Prechodom medzi ranným a klasickým obdobím gréckej filozofie tvorili sofisti. Sofisti boli potulní učitelia, ktorí vyučovali za peniaze. Vyučovali predovšetkým rétoriku – umenie reči. Ľudí učili, ako vyjadriť svoje myšlienky prostredníctvom slov, naučili ich šikovné jazykové prešmyčky, vďaka ktorým dokázali presadiť práve svoje argumenty. Učili ich presviedčať argumentmi svoje publikum a nakloniť si ho. Práve preto ich mnohí (vrátane Platóna) označovali za klamárov, či prekrúcačov slov. Pojem „sofisti“ preto nadobudol hanlivý význam. Boli veľmi praktickí, vypočítaví a realistickí. Nezaujímali ich teoretické otázky. Dokázali však pritiahnuť masy. Význam sofistov je predovšetkým v rozvoji logiky, rétoriky či lingvistiky. Učenie preniesli hlavne na námestia a trhy medzi ľudí. Dokonca sa odvážili skritizovať aj politiku v Aténach. Hlavnými predstaviteľmi boli Kritias, Protagoras, Georgias. Sofisti pripravili cestu zlatému veku gréckej filozofie a jej trom veľkým filozofom.
Obdobie klasickej gréckej filozofie sa nazýva aj obdobím sokratovským, lebo sa začína obdobím života Sokrata, jedným z najväčších filozofov. Toto obdobie sa ohraničuje na polovicu 5. storočia p.n.l. až do roku 322 p.n.l. (je to rok smrti Aristotela). Filozofia bola sústredená hlavne v Aténach. Toto obdobie nesie v sebe paradox, ktorý spočíva v tom, že kým grécka filozofia zažíva zlatý vek, Grécko ako také zažíva spoločensko – politický úpadok. Politika a morálka bola témami troch významných filozofov tohto obdobia, ktorými boli: Sokrates, Platón a Aristoteles.
Sokrates 470 – 399 p.n.l.
Sokrates pochádzal z obyčajnej rodiny. Jeho otec bol kamenár a jeho matka bola pôrodnou babicou. Aj napriek svojmu chudobnému pôvodu sa stal jednou z najvýznamnejších osobností dejín ľudstva. Sokrates mal ženu Xantipu. Trpela hystériou, ktorá ju smutne preslávila. Rovnako ako jeho matka privádzala deti na svet, on privádzal ľudí k rozvoju rozumu. Jeho cieľom bolo pomáhať ľudom pri zrode ich vlastných myšlienok. Svoje umenie preto nazval maieutika. Neskôr bol kvôli svojej filozofií obvinený z bezbožnosti a kazenia mládeže. V tomto okamihu sa však nezachoval ako zbabelec, ale ako muž presvedčenia. Neutiekol pred obvineniami, ba naopak predniesol duchaplné reči podporujúce jeho učenie a potom spáchal samovraždu vypitím jedu. Zaujímavé je, že Sokrates nenapísal ani jedno dielo. Dozvedáme sa o ňom a jeho filozofií sprostredkovane, hlavne z diel Aristotela.
Svojou filozofiou sa snažil predovšetkým o rozvoj abstraktného myslenia. Používal na jeho rozvoj dialóg. Snažil sa totiž svojho dotyčného, s ktorým viedol debatu zneistiť vo veciach, ktoré tento považoval za samozrejmé a prinútiť ho tak k rozmýšľaniu o veciach. V dialógoch, ktoré zvykol viesť na trhoviskách alebo na miestach s veľkým počtom ľudí používal takzvanú metódu sokratovskej irónie. Táto metóda spočíva z troch častiach a to:
1. ironická časť - Okoloidúcich na trhu sa pýtal najprv otázky na jednoduché veci (pojmy). Postupne však začal klásť otázky, na zložitejšie veci (zlo, dobro). Sám pritom vystupoval ako nevedomý, ktorý by sa rád poučil z odpovedí. Snažil sa pri týchto otázkach priviesť človeka do situácie, kedy začne pochybovať o veciach, ktoré sa zdali byť samozrejmé s nemenné.
2. maieutická – Postupne sa dotyční priznali, že pojmy a slová, ktoré používajú ako samozrejmosť, nevedia vysvetliť. Sokrates ich teda prinútil hľadať odpovede na tieto problémy. Snažil sa hlavne o to, aby našli pravdu sami a nie s jeho pomocou.
3. definícia – Po istej úvahe došlo na definovanie istého pojmu alebo istého problému daným človekom. (Človek sa snaží nanovo definovať pojem, ktorý považoval sa samozrejmý).
Sokrates sa snažil vystihovať predovšetkým mravné pojmy. Práve o ne v diskusiách išlo. Na diskusiu si vyberal hlavne ľudí z vyššej vrstvy a ľudí samoľúbych a namyslených.
Sokrates bol presvedčený, že každý človek je vo svojej podstate predurčený konať dobro. Človek musí svojim vlastným myslením pochopiť, čo je to dobro a čo je zlo. Ak človek raz pochopí, čo je to dobro, nikdy nebude konať žiadne zlo. Sokrates tvrdil, že v každom človeku je istý vnútorný hlas „daimonion“. Tento hlas spolupracuje s rozumom a napovedá človeku čo je to dobro a čo je to zlo. Rozum je jeden aspekt života, ktorý je základom života človeka. Aj keď bol Sokrates racionalista, uznával existenciu Boha.
Otázky na zopakovanie :
1. Definujte kto to boli sofisti?
2. Kto to bol Sokrates?
3. Čo znamená metóda sokratovskej irónie? Vymenujte a definujte jej fázy.
4. Čo je to daimonion ?
5. Prečo bol pojem „sofisti“ hanlivý?
Použitá literatúra :
1. Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002
2. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009
3. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005