, že kríza a radikalizácia pomerov neobišli ani víťazné štáty, svedčí prípad Talianska, ktoré síce patrilo k Dohode, no jeho ambície neboli Versailleským mierom naplnené. Sklamanie z výsledkov vojny, hospodárske problémy, politická nestabilita viedli aj v Taliansku k radikalizácii a polarizácii spoločnosti. Situáciu využil vodca Národnej Fašistickej strany Benito Mussolini, ktorý sa r. 1922 nezákonne tzv. Pochodom na Rím zmocnil vlády a postupne vytvoril z Talianska fašistickú diktatúru. V r. 1926 donútil Mussolini albánskeho vodcu Ahmeta Zogua prijať zmluvu o priateľstve a bezpečnosti, ktorou Zogua uznal Taliansky protektorát a r. 1928 sa zaviazal k dodržiavaniu spoločného postupu s Talianskom v oblasti Balkánu.
Úplne špecifický bol vývoj v Rusku, v ktorom od novembra r. 1917 zaviedla Komunistická strana diktatúru proletariátu. Rýchle uzavretie Brest-Litovského mieru s Nemeckom v marci 1918 uvoľnilo vodcovi revolúcie V.I. Leninovi ruky k ovládnutiu krajiny. Ozbrojený odpor zástancov cárskeho režimu (občianska vojna 1918-1922) ako aj intervencia západných mocností, ktoré mali z nového ruského režimu oprávnené obavy, boli neúspešné. Občianska vojna, zavedenie vojnového komunizmu, keď všetky zdroje krajiny boli podriadené udržaniu revolúcie, znárodňovanie, neúroda a následný hladomor spôsobili smrť miliónov ľudí. Aby sa krajina spamätala z úpadku, zaviedol Lenin r. 1921 NEP (novú ekonomickú politiku), ktorou povoľoval drobné a stredné podnikanie, roľníci mali presne vymedzená štátne dávky a so zvyškom mohli podnikať, výhodné podmienky lákali zahraničných investorov. Oživenie ekonomiky získalo boľševikom podporu obyvateľstva. V zahraničnej politike sa Sovietske Rusko (ZSSR) snažilo prelomiť izoláciu, do ktorej sa dostalo po revolúcii.
V r. 1922 bolo Rusko pozvané na konferenciu v Janove, ktorá mala riešiť finančný a hospodársky rozvrat v Európe. Konferencie sa zúčastnilo aj Nemecko. Delegáti ZSSR a Nemecka tam bez vedomia ostatných účastníkov dohodli podmienky budúcej spolupráce oboch štátov. Nemecko sa zrieklo požiadavky náhrady za znárodnený majetok v Rusku a uznalo Rusko de jure a Rusko sa zrieklo svojich nárokov na nemecké reparácie. Zmluva bola podpísaná r. 1922 v Rapalle.
Po smrti V. I. Lenina r. 1924 sa stal generálnym tajomníkom KSSZ J. V. Stalin, ktorý sa politickými procesmi zbavil svojich oponentov a postupne na seba strhol všetku moc v štáte. Koncom 20. rokov opustil politiku NEPu a zaviedol päťročný plán, ktorý kládol dôraz na rýchly rozvoj ťažkého priemyslu s pomocou prostriedkov z ľahkého priemyslu a poľnohospodárstva. Zároveň začala nová vlna kolektivizácie sovietskej dediny. Zakladali sa kolchozy, veľké poľnohospodárske podniky, ktoré vznikali vyvlastnením pôdy roľníkov. Roľníci, ktorí v nich pracovali, dostávali mzdu v naturáliách. Každý, kto sa proti vyvlastňovaniu búril, bol prísne potrestaný, neraz skončil v gulagu (sovietska obdoba koncentračného tábora) alebo ho jednoducho zastrelili.
Po neúspechu Janovskej konferencie a po tom, čo bolo Francúzsko donútené opustiť Porúrie, sa medzinárodná pozícia Francúzska značne oslabila. Preto Francúzi prijali ponuku nemeckého ministra zahraničných vecí Stresemana na vytvorenie tzv. Rýnskeho garančného paktu. Stresemanovou hlavnou snahou bolo obnovenie normálnych vzťahov s Francúzskom, ktoré považoval za prvý krok k návratu Nemecka medzi európske mocnosti. Rýnsky garančný pakt mal zbaviť Francúzsko obáv z nemeckej agresie a zaručiť nemennosť a zmluvnú garanciu nemecko-francúzskych a nemecko-belgických hraníc.
Zmluva uzavretá v Locarne r. 1925 splnila svoj cieľ (aj keď sa Francúzsku nepodarilo presadiť uzavretie podobnej garančnej zmluvy Nemecka s jeho východnými susedmi Poľskom a ČSR) a už o rok neskôr bolo Nemecko prijaté do Spoločnosti národov a stalo sa dokonca stálym členom Rady SN. Zároveň sa od roku 1925 začali Dohodové vojská sťahovať z Porýnia. Streseman a francúzsky minister zahraničných vecí Briandt dostali za svoje úsilie Nobelovu cenu mieru.
27. augusta 1928 bol v Paríži prijatý Briand -Kellogov pakt, ktorý vznikol z americko-francúzskej iniciatívy. Pakt odsudzoval vojnu ako prostriedok riešenia medzinárodných sporov a vyzýval všetky štáty, aby svoje rozpory riešili mierovou cestou. Podpísalo ho 57 štátov. V praxi však nemal žiadny dosah, pretože neobsahoval klauzulu, ktorá by umožňovala vynútiteľnosť jeho plnenia.
Ústretová politika mocností voči Nemecko pokračovala aj v oblasti reparácií. V r. 1929 bola ich výška podľa tzv. Youngovho plánu, stanovená na 113,9 mld mariek so splatnosťou na 37 rokov. Reparačné komisie boli zrušené a Nemecko bolo samo zodpovedné za platenie splátok. Svetové hospodárstvo sa v polovici 20. rokov dostalo do konjunktúry, nárast životnej úrovne spolu s politickou stabilitou spôsobili, že radikálne politické hnutia nezískavali masovú podporu obyvateľstva. Závažné problémy, ktoré v sebe skrýval Versailleský systém, však zostali nevyriešené, a bolo len otázkou času, kedy na seba znovu upozornia a prejavia sa v plnej sile. Takáto situácia nastala, keď 25.10.1929 náhle skrachovala newyorská burza.
Otázky:
1) Popíš mierovú zmluvu s Nemeckom.
2) Popíš mierovú zmluvu s Maďarskom
3) V čom spočívali nedostatky Versailleského systému?
4) Aký bol vývoj v Rusku po novembri 1917?
5) Čo to bola politika NEPu?
6) Čo bolo cieľom Rýnskeho garančného paktu?
7) Čo bolo cieľom Briand - Kellogovho paktu?
Zoznam použitej literatúry:
Kol. aut. Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1999
Hečková, J.,MarciĽ.,SlnekováV.,Nagy Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra, 2007
Müller, H.: Dějiny Německa, Nakladatelství Lidové Noviny, Praha, 1995