Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

 

Mezdinárodné vzťahy po prvej svetovej vojne boli dané vznikom Versailleského systému, ktorý mal zamedziť vzniku nového celosvetového konfliktu. Systém mal však niekoľko závažných nedostatkov (ponižujúce mierové dohody s porazenými štátmi, vysoké reparácie, rozpad Habsburskej monarchie, na mieste ktorej vznikli národné štáty, v ktorých väčšinou vládli nestabilné režimy, a ktoré mali veľké národnostné menšiny atď.), ktoré sa výraznejšie neprejavovali počas rokov relatívnej prosperity, ale veľmi rýchlo vyšli na povrch, keď sa v európskej politike prejavil destabilizujúci prvok – Svetová hospodárska kríza.

 

Presné príčiny vzniku krízy sú dodnes sporom medzi odborníkmi z oblasti ekonómie. Isté je, že kríza vznikla v USA. Američania si na sklonku 20. rokov minulého storočia brali v bankách úvery na nákup akcií, ktoré obratom predávali so ziskom. Z neho vyrovnávali záväzky voči finančným ústavom - napriek tomu, že úroky na úvery dosahovali až 20 % - a potom čakali na pokles niektorých akciových titulov, aby ich za nízku cenu kúpili a po čase znovu draho predali. K zmene situácie na trhu došlo po tom, čo americká centrálna banka upozornila svoje členské banky, že ďalšie poskytovanie úverov na nákup akcií je nezmyselné. Vo štvrtok 24. októbra 1929 burza v New Yorku uzatvorila obchodovanie so stratou. Z akcií sa rýchlo stali bezcenné papiere. Zastavenie poskytovania amerických úverov spôsobilo, že kríza sa rozšírila po celom svete. Priemyselná výroba poklesla takmer o vyše 40% v krajinách ako USA, Kanada, Nemecko, Poľsko a ČSR. Kríza zasiahla aj poľnohospodársku výrobu najviac v USA, Kanade, Argentíne, Poľsku, Rumunsku a Juhoslávii. Štáty reagovali na krízu zavádzaním protekcionistických opatrení (vysoké dovozné clá), čo prispelu ku kolapsu medzinárodného obchodu. Nezamestnanosť prudko rástla (v USA to bolo cca 14 miliónov nezamestnaných, v Nemecku 6 mil, vo Veľkej Británii 3 mil, v ČSR 1 mil). Došlo k poklesu miezd. Socálne napätie rástlo, dochádzalo k štrajkom a demonštráciám.

 

Ľudia, ktorí prišli nielen o prácu, ale aj o životnú perspektívu, boli náchylnejší načúvať hlasom totalitných ideológov, ktorí v mierových časoch mali len podporu menšiny. Zdalo sa, že demokracia nie je schopná zabezpečiť základné potreby ľudí, ktorí sa obracali na politických vodcov, v ktorých videli nádej na ukončenie svojho trápenia. Okrem nedemokratického režimu komunistickej diktatúry, ktorý vládol v Rusku od novembra 1917 a epizodických pokusov o nastolenie podobných režimov v Nemecku a Maďarsku tesne po prvej svetovej vojne, prevládali v tomto období v Európe demokratické režimy. Zárodky budúcich totalitných režimov však už existovali.

 

V Taliansku, ktoré sa ako víťazný štát Dohody cítilo pokorené Versailleským mierom, ktorý nenapĺňal jeho územné ambície a zároveň zápasilo s povojnovou hospodárskou krízou, vznikla ideológia fašizmu. Názov fašizmus pochádza z latinčiny( fascis, čiže zväzok bolo označenie prútov zviazaných červenou páskou s vyčnievajúcou sekerou, ktoré boli znakom úradníkov Rímskej ríše). Fašistická ideológia považovala záujmy celku (národa, štátu, prípadne rasy) za nadradené záujmom jednotlivca. Pôvodcu všetkého zla videla v demokracii a liberalizme, tiež aj v iných rasách, národoch, v prisťahovalcoch. Jej cieľom bolo, aby všetci občania prijali fašistickú ideológiu. Na to mala slúžiť vláda jednej strany, na ktorej čele (ako aj na čele štátu) by stál silný vodca ( tzv. vodcovský princíp). Na odstránenie opozície malo slúžiťnásilie, propaganda a cenzúra. Filozofické korene má fašizmus v sociálnom darwinizme (aplikovanie Darwinovej teórie o evolúcii a prežití nasilnejšieho na národy a spoločnosti) a Nietzscheho teórii o Nadčloveku.

 

Ako prvým aplikoval fašizmus v štátnej praxi Benito Mussolini (1883-1945), ktorý v roku 1919 založil organizáciu Fasci d'Italiani di Combattimento a r. 1921 ju premenoval na Partito Nazionale Fascista (Fašistická národná strana). Na získanie prívržencov využil zlú politickú a hospodársku situáciu v krajine, ako aj násilné akcie svojich bojových družín proti demokratickým predstaviteľom (predovšetkým socialistom). Jeho strana sa r. 1921 dostala do parlamentu. Mussolinimu však nešlo o poslanecký mandát – chcel väčší podiel na moci, preto v októbri 1922 zorganizoval tzv. Pochod na Rím. Akcia sprvu nevyzerala nádejne. Asi 40 000 „čiernych košieľ” 28. októbra 1922 dorazilo k Rímu, kde ich zastihol hustý dážď. Boli zle oblečení, iba symbolicky vyzbrojení a hladní a dobre vyzbrojená rímska posádka by si s nimi ľahko poradila. Kráľ Viktor Emanuel III. však bol s Mussolinim dohodnutý a odmietol vyhlásiť mimoriadny stav. Mussolini bol vtedy v Miláne a keď dostal od kráľa telegram, že bude môcť utvoriť vládu, prišiel vlakom do Ríma. Pred voľbami v r. 1924, Mussolini presadil nový volebný zákon, podľa ktorého strana, ktorá by dostala aspoň 50 percent hlasov, mala dostať dve tretiny mandátov. Do r. 1926 vládol v režime tzv. zákonnej diktatúry, v jeho vláde zasadali aj nefašistickí ministri. Mussolini však r. 1924 odsúhlasil zavraždenie socialistického poslanca Matteottiho, ktorý ostro kritizoval fašizmus aj samotného Mussoliniho. Vražda vyvolala vlnu odporu, časť poslancov odmietala zasadať, aj niektorí fašisti opustili stranu. V r. 1925 vyhlásil Mussolini diktatúru a zrušil slobodu tlače, v r. 1926 zaviedol korporatívny systém (organizáciu štátu na profesných princípoch, kde existoval určitý počet monopolných profesných organizací, ktoré pred štátom zastupovali záujmy členov a podieľali sa na realizácii štátnej politiky - korporácie pôsobili mimoparlamentne a boli kontrolované a usmerňované štátom). Fašizmus si dával za cieľ napravenie krívd Versailleského systému “spáchaných” na Taliansku a čoskoro vyústil do agresívnej zahraničnej politiky. V r. 1926 donútil Mussolini albánskeho vodcu Ahmeta Zogua prijať zmluvu o priateľstve a bezpečnosti, ktorou Zogua uznal Taliansky protektorát a r. 1928 sa zaviazal k dodržiavaniu spoločného postupu s Talianskom v oblasti Balkánu.

 

V Nemecku, podobne ako v Taliansku, panovalo po vojne veľké rozčarovanie z jej výsledkov. Nemecko bolo v dôsledku podriadenia všetkej výroby vojnovým cieľom v stave úplného hospodárskeho rozvratu, navyše bolo Versailleskou mierovou zmluvou označené za hlavného vinníka vojny, prišlo o kolónie a rozsiahle územia. Zostala mu len 100 tisícová armáda, ktorá mala slúžiť vnútornej bezpečnosti, Nemecko prišlo o celé loďstvo a nesmelo vyvíjať nové zbrane. Na pravom brehu Rýna vzniklo 50 km demilitarizované pásmo, ľavý breh okupovali vojská dohody. Vojnové reparácie dosiahli vyše 200 miliárd mariek. Cisárstvo padlo, Wilhelm II. ušiel do exilu a nová Nemecká republika sa musela hneď v začiatkoch vysporiadať s pokusmi o komunistickú diktatúru. V tejto situácii sa zmätení a dezinformovaní občania, ktorí do konca verili ríšskej propagande a dúfali v nemecké víťazstvo, obracali s nádejami na politických radikálov. Jedným z nich bol aj Adolf Hitler.

 

Adolf Hitler (1889-1945) sa narodil v Braunau Am Inn v Rakúsku v rodine nemeckého colníka Aloisa Hitlera a jeho ženy rakúskeho pôvodu Kláry, ktorá bola jeho neterou. Študoval na reálnom gymnáziu v Linzi, ale štúdium nedokončil. Po smrti svojho otca sa pokúšal dostať na Viedenskú umeleckú akadémiu, kde ho neprijali pre nedostatok talentu. Po smrti matky bol jeho jediným príjmom sirotský dôchodok a nízke zárobky z predaja obrázkov a pohľadníc, ktoré sám maľoval.Od r. 1909 žil vo Viedni, kde sa zoznámil s antisemitskými a rasistickými názormi. Jeho žalostná finančná situácia spôsobila, že istý čas bol nútený bývať v azyle pre bazdomovcov a v chudobinci. R. 1914, po vypuknutí vojny, sa Hitler prihlásil ako dobrovoľník a bojoval na západnom fronte. Koncom vojny po plynovom útoku dočasne oslepol. Po skončení vojny sa stal dôverníkom Reichswehru v Mníchove, a keď v roku 1919 navštívil zhromaždenie xenofóbnej, antisemitskej a pseudo-socialistickej Nemeckej robotníckej strany, stal sa jej členom a propagátorom. V roku 1920 Hitler stranu premenoval na Národnosocialistickú nemeckú stranu (Nazionalsozialistiche Deutsche Arbeiterpartei – NSDAP), zmocnil sa jej vedenia a začal vytvárať úderné oddiely SA. NSDAP sa r. 1923 neúspešne pokúsila o nacistický puč v Mníchove. Strana bola zakázaná a Hitler sa dostal do väzenia v Landsbergu, kde napísal knihu Mein Kampf, ktorá propaguje nacistický rasizmus a tvrdenia o nadradenosti rôznych rás nad inými (v tej dobe to nebol ojedinelý názor). Hitler v spomienkach na svoj doterajší život predstavil vieru, že božská prozretelnosť ho vyvolila doviesť Nemecko znovu na vrchol moci a cti. NSDAP sa sa nanovo konštituovala r. 1925, o rok neskôr Hitler vytvoril oddiely SS – svoju osobnú gardu a Hitlerjugend – mládežnícku organizáciu. Podporu získaval svojím programom Drang nach Osten, zameraným proti ZSSR, antikomunizmom a plánmi na vytvorenie Veľkonemeckej ríše a ovládnutie strednej Európy. Veľa priaznivcov mu získaval aj jeho vyhranený antisemitizmus, ktorý zvaľoval všetkú vinu za nepriaznivú sociálnu, politickú a ekonomickú situáciu na Židov. Do vypuknutia veľkej hospodárskej krízy NSDAP nedosahovala veľké volebné úspechy, ale kríza spustila lavínu politického radikalizmu a vo voľbách r. 1932 získala strana 32% a bola najsilnejšou stranou Ríšskeho snemu (druhou bola komunistická strana). V januári 1933 vymenoval prezident Hindenburg Hitlera na post ríšskeho kancelára. Krátko nato nacisti iniciovali požiar v Ríšskom sneme, z ktorého obvinili komunistov a prezident Hindenburg situáciu využil na vydanie dekrétu na ochranu národa a štátu, ktorý umožnil tvrdý postup voči všetkým opozičným stranám. V r. 1934, po Hindenburgovej smrti, Hitler prevzal prezidentské právomoci a nechal sa titulovať Führer und Reichkanzler. Zrušil odbory, rozpustil Ríšsky snem a nastolil diktatúru. Hospodárstvo sa dostalo do područia štátu a podriadilo sa vojenským zámerom. Pre svojich ideologických a rasových nepriateľov, zriadil koncentračné tábory. Aby sa vysporiadal s vnútorným nepriateľom, zlikvidoval v tzv. Noci dlhých nožov (30.6.1934) Hitler oddiely SA. Jeho oporu predstavovali teraz oddiely SS, SD a Gestapo (tajná polícia). Svoj antisemitizmus Hitler naplno prejavil r. 1935 vydaním tzv. Norimberských rasových zákonov, ktoré Židov degradovali na masu bezprávnych obyvateľov. Nesmeli navštevovať kiná, divadlá, kaviarne, vykonávať intelektuálne zamestnania, uzatvárať manželstvá s Nežidmi, bol im zhabaný majetok (arizácia), museli sa označovať žltou šesťcípou hviezdou, nakupovať len v určitých hodinách, v doprave sedeli len vzadu. Knihy židovských autorov sa verejne pálili. Mnoho Židov reagovalo útekom do zahraničia (ČSR, USA, Francúzsko, Palestína). Protižidovské akcie vyvrcholili tzv. Krištáľovou nocou (9.11.1938), čo bol pogrom na Židov, ničili sa židosvké obchody, podpaľovali synagógy, zabíjali ľudia. V zahraničnej politike Hitler hneď po uchopení moci začal realizovať svoj cieľ – likvidáciu Versailleského systému. R. 1933 vystúpilo Nemecko zo SN, v r. 1935 zaviedlo všeobecnú brannú povinnosť.

 

Francúzsko sa cítilo Nemeckom ohrozené, snažilo sa o zblíženie so ZSSR (ten bol r. 1934 prijatý do SN) a začalo jednanie o vytvorení tzv. Východného Locarna. Plán stroskotal po atentáte na francúzskeho ministra zahraničia Barthoua. V r. 1935 však boli uzavreté bilaterálne dohody ČSR a ZSSR a ČSR a Francúzska.

 

Nemecko pokračovalo v politike porušovania medzinárodných dohôd – r. 1936 remilitarizovalo Porýnie a v marci 1938 prišiel anšlus (pripojenie) Rakúska, kde od začiatku 30. rokov vládol fašistický režim. Západ reagoval politikou appeasementu - ústupkov s cieľom oddialiť vojnový konflikt a protestoval proti porušovaniu dohôd a porušovaniu mezinárodného práva iba formálne. Veľká Británia Nemecku nebránila v jeho požiadavkách na ovládnutie strednej Európy za predpokladu, že prebehne pokojnou cestou.

 

Appeasement nielenže nezabránil zhoršovaniu medzinárodných vzťahov, ale ukázal slabosť demokratického sveta, ktorú okrem Hitlera využili aj ďalší diktátori. V r.1935 dal Mussolini príkaz na prepadnutie Habeša (Etiópie). Bezmocnosť a neschopnosť SN (Habeš aj Taliansko boli jej členmi) sa prejavila, keď SN síce označila Taliansko za agresora a uplatňovala proti nemu sankcie, no len také, ktoré mu nemohli veľmi uškodiť. V r.1936 uzavreli Hitler a Mussolini zmluvu mezi Nemeckom a Talianskom o spoločnom postupe, čím vznikla os Berlín – Rím (neskôr sa k nej pridalo Japonsko).

 

V r. 1936 uskutočnil v Španielsku vojenský prevrat generál Francisco Franco, vodca fašistickej Falangy. V Španielsku vypukla občianska vojna (1936-39). SN vyhlásila politiku nezasahovania, no Francovi sa dostávalo výdatnej pomoci z Talianska a Nemecka a španielskym republikánom pomáhali dobrovolníci hlavne zo ZSSR. V r. 1939 padla republika a bol nastolený frankistický režim, ktorý trval až do 70. rokov 20. storočia.

 

To sa už zaťahovali mraky aj nad ČSR, ktorá sa mala stať ďalšou Hitlerovou obeťou. Plán na rozbitie ČSR sa mal realizovať pomocou SdP (Sudetonemeckej strany - strany početnej nemeckej menšiny žijúcej v ČSR), ktorá hrala úlohu nemeckého trójskeho koňa. Strana vedená Konradom Henleinom prijala r. 1938 karlovarský program s požiadavkami vytvorenia nemeckej autonómie a zmeny zahraničnej politiky ČSR, na pro-nacistickú orientáciu. Henleinovi nešlo o naplnenie jeho požiadaviek, ale snažil sa ukázať, že s ČSR se nedá dohodnúť, aby mohol žiadať riešenie mezinárodnou cestou. Veľká Británia a Francúzsko vyzvali ČSR na splnenie Henleinových požiadaviek, no v máji bola ČSR nútená vyhlásiť čiastočnú mobilizáciu, pretože SdP neustále stupňovala svoje požiadavky a Hitler začal presúvať vojská k čs. hranici. V lete 1938 československá vláda na nátlak západu prijala medzinárodnú arbitráž, no Hitler nechcel ústupky zo strany ČSR, ale jej rozbitie. Sudetonemecká otázka sa preniesla do mezinárodnej politiky. Veľká Británia a Francúzsko tlačili na ČSR, aby prijala stupňujúce sa požiadavky SdP, inak bude označená za agresora. Nakoniec sa 29. 9. 1938 zišla mezinárodná konferencia v Mníchove, ktorá sa skončila podpísaním Mníchovskej dohody o odstúpení československého pohraničia Nemecku. Dohodu podpísali Hitler, Mussolini, britský premiér Neville Chamberlain a francúzsky premiér Eduard Daladier. Po podpise bol výsledok oznámený československej delegácii, ktorá čakala za dverami. Prezident Beneš krátko po prijatí mníchovského diktátu odstúpil z funkcie prezidenta a odišiel do Londýna.

 

Zúfalú situáciu využili predstavitelia slovenského autonomistického hnutia na čele s dr. Jozefom Tisom, predsedom HSĽS a Žilinskou dohodou z 6. októbra 1938 prijali deklaráciu autonómie Slovenska. Mníchovská dohoda viedla priamo k Viedenskej arbitráži, ktorá sa konala 2. novembra 1938, a ktorou fašistické Nemecko a Taliansko donútili ČSR vzdať sa územia na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi obývaného prevažne maďarsky hovoriacim obyvateľstvom. Rozpad ČSR bol ukončený v marci 1939, keď Hitler povolal J. Tisa do Berlína a vydieraním ho prinútil vyhlásiť samostatnosť pod Hitlerovou ochranou. 14. marca Slovenský snem v Bratislave bez hlasovania vyhlásil slovenský štát. V noci toho istého dňa bol čs. prezident Hácha pod hrubým nátlakom leteckého bombardovania Prahy prinútený podpísať dokument o včlenení Čiech a Moravy do Nemecka, ktorým bol vytvorený Protektorát Čechy a Morava.

 

Ďalším cieľom Hitlerovej politiky Drang nach Osten bolo Poľsko. Aby sa zabezpečil pred prípadnou vojnou na dvoch frontoch, uzavreli v auguste r. 1939 ministri zahraničných vecí Nemecka a ZSSR Joachim von Ribbentrop a Vjačeslav Molotov Pakt o neútočení s tajným dodatkom o obojstrannom vymedzení záujmových sfér. Následne 1. 9. 1939 Nemecko zinscenovalo prepadnutie svojej vysielačky v Gliviciach “poľskými záškodníkmi” a použilo ho ako zámienku a vojenské akcie proti Poľsku.

 

Situácia sa však zvrátila. Po rozpade ČSR si predstavitelia západných mocností uvedomili, že Hitlera treba zastaviť. Poskytli Poľsku garanciu jeho hraníc a podľa dohody vypovedali 3. 9. 1939 Nemecku vojnu. Rozpútal sa najväčší vojnový konflikt v dejinách, známy ako Druhá svetová vojna.

 

Otázky:

1) Prečo dochádza po prvej svetovej vojne k vzniku radikálnych politických hnutí?

2) Aké boli slabiny Versailleského systému?

3) Popíš Mussoliniho nástup k moci.

4) Popíš ideológiu fašizmu.

5) Popíš Hitlerov nástup k moci.

6) Čo bolo cieľom Norimberských zákonov?

7) Popíš rozpad ČSR

 

 

Zoznam použitej literatúry:

Kol. aut. Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1999

Hečková, J.,MarciĽ.,SlnekováV.,Nagy Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra, 2007

Müller, H.: Dějiny Německa, Nakladatelství Lidové Noviny, Praha, 1995