Z histórie rastlinnej liečby
 

 
Človek už na najnižšom stupni svojho vývoja zistil, že rastliny mu môžu slúžiť nielen ako potrava, ale mnohé sú vhodné i na liečenie chorôb, iné zdraviu škodia, ba niektorými sa možno aj otráviť. Už starí Sumerovia, Babylončania i Asýrčania ich poznali celý rad. Známy Ebersov papyrus, pochádzajúci asi z roku 1500 pred n. l., obsahuje veľa receptov s liečivými rastlinami. Liečivé rastliny sa v dávnej minulosti pokladali za dar nadprirodzených bytostí. Vytvorili sa osobitné kasty ľudí, ktorí mali hlbšie znalosti o ich účinku a ktorí ich v sprievode magických obradov terapeuticky využívali.
Základ vedeckejšieho poznávania liečivých rastlín v Európe položili Gréci a Rimania. Medzi najznámejších patrí Anaxago- ras, ktorý vtedajšie lekárske znalosti usporiadal do určitého systému, a Aristoteles, ktorý položil základy pre väčšinu vedných odborov rozvíjaných v staroveku a stredoveku.
Stredovek veľmi neprial liečivým rastlinám a vôbec prírodným vedám. Kresťanstvo ako vládnuca ideológia kládlo dôraz predovšetkým na rozvoj teológie. Poznávanie rastlín, liečivých i neliečivých, výraznejšie napredovalo v moslimskej časti sveta. Chýrnymi arabskými lekármi boli Avicenna, Mesue,
Avenzoar a Ibn Beithar. Všetci bohato využívali liečivé účinky rastlín. Napríklad Ibn Beithar v 13. storočí opísal asi 1400 druhov rastlín.
Rozširovanie znalostí o liečivých rastlinách veľmi urýchlil objav kníhtlače. Začali sa totiž vydávať herbáre. Azda najznámejší je Brunfelsov herbár z roku 1500.
Začiatkom nášho storočia sa výrazne rozvinul nielen výskum liečivých rastlín, ale aj ich pestovanie a s rozvojom chémie aj izolácia ich obsahových látok. Už na rozhraní 18. a 19. storočia sa začala formovať osobitná vedná disciplína – farmakognózia – čiže náuka o liečivách prírodného pôvodu. Do začiatku nášho storočia sa farmakognózia zameriavala hlavne na morfológiu a anatómiu drog, t. j. sušených rastlín či zvierat, alebo rastlinných a živočíšnych produktov, ktoré sa používali na liečebné účely. Posudzovanie drog na základe týchto znakov a zmyslových skúšok slúžilo na identifikáciu komerčného drogového tovaru a na odlíšenie zámen a falšovaní. Rozvoj fytochemického výskumu viedol k poznaniu, že terapeutickú hodnotu drog rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú obsahové látky materských rastlín. Súčasná farmakognózia sa popri makroskopickej a mikroskopickej analýze drog zaoberá aj fytochemickými a farmakologickými vzťahmi, takže liečivá prírodného pôvodu skúma všestranne, komplexne.
 

 

Liečivé rastliny
 

 
Pod týmto označením sa dnes chápu rastliny použiteľné alebo používané buď priamo na liečenie chorôb ľudí či zvierat, buď ako surovina na výrobu liečiv a liečivých prípravkov – liekov. Rastliny sa používajú buď čerstvé, alebo sušené. Sušené rastliny alebo ich časti sa nazývajú drogy. Drogy môžu tvoriť aj rastlinné produkty.
Liečivé rastliny spolu s ostatnými tvoria zložku živej prírody, spolu s nimi rastú v ustálených spoločenstvách, na určitom stanovišti, substráte, v určitých nadmorských výškach. Z európskej kveteny sa považuje za liečivé asi 1000 druhov. Ľudové liečiteľstvo z nich používa asi 800 a oficiálna medicína asi 300 druhov. U nás sa priemyselne spracúva asi 150 druhov. Ich podiel na výrobe liečiv predstavuje 30 – 45 %.
Na vývoj vegetačného krytu Slovenska na mierne hornatý a veľmi členitý kraj, vyplnený masívmi Karpát, ale aj nížinami a pahorkatinami. Slovensko má veľmi pestrú geologickú skladbu. V druhohorách sa utvorili vápencové substráty, cenné pre liečivé rastliny. Vulkanická činnosť zmiernila reliéfy tektonických zlomov a pokryla ich svojimi vyvrelinami, na ktorých sa neskôr vytvorili úrodné pôdy s priemernou zrnitosťou a inými fyzikálnymi vlastnosťami priaznivými pre liečivé rastliny. Značnú časť Slovenska vyplňujú nížiny, v ktorých prevládajú úrodné čiernozeme a hnedozeme. Medzi ďalšie faktory podporne vplývajúce na vegetáciu liečivých rastlín na Slovensku patrí dostatok vodných zdrojov a vhodné podnebné pomery. Slovensko leží v strednej časti severného pásma na prechode medzi prímorským a vnútrozemským podnebím. Severná hranica Slovenska prechádza mohutnou reťazou hôr, ktoré chránia naše územie pred nepriaznivými vetrami prinášajúcimi od severu veľké mrazy, od severovýchodu veľké suchá a od severozápadu oblačnosť s nadmernými zrážkami.
Vývoj vegetácie ovplyvnila i štvrtohorná ľadová doba, za ktorej sa k nám dostali severské rastliny. Keďže sa počas nej vystriedalo niekoľko teplejších období, nastala migrácia ras- tlinstva a za teplejších etáp pribudli teplomilné rastliny z juhoruských stepí, Balkánu a Stredomoria. Bohatá geografická členitosť, geologická a klimatická rôznorodosť Slovenska umožnila aklimatizáciu veľkého počtu druhov, ktoré buď unikali ľadovcom, alebo zaberali priestory uvoľnené ľadovcami. Meniace sa klimatické pomery v jednotlivých geologických dobách podmienili vznik reliktných druhov. V areáloch s osobitnými morfologickými a biologickými vlastnosťami vznikali zasa ende- mity. Svojráznu skupinu vytvorili aj druhy rastúce v blízkosti ľudských obydlí, napríklad na rumoviskách alebo v porastoch kultúrnych rastlín. Súčasťou našej divorastúcej flóry sa stali aj niektoré zavlečené druhy rastlín, iné sú kozmopolitné, teda rozšírené po celom svete. Kultúrne rastliny sa k nám pravdepodobne napospol dostali z iných krajín.
Vegetácia Slovenska je nesmierne pestrá. Nemá obdobu v Európe. Azda iba Balkánsky polostrov má bohatšie rastlinstvo. Priaznivé vegetačné podmienky výrazne ovplyvnili a ovplyvňujú aj tvorbu obsahových látok v našich divorastúcich liečivých rastlinách. Značné množstvo liečivých rastlín musí Slovensko dovážať z cudziny.
 
 
 

Medovka lekárska

 

Melissa officinalis
 

 
Trvácna bylina vysoká 30 až 100(150) cm. Má žľaznato ochlpenú, štvorhrannú stonku s krížmo protistojnými, vajcovi- tými až kosoštvorcovitými listami, ktoré sú na okraji vrúbko- vano pílkovité. Z pazúch listov vyrastajú kvety. Majú kalich s trojzubým horným a dvojzubým dolným pyskom a dvojpyskovitú korunu. Svoju farbu menia podľa veku od svetložltej cez bielu až po svetlomodrú. Plody sú tvrdky. Celá rastlina má prenikavú citrónovú vôňu. Kvitne v júni až auguste.
Domovom medovky je rozsiahly areál vo východnom Stredomorí. Pestuje sa v záhradách a na poliach, občas i zdi- vie. Potrebuje dobrú ľahkú pôdu a slnečnú polohu.
Predmetom zberu je list a kvitnúca vňať. Zber sa robí za suchého počasia a opakuje sa až trikrát za rok. Materiál sa suší veľmi rýchlo v tieni, najlepšie pri teplotách do 40°C.
Hlavnú obsahovú látku tvorí silica, triesloviny, horčiny, triterpenoidné látky a organické kyseliny. Uplatňuje sa pri úprave a liečbe porúch trávenia, proti žalúdočným a črevným katarom a na podporu vylučovania žlče. Pri silici sa zistil aj upokojujúci účinok. Medovka pôsobí podobne ako rumanček uvoľ- ňujúco pri kŕčoch a je vhodným a obľúbeným prostriedkom proti nadúvaniu. Používa sa aj pri výrobe likérov, limonád a mydiel.
 
 
Púpava lekárska
 

Taraxacum officinale
 

 
Trváca bylina s kolovitým koreňom a prízemnou listovou ružicou, z ktorej skoro na jar vyrastajú duté stvoly zakonče- né úbormi žltých jazykovitých kvetov. Po odkvitnutí sa súkve- tie premení na guľovité súplodie z nažiek s chocholcom. Celá rastlina je prestúpená mliečnicami, ktoré obsahujú bielu, ne-jedovatú šťavu. Kvitne v apríli až septembri.
Je rozšírená na celej severnej pologuli, hlavne v Európe, od nížin po subalpínsky stupeň, hlavne v trávnatých porastoch. U nás rastie na lúkach, pasienkoch, v záhradách a pod.
Predmetom zberu je koreň, vňať, listy a kvety. Korene sa dôkladne umyjú, pozdĺžne narežú a sušia pri teplotách do 50°C. Vňať sa zbiera pred rozkvitnutím rastliny a niekedy sa vykopáva s koreňmi. Listy a kvety sú súčasťou jarných liečebných kúr.
Drogy, predovšetkým korene, obsahujú triterpenoidné horčiny, glykozid, steroly, aminokyseliny, triesloviny, až 25 % inulínu a kaučuk. Korene a vňať sa používajú ako stomachikum a amárum. Zvyšujú žalúdočnú sekréciu a majú žlčopudný účinok. Mladé, čerstvé listy sa pre vysoký obsah vitamínu C pripravujú ako šalát. Kvety uvarené s cukrom sa používajú ako med proti kašľu, nemôžu ho však nahradiť; pravý med má pre liečebnú prax oveľa väčší význam. V minulosti sa púpava používala na liečbu očných chorôb, o čom svedčí aj rodový názov „taraxis“ = zápal očí.
 
 

Praslička roľná

 

Equisetum arvense
 

 
Trváca, nekvitnúca bylina tvoriaca čierne podzemky, z ktorých vyrastajú dve stonky, jarná a letná. Jarné výhonky sú členité, bez chlorofylu a na konci majú klas s výtrusnicami; letné výhonky sú zelené a praslenovito usporiadané.
Je rozšírená hlavne v chladnom miernom pásme severnej pologule. Je to ťažko vyhubiteľná burina, ktorá rastie na ľahkých, vlhkých piesočnatých pôdach a je indikátorom spodnej vody.
Celé leto sa trhajú zelené stonky a vňať, ktorá sa rýchlo suší v tieni pri teplotách do 40°C. Rozličné iné druhy prasličky sa nezbierajú. Je bez pachu a chuti. Ak nie je po-riadne vysušená ľahko plesnivie.
Obsahuje malé množstvo kyseliny kremičitej, stopy alkaloidov nikotínu a ekvizetonínu, flavonoidné glykozidy, saponíny, triesloviny, organické kyseliny a zásady. Praslička je hlavnou zložkou diuretických čajov, pôsobí močopudne a používa sa aj proti nadmernému poteniu. Droga potláča zápalové procesy v tele a pôsobí ako tuberkulostatikum. Uplatňuje sa buď sama, alebo v čajovinových zmesiach proti vápenateniu ciev a na utíšenie vonkajšieho alebo vnútorného krvácania. Prasličkovité drogy sa pridávajú aj do kloktadiel proti zápalom hltana. Pripravujú sa z nich aj obklady a kúpele na ťažko sa hojace rany, vyrážky a vredy.
 
 
 

Baza čierna

 

Sambucus nigra
 

 
Rozkonárený ker alebo strom vysoký 3 až 10 metrov. Sivohnedé konáre vypĺňa biely stržeň. Listy sú nepárno perovito zložené, protistojné, na okraji pílkovité. Žltkasté kvety sú usporiadané v plochých vrcholíkoch, sú aromatické. Plody sú čierne, lesklé kôstkovičky s krvavočervenou šťavou. Kvitne v máji až júli.
Baza čierna je všeobecne rozšírená v Európe, Ázii a severnej Afrike. Rastie v listnatých lesoch a tiež v blízkosti ľudských obydlí. Uprednostňuje pôdy bohaté na humus a dusík. Patrí medzi uznávané rastliny.
Dnes sa zbierajú predovšetkým kvety a plody. Odrežú sa pritom celé súkvetia, rozložia sa stopkami nahor na liesky a rýchlo sa usušia. Po usušení sa kvety zbavia stopiek a uskladňujú sa v suchu v uzatvorených nádobách. Droga obsahu- je glykozidy rutín a sambunigrín, ďalej silicu, flavonoidy, triesloviny, organické kyseliny a minerálne soli.
Čaj z usušených kvetov sa pije pri nachladnutiach, kata- roch dýchacích ciest a pri ľahkých nervových ochoreniach. Čer- stvé zrelé plody sa spracúvajú na lekváre, sirupy a vína alebo sa sušia. Obsahujú organické farbivá, aminokyseliny, cukor, rutín a veľa vitamínu A a C. Plody majú slabý preháňavý účinok a pridávajú sa do čajovinových zmesí pri chorobách horných dýchacích ciest. Osvedčujú sa aj pri liečbe nespavosti, migré- ne, bolestiach hlavy a bolestivých zápaloch nervov. V lekár- ňach sa vyrába bazový ocot, ktorý pôsobí dezinfekčne a pou- žíva sa na obklady pri horúčke.
 
 
 

Známka : 2
 

 
Hodnotenie :
Zaujímavá téma referátu, ktorá by si vyžadovala komplexnejšie spracovanie. Pozitívne hodnotím historický pohľad vývoja bylinkárstva, šírenie rastlín v geologických dobách i vplyv reliéfu na výskyt liečivých rastlín. Vybrané druhy liečivých rastlín sú popísané dostatočne podrobne, aby ich užívatelia spoznali a spávne využívali. V úvodnej časti odporúčam doplniť informácie o častiach rastlín, ktoré sa v bylinkárstve využívajú (koreň, list, kvet, plody...), ktoré obdobie dňa je vhodné na zber liečivých rastlín a ako sa liečivé rastliny správne sušia a uskladňujú. Pozitívne hodnotím gramatickú stránku referátu.