Vypracovali: Ing. Andrea Krevová, Mgr. Tomáš Godiš
Biologickú determinovanosť (podmienenosť) psychiky predstavuje vlastne nervová sústava človeka (jej stavba a činnosť), ako aj činitele, ktoré ovplyvňujú jej činnosti. Sú to najmä žľazy s vnútornou sekréciou a celkový stav a rast telesného organizmu. V duševnom živote človeka majú významnú úlohu aj biologické potreby. Značný význam sa pripisuje aj dedičnosti, ktorá sa týka tak osobitosti nervovej sústavy, ako aj celého organizmu.
Nervová sústava človeka a jej činnosť
Základnou anatomickou a funkčnou jednotkou nervovej sústavy je nervová bunka skladajúca sa z tela a výbežkov. Tie sú dvojakého druhu: dendrity a neurity. Dendrity sú krátke a rozvetvené nervové vlákienka, ktorých úlohou je zachytávať podráždenia z okolia nervovej bunky a privádzať ich do bunky. Neurity sú dlhšie nervové vlákna, ktorých úlohou je viesť podráždenia z jednej bunky na druhú. Nervové bunky sú navzájom spojené tzv. synapsiami (zápojmi). Plnia funkciu usmerňovateľa nervového podráždenia tým, že niektoré blokujú a iné prepúšťajú.
Podľa uloženia a funkcie delíme nervovú sústavu človeka na vegetatívnu (útrobnú), periférnu (obvodovú) a centrálnu (mozgomiechovú).
Vegetatívna nervová sústava riadi a zabezpečuje činnosť vnútorných orgánov a žliaz s vnútornou sekréciou. Pracuje viac-menej autonómne, t.j. nezávisle od našej vôle. Skladá sa z nervstva sympatického a parasympatického, ktoré vyvíjajú protikladnú činnosť. Kým jedno z týchto nervstiev činnosť niektorého vnútorného orgánu zintenzívňuje, urýchľuje, druhé ju spomaľuje, oslabuje. VNS má dôležitú úlohu najmä pri citových stavoch človeka (emóciách), pri regulácii činnosti žliaz s vnútornou sekréciou, udržiavaní biologickej homeostázy, vyvolávaní biologických potrieb a vonkajších prejavov duševného života (červenanie, blednutie, potenie a pod.).
Periférna nervová sústava sa skladá z receptorov, dostredivého (aferentného) a odstredivého (eferentného) nervstva. Receptory sú citlivé nervové zakončenia na povrchu kože, v zmyslových orgánoch a vnútri organizmu, ktoré premieňajú energiu podnetu na nervový impulz. Ten sa vedie dostredivými nervami do mozgu a miechy. Odstredivými nervami prichádzajú nervové impulzy do receptorov a najmä do efektorov a vyvolávajú ich činnosť. Receptory sú vlastne nástrojmi pociťovania, kým efektory sú orgánmi činnosti.
Centrálna nervová sústava sa skladá z miechy, z predĺženej miechy a mozgu. Miecha je uložená v kanáliku chrbtice. Je to povrazec dostredivých a odstredivých nervov. V mieche sú uložené aj ústredia, v ktorých sa automaticky riadi činnosť niektorých vnútorných orgánov. Predĺžená miecha spája miechu s mozgom, smerom k mozgu sa kužeľovito rozširuje. V nej sú umiestnené nervové ústredia, ktoré riadia pohyby a držanie tela, činnosť dýchacích orgánov a srdca, príjem, trávenie a vylučovanie potravy. Mozog sa skladá zo zadného, stredného a predného mozgu. Zadný mozog pozostáva z mozočka a mozgového mosta. Mozoček koordinuje pohyby pre udržanie rovnováhy a jemné svalové pohyby (pohyb prstov pri písaní). Na povrchu stredného mozgu je tzv. štvorhrbolie, odkiaľ sa reflexne riadi činnosť zraku a koordinácia zraku a sluchu. V medzimozgu je podkôrové ústredie nižších emócií a vegetatívneho nervstva. Predný mozog tvorí najdôležitejšiu časť nervovej sústavy. Jeho súčasťou sú dve mozgové pologule, z ktorých každá inervuje opačnú časť tela. Ich povrch je zbrázdený mozgovými závitmi, čím sa zväčšuje plocha. Pokrýva ich súvislá vrstva, ktorú nazývame mozgová kôra. Tá má hrúbku 2 – 5mm a skladá sa z niekoľkých vrstiev mozgových buniek.
Základné nervové procesy prebiehajúce v nervovej sústave sú vzruch a útlm. Vzruch je fyzikálno-nervový proces v nervovej bunke, ktorý vznikol premenou energie pôsobiaceho podnetu. Spôsobuje činnosť orgánov, v ktorých vzruch nastal. Aj útlm je aktívny nervový proces, avšak spôsobuje zníženie až zastavenie činnosti príslušných orgánov. Vzruch aj útlm sa po svojom vzniku vlnovito šíria do svojho okolia (tzv. zákon iradiácie) a po svojom rozšírení sa vracajú späť do východiska (tzv. zákon koncentrácie). Vznik jedného nervového procesu vyvoláva vo svojom okolí vznik druhého procesu (tzv. zákon vzájomnej indukcie).
Základným prvkom v činnosti nervovej sústavy je reflex. Reflex je zákonitá odpoveď organizmu na určitý vonkajší alebo vnútorný podnet. Reflexy sa vybavujú z rôznych úrovní nervovej sústavy. Ak sa reflex uskutoční po vrodenej nervovej dráhe, nazývame ho nepodmieneným reflexom. Keď sa však v priebehu individuálneho vývinu vytvorí nová nervová dráha, hovoríme o podmienenom reflexe. Vytváranie podmienených reflexov je elementárnym prípadom učenia. Podmienkou vytvárania podmieneného reflexu je tzv. posilňovanie. Podmienené reflexy, ktoré sa neposilňujú, vyhasínajú. Vyhasínanie tvorí základ zabúdania.
Závislosť psychiky od činnosti mozgu je priama a je dokázané, že:
a) vedomé psychické obsahy priamo závisia od funkčnej schopnosti mozgu. Napr. v únave, v stave alkoholického opojenia sa mení vedomá psychická činnosť, objavujú sa poruchy pozornosti, znižuje sa ostrosť vnímania, spomaľuje sa a zhoršuje myslenie a pamäť, oslabuje alebo vyraďuje vôľa a pod.
b) kvalita psychickej činnosti priamo závisí od kvality mozgovej hmoty. Mozgové defekty a pod. majú za následok nevyvíjanie sa psychiky, alebo poruchy, príp. zhoršenie psychickej činnosti.
c) úroveň psychického vývoja závisí od vývoja mozgu. Iba biologické zrenie mozgových štruktúr každého jednotlivca umožňuje postupný vývin vyšších psychických funkcií, kým starnutie ich oslabuje.
d) poruchy v duševnom živote spôsobujú aj nižšie zložky nervovej sústavy. Napr. poruchy periférnej nervovej sústavy, najmä receptorov, zapríčiňujú chýbanie istých psychických obsahov (zrakových, sluchových, čuchových a iných pocitov, vnemov a predstáv alebo ich zložiek, ako je to napr. pri čiastočnej farbosleposti); poruchy vegetatívnej nervovej sústavy môžu mať za následok poruchy v emocionálnom živote, v žľazách s vnútornou sekréciou, v biologických potrebách atď.
e) vonkajšie prejavy v nervovej sústave sú v niektorých prípadoch zároveň aj vonkajšími prejavmi prežívania. Tak napr. červenanie môže byť prejavom prežívania citu hanby, urážky, hnevu, rozpakov a pod.
f) niektoré zákonitosti v činnosti psychických procesov i niektoré vlastnosti osobnosti sú priamo podmienené zákonitosťami vo vyššej nervovej činnosti alebo vlastnosťami nervovej sústavy. Tak napr. zákonitosti v činnosti pozornosti sú podmienené zákonitosťami pohybu procesov vzruchu a útlmu; zákonitosti zapamätania a zabúdania nadobúdaním a vyhasínaním podmienených reflexov a pod.
Aj keď nervová sústava a psychika má medzi sebou vzťah, činnosťou psychiky sa nedá vysvetliť všetko v duševnom živote človeka.
Žľazy s vnútorným vylučovaním (sekréciou)
Nervovú, a tým aj psychickú činnosť, významne ovplyvňujú žľazy s vnútornou sekréciou. Tie vylučujú hormóny priamo do krvi. Predčasná alebo oneskorená funkcia žliaz, ich zvýšená alebo znížená činnosť má dosah nielen na telesnú oblasť, ale aj na priebeh alebo poruchy duševného života. Napr. poruchy hypofýzy zapríčiňujú spomalenie duševného vývinu a pod.
Z psychologického hľadiska je dôležitý aj druhotný vplyv žliaz s vnútornou sekréciou na psychiku. Patrí sem odraz rôznych deformácií, ktoré ich poruchy vyvolávajú v telesnom organizme (napr. trpasličí vzrast), na psychiku človeka (najmä vyvolávanie rôznych komplexov menejcennosti).
Telesný stav a rast organizmu
Duševný život človeka ovplyvňuje najmä telesný stav, ktorý vplýva na psychický stav človeka, ale aj na celkovú duševnú výkonnosť. Na psychiku však aj vplýva momentálny telesný stav (stav spánku a bdelosti, odpočinok a únava a pod.), ktorý okrem pôsobenia na psychický stav a duševnú výkonnosť človeka ovplyvňuje aj jeho aktivačnú pohotovosť (chuť a záujem o činnosť).
Celkový stav telesného organizmu ovplyvňuje duševný život aj akoby nepriamo, a to pri rozmanitých telesných defektoch, ktoré môžu vyvolať v duševnom živote človeka rozličné komplexy menejcennosti, resp. môžu viesť k istým obmedzeniam v rôznych činnostiach, a tým ovplyvniť aj rozvoj duševného života.
Na psychiku v istom zmysle pôsobí aj samotná stavba tela (športový typ, chudý typ a pod.), ktorá môže vytvárať viac alebo menej priaznivé predpoklady pre vznik istých psychických vlastností, prípadne aj duševných porúch.
Taktiež aj samotný rast má vplyv na psychiku. Pokiaľ nedozrejú vekom isté telesné funkcie, nemôže človek vykonávať určité činnosti. Napr. pokiaľ nie sú vyvinuté prstové kostičky, nemôže dieťa písať a pod. Zrelosť telesného organizmu prináša so sebou aj maximálne duševné výkony. Známy je aj vplyv staroby na zmeny v psychike.
Biologické potreby
Psychiku človeka podmieňujú aj vrodené biologické potreby. Psychológovia sem zaraďujú napr. dýchanie, teplo, svetlo, potravu, odpočinok, bezpečnosť, zachovanie rodu a pod. Biologické potreby ovplyvňujú od narodenia psychický stav človeka, najmä emocionálne – vyvolávajú pocity spokojnosti alebo nespokojnosti. Taktiež majú aktivačnú schopnosť, aktivujú človeka v záujme ich uspokojenia. Dôležitá je aj intenzita potrieb, ktorá nabáda človeka k rôznym činnostiam a to nemôže nevplývať na psychiku človeka.
V dôsledku života človeka v spoločnosti dochádza k tzv. socializácii biologických potrieb. Človek ovláda intenzitu svojich potrieb, a taktiež upravuje spôsob ich uspokojovania.
Dedičnosť
Biologická determinácia zahŕňa aj dedičnosť, ktorá ovplyvňuje úroveň rozvoja psychiky. Úroveň psychických procesov, psychické stavy a vlastnosti sa po predkoch priamo nededia. Dedičnosťou získané predpoklady sa nazývajú vlohy alebo dispozície. Vlohy sú anatomicko-fyziologické osobitosti organizmu, centrálneho nervového systému a zmyslových orgánov, ktoré sú predpokladom pre rozvoj duševných vlastností. Vlohy ako zdedené osobitosti nervovej sústavy a celého organizmu ovplyvňujú psychiku človeka.
Popri dedičnosti sa používa aj pojem vrodenosť, ktorý má širší význam ako dedičnosť a predstavuje nielen zdedené vlohy, ale aj predpoklady druhového vývinu a formy správania, s ktorými človek prichádza na svet ako s hotovými.
Vplyv dedičnosti na psychiku je nepopierateľný, aj keď jeho miera sa nedá presne určiť. Z výskumov vplyvu dedičnosti a prostredia vyplýva, že vrodené dispozície majú väčší vplyv najmä v ranom veku, postupne má však prevládajúci vplyv prostredie a výchovné vplyvy.
Vzťah telesných a duševných vlastností
Robilo sa veľa pokusov na to, ako z telesných vlastností priamo usudzovať na duševné vlastnosti. Gallova frenológia hlásala, že existuje priamy vzťah medzi tvarom lebky a duševnými vlastnosťami a tzv. fyziognomika videla priamu súvislosť medzi črtami tváre a duševnými vlastnosťami.
Osobnosť človeka skutočne tvorí jednotu telesných a duševných vlastností, medzi ktorými existuje istá vzájomná súvislosť. No vzťah medzi telesnými a duševnými vlastnosťami nie je priamočiary. Telesné vlastnosti nespôsobujú priamo duševné vlastnosti a telesné vlastnosti teda nemôžu byť priamym ukazovateľom duševnej úrovne a duševných vlastností.
Kontrolné otázky:
1. Čo zahŕňa biologická determinácia psychiky?
2. Ako delíme nervovú sústavu človeka, charakterizujte jednotlivé druhy.
3. Ako závisí psychika od činnosti mozgu?
4. Ako ovplyvňuje duševný živor človeka telesný stav a rast organizmu?
5. Aký je vzťah medzi telesnými a duševnými vlastnosťami?
Použitá literatúra
1. Štefanovič J.: Psychológia pre gymnázia a pedagogické školy. Bratislava, SPN 1971
2. Nakonečný M.: Encyklopedie obecné psychologie. Praha, Academia 1997