Vypracovala: Mgr. Viera Hlavinová
Prvá svetová vojna otrasne zapôsobila na spoločnosť a zanechala ostré črty v psychike ľudí. Mala veľký ohlas aj v umeleckých kruhoch. Spisovatelia vytvárali diela protestujúce proti vojne, zachytávali v nich hrôzy vojny, snažili sa poukázať na jej zbytočnosť a nezmyselnosť. Autori zobrazujú jednak konkrétne vojnové udalosti, ale aj vplyv vojny na život v zázemí.
Medzi prvými reagoval na pošliapanie ľudskosti v časoch 1. svetovej vojny predstaviteľ prvej vlny slovenského realizmu Hviezdoslav.
Pavol Országh – Hviezdoslav
Lyrickú skladbu Krvavé sonety napísal po vypuknutí vojny v roku 1914 a možno ju rozdeliť na dve časti a záver.
V prvej časti vytvoril konkrétny obraz vojny a ničivých dôsledkov pre ľudstvo: „ A národ oboril sa na národ/ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa./ Kres spráskal pušiek, zahrmeli delá:/ zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd ...“ Charakterizoval všetko zlé, čo vojna prináša: vo vojne umierajú najzdravší, najmladší ľudia; borí sa všetko čo človek v histórii vytvoril, pošliapava sa ľudská dôstojnosť a práva. Vojna ničí všetko, čo by prinieslo výsledky zajtra. Ťažko je toto všetko pozorovať staršej generácii, ktorá si už svoj život odžila. Za všetkých básnik vypovie, že by im ľahšie bolo v hrobe. Kladie si básnickú otázku: „ Pred spravodlivou kto raz históriou,/ kto pred Bohom to zodpovie!?“ Básnik obžalúva človeka, že sa nedrží Kristových naučení: „ Ó, ľudstvo! ľudstvo! tak si vzdialené/ nebolo nikdy od príkazu Krista...“ Obviňuje kresťanstvo z falše a nedostatočného protestu proti vojne: „Kresťanstvo tvoje – lož je, faloš, mam!/ Mlč o pohanoch! zle sa vyhováraš:/ Čo Tatár, Vandal raz, Hun, hľa! to stváraš,/ sa v majstra vyučiac ich remeslám.“ Konštatuje , že človek nedokáže vládnuť sám nad sebou, navrátil sa k barbarstvu: „Nuž, človeče, tys pánom prírody?/ Ty že máš právo rozhodovať nad ňou?/ Prv seba opanuj! skroť kázňou vládnou:/ kto pán je sebou, ten vyvodí ...“
V druhej časti si básnik kladie otázku kto je zodpovedný za vojnu a aký bude osud Slovákov a Slovanov. Za hlavnú príčinu vojny považuje sebectvo a panovačnosť ľudí: „ Kto zapríčinil tento úpadok,/ zosurovenie, zdivočenie mravov?/ Ech! sebectvo! to! – a niet nad ohavou/ tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok./ To oná panovačnosť nadutá,/ čo pancier odela a číha v zbroji...“ Básnik sa pýta čo bude po vojne. Bude pokoj? Zvíťazí pravda? Nevie si na otázky zodpovedať a utieka sa k Bohu. Neverí tím, ktorí vidia vo vojne trest Boží, Boh – Láska takéto skúšky nepotrebuje. Slováci dúfajú, že po vojne príde iná doba, že ňou končí bezprávie, že budú môcť používať slovenčinu a konečne o sebe rozhodovať sami .
V závere vyslovuje túžbu po mieri a vieru v ľudskejšie usporiadanie spoločnosti: „ Ó, vráť sa skoro, mieru milený!/ Zavítaj s ratolesťou olivovou/ a buď nám zdravím, veselím i chovou,/ v snažení ostňom, kovom v rameni.“
Protivojnové básnické dielo odsudzuje nezmyselné zabíjanie a ničenie hodnôt civilizácie. Presvedčivo vyjadruje právo človeka a národa na slobodnú existenciu. Podal tu teda protest proti vojne a vyjadril nádej v lepší mierový život.
Božena Slančíková – Timrava
predstaviteľka druhej vlny slovenského realizmu napísala prvé slovenské prozaické dielo s vojnovou problematikou. Obraz slovenskej dediny počas 1. svetovej vojny zobrazila v novele Hrdinovia.
Bubeník zobudí dedinu, ktorá sa zbehne počúvať oznam o vypuknutí 1. svetovej vojny. Dedinčania jeden druhého presviedčajú, že to očakávali. Najviac sa ozývali Paľo Peko, so zle zrastenou nohou, lebo ten sa vojny báť nemusí a Anča Demákovie, keďže jej muž pred dvoma rokmi umrel.
Na vojnu reaguje aj dedinská honorácia. Pán Moller sa pochválil, že jeho chovanica Gréta pôjde za ošetrovateľku. Pán Štepka vraví, že syn Ali je posadnutý oduševnením. Notár Baláň rozvíja svoje teórie o tom, že vojna potrvá najviac štvrť roka. Iba podnotár Širický je ticho. Musel však potvrdiť svoje vlastenectvo nahlas a zveličene. V srdci však nesúhlasí s vojnou.
Krčma je plná mládencov odobratých na vojnu. Vojna trvá dlhšie ako páni predpokladali. U pána Štepka sa zišla spoločnosť, jeho vlastenectvo už poľavilo, lebo syn miesto o vojenskej sláve vypisuje i listy o utrpení. Rozprávajú sa o vojne. Prichádza telegram. Mobilizujú ďalších chlapcov. Je medzi nimi i notár Baláň. Odrazu nemá chuť stať sa hrdinom. Sľúbi lekárovi úplatok, len nech ho neodoberie za vojaka. Podnotára Širického odobrali. V dedine sa rozšírila správa, že front je blízko a je možné, že budú musieť opustiť svoje domovy. Ďalšie ročníky musia ísť na vojnu. Čoraz viac domov je bez chlapov, množia sa ranený, úrady zakazujú šíriť paniku. Na dovolenku prichádza Paľo Dubovie a prináša zvesť – Širický padol, keď pomáhal ranenému. Do dediny v podvečer prišla pošta. Okolo poštárky sa zbehnú ľudia, aby prevzali oznámenie z frontu a listy.
Autorka v novele vyjadrila jednoznačne svoj protivojnový postoj. Novela bola vydaná roku 1918 a za svoj protivojnový charakter bola cenzurovaná. Názov novely je mnohoznačný. Ironicky je myslený na tých, ktorý sa vojnou oduševňujú, účasť v nej vyhlasujú za vlastenecký čin, ale keď majú narukovať sami, omdlievajú od strachu a zbabelosti ako notár Baláň. Prejaví sa ako zbabelec, keď nemusí ísť na vojnu stáva sa opäť hrdinom. Novela je usporiadaná na princípe kontrastu. Proti notárovi stojí ľud a podnotár Širický. Skutočným hrdinom je ľud, ktorý sa k vojne stavia negatívne, kritizuje tých, čo ich do nej posielajú. Uvedomuje si, že on bude najviac trpieť a znášať dôsledky, že on pocíti ťarchu vojny. Novela predstavuje dedinu ako kontrastný kolektív = páni - ľud.
Milo Urban
je predstaviteľom slovenskej medzivojnovej literatúry. Unamistický román ( una ánima = jedna duša; ľud Ráztok ako jedná bytosť ) s témou 1. svetovej vojny Živý bič zachytáva dopad vojny na civilné obyvateľstvo za frontovou líniou. Román sa skladá z dvoch častí.
Stratené ruky - oravská dedina Ráztoky sa o vojne dozvie, keď po troch rokoch jej trvania prišiel prvý zmrzačený vojak – Ondrej Koreň. Ilčíčka nespoznáva svojho krstného syna. Mal znetvorenú tvár, amputovanú ruku a bol nemý.
Dedinu vzruší klebeta. Eva Hlavajová čaká dieťa, hoci jej muž Adam je na fronte. Aj notár sa to dozvie. Eva trvá na tom, aby sa Adam mohol vrátiť domov, len za tú cenu nepovie nikomu v dedina, že otcom dieťaťa je notár Okolický. Dedina Evu odsúdila, nikto jej nechce pomôcť pri poľných prácach. Videla, že urobila chybu. Mala hneď vykričať Okolického čin. Listy od Adama prestali chodiť a Eva sa bojí, že to preto, lebo vie čo vykonala. Kňaz odmietol pokrstiť Evinho nemanželského syna. Eva spáchala samovraždu. Notár Okolický si zistil, že Eva ani pred smrťou nezradila meno otca a upokojil sa.
Ilčíčka sa dozvie, že jej jediného syna Štefana odobrali. Ostane na majetku sama. Štefan sa dostane v kasárňach pod vedenie krutého čatára Rónu. Trápi ich a najslabší spácha samovraždu. Štefan zabije Róna a je odsúdený na smrť zastrelením.
Veľa bolo trpiacich, ale našli sa i takí, čo sa im darilo. V dedine medzi nich patril krčmár Arón. Dedina sa zúčastní procesii za skončenie vojny, prosí Boha o zľutovanie.
Adam Hlavaj (názov druhej časti románu) zbehol z frontu. Zájde k Ilčíčke spýtať sa, kde je jeho žena. Dozvie sa o jej smrti. Adamovi sa nepáči pasivita ľudí v dedine: „ My sme v ich očiach nie ľudia ... my sme v skutočnosti pred nimi horší než dobytok. Koňa si cenia viac ako človeka, azda preto, že kôň ich viac stojí. My? Nám dajú prázdne heslá a musíme sa za ne zabíjať. Ak nie, ľahká pomoc: postavia ťa k vŕbe a bez výčitky svedomia zastrelia. Koňovi to neurobia.“ Musí sa skrývať . Najviac sa ho bojí notár Okolický. Podplatil Kúrňavu, aby zradil kde sa Adam skrýva. Chytili ho a zavreli v obecnom dome. Kúrňava zistí, že by mal ako zradca v dedine ťažký život a tak ho pustí. Adam sa skryje na samote. Dedina sa dozvie, že príčinou Evinej hanby je notár. Notár sa bojí a začne piť. Do dediny prichádzajú žandári. Dedina však Adama chráni. Adam prespáva i v hore, kde stretne notára, a ten od strachu dostal porážku. V dedine zúri červienka, deti umierajú, umiera i Evino nemanželské dieťa. Do Ráztok sa vracajú prví vojaci. Pod vedením Adama sa rozhodli postupne odzbrojiť vojakov. Žandári zabijú Ilčíčku. Dedina sa vzbúri: „ Ráztočania, ten mäkký, poddajný ľud, ktorý toľké roky dal sa hniesť príkorím, zmenil sa na živý bič, vystrel sa vo vzduchu, zapráskal a po dlhom váhaní, chvení sa zaťal do živého.“ Notár sa snaží zachrániť v slame. Nájdu ho však, namočia ho po hlavu do potoka a utopí sa. Dav pokračuje v zúrení v Arónovej krčme. Adam podpáli krčmu a pritom zaznie jeho slobodný smiech.
Zámerom autora bolo vystihnúť vnútorný svet ľudí vo vojne. Dedinčanov zobrazuje ako jednoliaty celok, ako jednu bytosť a prísne ich oddeľuje od vládnucej vrstvy a jej prisluhovačov. Ľud Ráztok koná ako jeden, hovorí ako jedna postava a nakoniec sa mení na živel a robí účtovanie s vojakmi, obchodníkmi, krčmárom a notárom.
Kontrolné otázky :
1. Uveďte autorov a ich diela, v ktorých zobrazujú 1. svetovú vojnu?
2. Do ktorého literárneho kontextu zaradíte uvedených autorov?
3. Ktorí autori zobrazili kontrast medzi ľuďom a pánmi počas vojny?
4. Čo rozumiete pod pojmom unamistický román?
5. V ktorom diele sa autor zameral na vnútorný svet ľudí vo vojne?