Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
V druhej polovici 9. storočia začali do Dunajskej kotliny prenikať kočovné kmene starých Maďarov. Dobové pramene ich nazývajú Ongri, či Ungari, po slovensky Uhri. Dnešné pomenovanie Maďari je odvodené od názvu jedného z ich kmeňov – Megyer.
Starí Maďari patrili do turkotatárskej etnickej skupiny. Za ich pravlasť sa považuje územie západnej Sibíri, z ktorého sa pohli smerom na západ približne v 5. storočí. Postupne sa usadili v oblasti medzi Dnestrom a dolným Dunajom. Ich kočovný, pastiersky spôsob života, ktorý ich nútil hľadať dobré pastviny pre kone a dobytok, ako aj tlak okolitých kmeňov, predovšetkým Pečenehov, spôsobili, že starí Maďari sa presúvali smerom na západ a už k r. 862 máme písomnú zmienku o ich plienení vo Východofranskej ríši.
Prírodné podmienky Dunajskej kotliny však neboli po celý rok vhodné na pasenie dobytka, takže Maďari neboli schopní zabezpečiť si dostatok obživy na chladné zimné mesiace, čo bolo jednou z príčin, prečo viedli ničivé koristnícke výpravy do bližších i vzdialenejších oblastí strednej a západnej Európy. Ich neobvyklá vojenská taktika – napádanie nepriateľa v bojových húfoch zo všetkých strán – im spočiatku prinášala jedno víťazstvo za druhým.
Po úspešnej výpravy do Itálie na prelome rokov 899/900 ssa maďarské kmene usadili v Panónii a sústredili sa na útoky na Veľkú Moravu, oslabenú dlhotrvajúcimi konfliktmi s Východofranskou ríšou a rozpormi vo vnútri vládnucej dynastie Mojmírovcov. V bojoch proti Maďarom zahynuli synovia kráľa Svätopluka Mojmír II. a Svätopluk II. a v čase bitky pri Bratislave r. 907, kde proti sebe stáli maďarské a východofranské vojská, už Veľká Morava ako štát riadený ústrednou mocou neexistovala.
Začiatkom 10. storočia sa územie Veľkej Moravy rozpadlo na niekoľko menších územných celkov na čele s predstaviteľmi veľkomoravských veľmožských rodov. Na základe neskorších tvrdení uhorských kroník sa predpokladá, že po smrti Mojmíra II. sa Veľká Morava na čas dostala pod nadvládu českých Přemylsovcov, ide však len o krátke obdobie približne do r. 920. Odvtedy sa územie Nitrianskeho kniežatstva vojenskými údermi postupne dostávalo pod kontrolu maďarskej vojenskej elity a v priebehu 10. storočia sa stalo údelným vojvodstvom predstaviteľov arpádovského rodu (potomkov legendárneho Arpáda, ktorý priviedol Maďarov do Dunajskej kotliny).
Maďarské koristnícke výpravy na západ definitívne ukončila r. 955 ich porážka v bitke ne bavorskej rieke Lech, ktorú im uštedrili vojská pod velením nemeckého panovníka Ota I. Zahynuli v nej dvaja hlavní velitelia (ďalší prišiel o život na úteku), a veľká väčšina maďarskej vojenskej elity. Strata vojenskej prevahy donútila starých Maďarov vzdať sa kočovného a koristníckeho spôsobu života. Ak chceli prežiť, museli sa usadiť a naučiť sa od svojich slovanských susedov roľníckemu spôsobu života i remeselnej výrobe.
Z bitky pri Lechu sa domov vrátil len knieža Takšoň, ktorý získal rozhodujúce postavenie medzi Arpádovými potomkami a pod jeho vládou sa ocitlo Zadunajsko, juhozápadné Slovensko a Biharsko. Po Takšoňovej smrti okolo r. 970 sa maďarským veľkokniežaťom so sídlom v Ostrihome stal jeho syn Gejza a Gejzov mladší brat Michal bol údelným vojvodom v Nitre. Michal si postupne podriadil slovanských veľmožov a ich územia v Nitriansku, či už vojensky, alebo spojenectvom (takto získal do svojich služieb predkov významných uhorských rodov Poznanovcov a Huntovcov). Veľkoknieža Gejza mal jediného syna Vajka, ktorého r. 995 dosadil na nitriansky kniežací stolec namiesto svojho brata Michala. Gejza naplánoval Vajkovi veľkú budúcnosť: prinútil maďarský snem, aby odsúhlasil Vajkove nástupníctvo a oženil ho s dcérou bavorského vojvodu Gizelou.
Krátko pred smrťou sa dal Gejza so synom Vajkom pokrstiť pražským biskupom Adalbertom, Vajk pritom prijal meno Štefan. Štefan sa stal horlivým šíriteľom kresťanstva, čím si proti sebe popudil niektorých staromaďarských náčelníkov. Proti jeho nárokom na kniežací trón vystúpil šomodský knieža Kopáň (Štefanov bratranec z matkinej strany) a vyvolal povstanie. Štefanovi poskytli vojenskú podporu slovanské kniežatá Poznan a Hunt, ktorí spolu s nemeckými rytiermi zo sprievodu kňažnej Gizely pomohli Štefanovi r. 998 Kopáňa poraziť. Na Vianoce r. 1000 sa nechal Štefan korunovať za uhorského kráľa (korunu mu poslal pápež Silvester II.). Keďže po svojom otcovi získal Štefan len malé územie medzi Rábom, Ostrihomom a Vesprímom, väčšinu svojej vlády venoval bojom s maďarskými kniežatami a rozširovaniu územia pod svojou nadvládou. Do konca 20. rokov získal od Boleslava Chrabrého, poľského panovníka, naspäť aj územie Nitrianskeho kniežatstva, ktoré Boleslav ovládol r. 1001 a za vojvodu dosadil syna bývalého vojvodu Michala, Vazula. Štefan Vazula zosadil a na čelo údelného vojvodstva ustanovil svojho syna Imricha (ten však r. 1031 nešťastnou náhodou zahynul pri love). Okrem rozširovania územia sa Štefan počas svojej vlády venoval konsolidácii panovníckej moci a pomerov v novom kráľovstve. Vydal dve knihy zákonov, ktoré upravovali kráľovskú súdnu moc, cirkevné zriadenie, súkromné vlastníctvo, atď. Ako autor ponaučenia pre následníka trónu Imricha (Institutio morum) upozornil svojho syna na to, že je vládcom mnohonárodnostného štátu, a že má chrániť národnostnú a jazykovú pestrosť svojho kráľovstva. Štefan sa zaslúžil aj o rozvoj cirkevnej organizácie v Uhorsku. Ešte pred jeho korunováciou vzniklo prvé uhorské arcibiskupstvo v Ostrihome, r. 1030 vzniklo druhé arcibiskupstvo v Kaloči. Podporoval aj zakladanie kláštorov, pravdepodobne sám založil kláštor v Pannonhalme. Nariadil, aby každých desať dedín vystavalo pre seba jeden farský kostol.
V organizácii štátnej správy vychádzal Štefan z tradícií Veľkej Moravy, jednak ponechaním Nitrianskeho kniežatstva ako údelu pre mladších príslušníkov vládnucej dynastie, jednak pri vytváraní sústavy komitátov, čiže žúp (presnejší názov je hradské španstvo). Komitát bol územno-správnym celkom, na ktorého čele stál župan. Župan ako zástupca kráľa vykonával v komitáte súdnu moc, velil komitátnemu vojsku a pre kráľa vyberal dane, clá, mýta a iné poplatky. Slovanský pôvod termínov župa, župan svedčí o jeho existencii v preduhorskom období. Z veľkomoravskej štátnej správy pochádzali i funkcie vysokých štátnych úradníkov: palatína, ktorý bol spočiatku správcom kráľovského dvora, no neskôr sa stal hlavným zástupcom kráľa v sudcovských právomociach, taverníka – ten pôvodne spravoval kráľovské financie, vyberanie daní, razenie mincí, neskôr sa stal sudcom a dozorcom kráľovských miest a dvorského sudcu, ktorého úrad z pôvodného zástupcu palatína v záležitostiach riadenia kráľovského dvora, prešiel na funkciu výkonu súdnej právomoci na kráľovskom dvore. Poradným orgánom panovníka bola kráľovská rada. Kráľovstvo sa považovalo za súkromný majetok panovníka, ktorý mal právo konečného rozhodnutia v kľúčových otázkach vojenských, politických, hospodárskych, správnych či súdnych. Takýto štát nazývame patrimoniálnym štátom.
Obyvatelia Uhorska tvorili niekoľko sociálnych vrstiev. Najnižšie postavenie mali otroci. Boli to hlavne vojnoví zajatci. O niečo lepšie bolo postavenie dvorníkov, ktorí boli usadení na kráľovskej pôde. Ich úlohou bolo vykonávať špecilizované služobné povinnosti pre kráľovské dvorce. Dvornícka organizácia mala svoj pôvod vo veľkomoravskom období. Nevoľníci – poloslobodní poddaní, boli povinní predovšetkým odovzdávať naturálne dávky z obilia a robotovať. Mali obmedzené právo sťahovania, nemuseli však vykonávať vojenské povinnosti. Poddaní žijúci v služobníckych osadách vykonávali špecializovanú remeselnú činnosť – kováčstvo, tesárstvo, hrnčiarstvo, či špeciálne služby: sokolníctvo, rybárstvo, chov psov atď. Dnes nám ich pripomínajú názvy obcí ako. Voderady, Štitáre, Žarnovica, Smolenice apod. Osobne slobodní hradčania, žili v osadách komitátneho hradu. Vrchnosti odovzdávali naturálne dávky, v prípade vojny museli za seba vysielať určitý počet ozbrojencov do komitátneho vojska. Prechodnú vrstvu medzi poddanskou a vládnucou vrstvou tvorili hradskí jobagióni a hradskí služobníci-servienti, ktorí boli povinní vojenskou službou. Z nich sa neskôr vytvorila vrstva nižšej šľachty – zemianstva. Predstaviteľmi vládnucej vrstvy boli okrem panovníka dvorskí a cirkevní hodnostári a komitátni župani (hradskí špáni). Osobitnú vrstvu obyvateľstva tvorili tzv. hostia (hospites), ktorých usadzovali v Uhorsku jeho panovníci od druhej polovice 12. storočia. Skupiny kolonistov, predovšetkým z nemeckých oblastí, sa usádzali v trhových a obchodných strediskách v okolí hradov, pri riečnych brodoch, na križovatkách obchodných ciest, z ktorých sa neskôr stali mestá. Disponovali rôznymi výsadami, no predovšetkým mali možnosť riadiť sa vlastnými právnymi zvyklosťami.
Hospodárstvo raného uhorského štátu bolo prevažne naturálne a bolo zamerané na pestovanie poľnohospodárskych plodín a chov dobytka. Remeslá mali spočiatku len druhotnú funkciu (výroba a oprava nástrojov, výroba predmetov dennej potreby). Domáci obchod prebiehal na pravidelných trhoch, išlo hlavne o výmenu tovaru. Do zahraničia sa vyvážali suroviny, víno, dobytok, dovážali sa remeselnícke výrobky a luxusný tovar. Od r. 1020 sa v Uhorsku razili mince. Baníctvo bolo spočiatku zamerané len na ryžovanie zlata a povrchovú ťažbu.
Štefan I. zomrel bez mužského potomka a po rokoch bojov o trón sa r. 1046 stal uhorským kráľom syn bývalého nitrianskeho vojvodu Vazula, Ondrej I. Jeho brat Belo získal ako údel Nitrianske kniežatstvo a Biharsko. Do začiatku 12. storočia sa na čele vojvodstva vystriedalo 12 vojvodov, ktorí do istej miery disponovali vojenskou, správnou a hospodárskou nezávislosťou a často sa snažili o samostatnú zahraničnú politiku. Silní panovníci ako napríklad Ladislav I. (1077-1095), či Koloman I. (1095-1116) preto výrazne obmedzovali nezávislosť údelných vojvodov až napokon r. 1105 údelné vojvodstvo zaniklo.
Zahraničná politika prvých uhorských kráľov mala za cieľ ubrániť samostatnosť kráľovstva pred zásahmi z Nemeckej ríše, ktorej panovníci sa už tradične snažili presadiť svoju hegemóniu v strednej Európe. Vymaniť Uhorsko spod nemeckého vplyvu sa definitívne podarilo Ladislavovi I., ktorý k Uhorsku pripojil časť Sedmohradska. Svoj vplyv uplatňoval aj v Slavónsku a Chorvátsku. Bol aktívnym zákonodarcom, jeho zákony upravovali trestné právo, pričom uplatňovali veľmi kruté tresty i za menšie zločiny, ako aj cirkevnú organizáciu a náboženský život krajiny. Už za Ladislavovho panovania sa uhorská zahraničná politika zamerala na juh.
V jej smerovaní pokračoval Koloman I., za ktorého vlády bolo k Uhorsku pripojené Slavónsko a Chorvátsko. Svojou expanzívnou politikou na Balkáne sa Uhorsko dostalo do konfliktu s Benátkami, no predovšetkým narazilo na záujmy Byzantskej ríše, ktorá v období dynastických rozporov zasahovala do jeho vnútornej politiky.
Spod byzantského vplyvu krajinu vymanil kráľ Belo III. (1173-1196), ktorý svoje expanzívne snahy obrátil na severovýchod a r. 1188 obsadil Halič. Presadzoval vládu zákona, skonsolidoval štátne financie, snažil sa oslobodiť krajinu od zlodejov a zbojníkov. Prikázal spísomňovanie všetkých úradných jednaní, za jeho vlády začala fungovať kráľovská kancelária.
V 13. storočí dochádza k zmene patrimoniálneho štátu na štát feudálnej rozdrobenosti: panovníci, v snahe získať podporu v častých dynastických bojoch, odmeňovali vplyvných veľmožov rozsiahlymi kráľovskými majetkami. Táto tzv. donačná politika spôsobila, že sa zmenšila kráľovská hospodárska základňa, a teda aj reálna moc v krajine, ktorá sa presúva na bohatých veľmožov, tzv., oligarchov.
Donačná politika dosiahla vrchol za vlády Ondreja II. (1205-1235), ktorý potreboval financie na svoje početné vojenské výpravy. Ondrej dokonca prenajal židovským a arabským obchodníkom výnosy mincovnej a soľnej komory, čím len vyostril nepriateľstvo uhorskej šľachty. Tá ho r. 1222 prinútila vydať Zlatú bulu, ktorá zakazovala panovníkovi rozdávať kráľovské majetky cudzincom, potvrdila práva nižšej šľachty, ktorá sa sformovala z vrstiev jobagiónov a servientov, dala šľachte právo na odpor voči panovníkovi a oslobodzovala ju z povinnosti bojovať za kráľa v dobyvačných vojnách (obrana krajiny zostala povinnou).
Ondrejov syn Belo IV. (1235-1270) sa snažil upevniť kráľovskú moc a oporu voči šľachte hľadal v mestách, ktorých rastúcu hospodársku moc si dobre uvedomoval. R. 1238 udelil mestské privilégium pre Trnavu, čoskoro získali privilégiá aj Krupina, Zvolen a Banská Bystrica. Privilégiá zaručovali mešťanom úplnú osobnú slobodu: mohli sa sťahovať, disponovať s hnuteľným i nehnuteľným majetkom, testamentárne ho odkazovať. Mesto získalo samosprávu, ktorú predstavovali volení zástupcovia. Na ich čele stál richtár disponujúci súdnymi právomocami. Ďalšie privilégiá ako právo skladu, meča, trhu, míľové právo atď. umožňovali mestám hospodársky rozvoj. Sľubné začiatky Belovej vlády prerušil ničivý tatársky vpád r. 1241/42. Tatári porazili uhorské vojsko v bitke na rieke Slanej r. 1241 a približne rok pustošili krajinu. Len dynastické rozpory po smrti chána Ogotaja prinútili ich vodcov vrátiť sa do vlasti. Po ich odchode sa musel kráľ venovať posilneniu obrany krajiny (oprava a stavba hradov), no predovšetkým jej konsolidácii. Na vyľudnené územia pozýval kolonistov z nemeckých krajín. Zakladanie dedín prebiehalo na tzv. emfyteutickom (zákupnom) práve. Roľníci získavali pôdu do dedičného prenájmu, za ktorý platili peňažné dávky. Dedina bola na určitý čas oslobodená od platenia daní. Na jej čele stál volený richtár. Po odchode Tatárov pokračoval Belo aj v ďalšom udeľovaní mestských privilégií. Ku koncu svojej vlády sa zaplietol do vojny o babenberské dedičstvo, ktorá sa pre Uhorsko neskončila úspešne.
Počas vlády posledných Arpádovcov dochádza k premene komitátov – žúp z územno-správnych celkov slúžiacich na vykonávanie kráľových právomocí na šľachtické stolice, v ktorých kráľom menovaní hodnostári už mali len symbolickú moc, skutočnú moc mala šľachta prostredníctvom svojich zástupcov – stolice, teda predstavovali šľachtickú samosprávu. Až do začiatku 14. storočia pretrvávala v Uhorsku hlboká kríza panovníckej moci.
Za vlády posledného Arpádovca Ondreja III., (ktorého nároky na trón boli od začiatku spochybňované), bola skutočná moc v krajine v rukách niekoľkých mocných rodov – oligarchov: Abovcov, pánov z Kysaku, Matúša Čáka Trenčianskeho. Ondrej III. zomrel v r. 1301, a keďže po sebe nezanechal mužského potomka, začal sa v Uhorsku znova boj o moc, ktorý ukončilo až r. 1308 víťazstvo Karola Róberta z Anjou.
Otázky:
- Kde sa nachádzali pôvodné sídla starých Maďarov?
- Aké boli následky bitky pri Lechu?
- Popíš vládu Štefana I.
- Aká bola štruktúra uhorskej spoločnosti?
- Na čo sa sústredila zahraničná politika Uhorska?
- Čo spôsobilo oslabenie kráľovskej moci v 13. storočí?
- Popíš hospodárske a sociálne zmeny v 13. storočí.
Zoznam použitej literatúry:
kol.aut.: Dejiny Slovenska I., VEDA, vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986
kol.aut.: Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000
Hečková, J.,MarciĽ.,SlnekováV.,Nagy Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra, 2007
Kučera, M.: Stredoveké Slovensko, Perfekt, Bratislava, 2002