Vypracovali: Ing. Andrea Krevová, Mgr. Tomáš Godiš
Človek získava informácie o predmetoch a javoch pomocou svojich zmyslov (zmyslové vnímanie). Predmety a javy majú ale aj také vlastnosti podstatného významu, ktoré sa neprejavujú navonok a nemožno ich zmyslami priamo poznávať – dajú sa poznať iba sprostredkovane. Napr. zápal slepého čreva lekár nevidí, ale na základe prejavov organizmu ho môže rozpoznať. Správne poznanie vecí a javov väčšinou znamená, že človek pozná aj vzťahy, vzájomné súvislosti medzi nimi a hlavne príčinné vzťahy. Človek dochádza k poznaniu aj tak, že zovšeobecňuje známe poznatky do všeobecnejšieho poznatku. To znamená, že sa musí odpútať od jednotlivých nepodstatných vlastností predmetov a javov, ktoré sa snaží poznať a orientuje sa na ich typické a podstatné vlastnosti. Takýto spôsob poznávania nazývame abstrahujúcim poznávaním.
Poznávanie nám zabezpečuje psychický proces zvaný myslenie. Podľa Štefanoviča je myslenie sprostredkovaný a zovšeobecňujúci, abstrahujúci spôsob poznávania, ktorý vedie k poznaniu podstatných, všeobecných vlastností predmetov a javov a súvislostí medzi nimi. Myšlienkové poznanie je vývinovo najvyššia forma poznania.
Myšlienkové operácie
Podstatou myslenia je vykonávanie určitých myšlienkových postupov, ktoré nazývame myšlienkovými operáciami. Myšlienkové operácie pracujú s informáciami (pojmami, obrazmi, symbolmi, predstavami a pod.) a ich výsledkom je pochopenie.
Patria sem:
1. analýza – jedná sa o myšlienkové rozčleňovanie celku na časti, vyčleňovanie jednotlivých stránok (vzťahov, vlastností) predmetov a javov;
2. syntéza – ide o myšlienkové zjednocovanie, spájanie vyčlenených častí, vlastností alebo vzťahov predmetov a javov. Analýza a syntéza sa navzájom podmieňujú, prelínajú a prebiehajú v nerozlučnej súvislosti. Sú to základné myšlienkové operácie, na ktorých sa zakladajú všetky ostatné;
3. porovnávanie (komparácia) – zisťuje podobnosť a odlišnosť medzi viacerými predmetmi alebo javmi;
4. abstrakcia – vyčleňujeme ňou podstatné a všeobecné vlastnosti predmetov a javov a zanedbávame ostatné (nepodstatné);
5. zovšeobecňovanie - ide o myšlienkové zisťovanie a spájanie spoločných vlastnosti jednotlivých predmetov a javov, určovanie spoločných zákonitostí, ktoré sa vzťahujú na predmety a javy istej skupiny. Napr. pri posudzovaní rôznych druhov ovocia zisťujeme, že sa jedná o plody stromov, že sa dajú jesť a pod.;
6. indukcia – je myšlienkové vyvodzovanie všeobecného tvrdenia z jednotlivých prípadov. Indukcia sa využíva napr. pri prezidentských voľbách, na základe prieskumu u určitej skupiny ľudí usudzujeme, ako by mali voľby dopadnúť. Aplikujeme to, čo sme zistili u skupiny ľudí, na celú populáciu v štáte;
7. dedukcia – je opakom indukcie a jedná sa o aplikáciu všeobecného poznatku na konkrétny prípad. Napr. vieme, že poštárka prináša poštu do nášho domu každý deň vždy dopoludnia. Zároveň vieme, že v našej ulici býva niekto, kto obťažuje susedov tým, že im hádže do schránok anonymné listy. Takže ak sme našu schránku vybrali o dvanástej a poobede o štvrtej v nej nájdeme list, môžeme usúdiť, že sa jedná o anonym už pred otvorením;
8. analógia – predstavuje vyvodzovanie poznatku o nejakom predmete alebo jave na základe jeho podobnosti s inými predmetmi alebo javmi.
Druhy myslenia
V živote sa človek stretáva s rôznymi problémami a úlohami. Tie si vyžadujú rôzne druhy myslenia. Poznáme praktické, konkrétno-názorné a abstraktné myslenie. Výber druhu myslenie závisí aj od veku človeka. V mladšom veku sa používa praktické a konkrétno-názorné myslenie, v školskom veku sa začína rozvíjať myslenie abstraktné.
Praktické myslenie sa uskutočňuje v priebehu praktickej činnosti a smeruje k riešeniu úloh vyplývajúcich z praxe človeka. Argumentácia sa opiera o fakty, ktoré vyplývajú zo skúsenosti.
Konkrétno-názorné myslenie sa používa v tom prípade, ak sa pri riešení úlohy využívajú názorné predstavy.
Abstraktné myslenie využíva väčšinou abstraktný materiál. Používa sa najmä v teoretickej činnosti, ale aj v bežnom živote.
Vlastnosti myslenia
Myslenie sa spája vždy s konkrétnym človekom. Ľudia sa medzi sebou líšia myslením, čo je spôsobené vlastnosťami myslenia. Medzi vlastnosti myslenia patria:
1. šírka myslenia – ide o schopnosť zahŕňať široký okruh otázok z rôznych oblastí. Prejavuje sa všestrannými vedomosťami;
2. hĺbka myslenia – jedná sa o schopnosť preniknúť pod povrch vecí a vystihnúť podstatu;
3. samostatnosť myslenia – je schopnosť samostatne vidieť problém, pochopiť ho a nájsť riešenie. Bezprostredne sa spája s kritickosťou myslenia;
4. kritickosť myslenia – ide o schopnosť nestranne a prenikavo posudzovať názory, problémy ľudí a riešenie úloh. Kritickosť sa prejavuje aj v hodnotení vlastných názorov a riešení;
5. pružnosť myslenia – spočíva v tom, že sa človek nepridržiava zabehaných spôsobov, šablón riešenia a schém. Ide o schopnosť meniť spôsoby riešenia, ak sa zistí, že nie sú správne;
6. dôslednosť myslenia – jedná sa o schopnosť zachovať logický sled a neodbočovať od problému;
7. bystrosť myslenia - prejavuje sa vtedy, keď sa človek musí rozhodovať vo veľmi krátkom čase.
Formy myslenia
Pod formami myslenia budeme rozumieť rečovú podobu, do akej človek zachycuje a v akej vyjadruje výsledky svojho myslenia, ku ktorým sa dopracoval vykonaním myšlienkových operácií. Rozoznávame tri formy myslenia: pojem, súd a úsudok.
Pojem je základnou formou myslenia. Je rečovým vyjadrením všeobecných a podstatných znakov nejakého predmetu alebo javu. Každý predmet má znaky, ktorými sa vyznačuje, ktoré sú preň charakteristické a odlišuje sa nimi od iných. Každý pojem má v sebe istý stupeň abstrakcie a zovšeobecnenia. Stupeň zovšeobecnenia môže byť rôzny, čo môžeme vidieť napr. na pojmoch čajka, vták, živočích. Stupeň zovšeobecnenia určuje rozsah pojmu, ktorý je daný množstvom predmetov a javov, ktoré sa dajú zhrnúť pod uvedený pojem. Výpočet základných znakov pojmu určuje obsah pojmu. Tak napr. základnými znakmi pojmu hodinky sú „stroj“ a „určený na meranie času“. Vymenovanie základných znakov pojmu (vymedzenie obsahu pojmu) sa nazýva definícia. Rozsah a obsah pojmov sa v priebehu života menia, každý človek si ich priebežne dopĺňa a spresňuje.
Súd vyjadruje vzťah medzi dvoma pojmami. Ide napr. o súd „veľryba nie je ryba“, v ktorom sa vyjadruje vzťah medzi pojmami ryba a veľryba. V súdoch obvykle niečo tvrdíme alebo popierame.
Úsudok vyjadruje vzťah medzi dvoma alebo viacerými súdmi. Súdy, z ktorých vychádzame, označujeme ako premisy. Z nich vyvodzujeme súd – záver. Tak napr. vyvodenie záveru „Zelenina obsahuje vitamíny“ je úsudok, ak sa vyvodí z premís: „Mrkva obsahuje vitamíny“, „Kapusta obsahuje vitamíny“, „Baklažán obsahuje vitamíny“ atď.
Reč
Reč slúži na vyjadrenie výsledkov myslenia, a zároveň slúži na vyjadrenie prežívania vôbec. Reč plní dorozumievaciu (komunikatívnu) funkciu. Musíme ale rozlišovať pojmy reč a jazyk. Reč je nástrojom myslenia a formou dorozumievania, zatiaľ čo jazyk je prostriedok dorozumievania, nástroj reči. Ak chce človek používať reč, podrobuje sa aj pravidlám používaného jazyka.
Človek existuje na základe interakcie s okolím, preto je vybavený na prijímanie informácií z okolia. Proces dorozumievania prebieha medzi zdrojom informácie alebo vysielajúcim, ktorý správu zakóduje do lingvistického kódu (jazyka) a vyšle ju k prijímateľovi alebo cieľu informácie. Ten správu prijme a dekóduje.
Reč delíme nasledovne:
1. vnútorná reč – je reč „pre seba“, ktorou myslíme, neprejavuje sa navonok hlasom ani písmom. Vnútorná reč je skrátená, stručná, lebo človek sám sebe nemusí všetko povedať.
2. vonkajšia reč – človek sa ňou vyjadruje navonok vo zvukovej podobe alebo v písomnej forme, takže tento druh delíme na:
a) hovorená reč – spôsob vyjadrovania myšlienok nahlas. Má svoje sprievodné javy ako je gestikulácia, intonácia atď., ktoré ju dopĺňajú a pomáhajú aj počúvajúcemu lepšie pochopiť rečový prejav.
b) písaná reč – vyvinula sa neskôr ako hovorená reč. Písanej reči chýbajú sprievodné znaky, a preto je pre čitateľa aj pisateľa náročnejšia, môže pri nej dochádzať ku skresleniu myšlienok. Písaná reč je výhodným spôsobom zachovávania a odovzdávania vedomostí ľudí. Umožňuje, ale aj vyžaduje presné vyjadrenie myšlienok.
Kontrolné otázky:
1. Vysvetlite pojem myslenie.
2. Čo označujeme ako myšlienkové operácie, ktoré myšlienkové operácie poznáte?
3. Objasnite druhy myslenia.
4. Aké formy myslenia poznáte?
5. Aký je rozdiel medzi používaním hovorenej a písanej reči?
Použitá literatúra
1. Štefanovič J.: Psychológia pre gymnázia a pedagogické školy. Bratislava, SPN 1971
2. Nakonečný M.: Encyklopedie obecné psychologie. Praha, Academia 1997