EMIL BOLESLAV LUKÁČ (1900 – 1979)
Svojrázny predstaviteľ neosymbolizmu v slovenskej medzivojnovej poézii. Narodil sa v Hodruši. Študoval v Banskej Bystrici, v Bratislave, Paríži a Lipsku. Už ako študent začal pracovať v Národných novinách a najmä v medzivojnovom období pokračoval v bohatej redaktorskej činnosti. Redigoval viaceré významné noviny a časopisy: Mladé Slovensko, Luk, Slovenské smery, Tvorba. Venoval sa aj prekladaniu z francúzskej a maďarskej poézie. Je pochovaný v Bratislave.
Lukáčova tvorba je v mnohom protikladná k tvorbe jeho generačného druha J. Smreka. Prevažujú v nej temné, hlboké tóny, tragika a pesimizmus. Popri výraznej orientácii na symbolizmus je pre jeho tvorbu príznačné aj hĺbavé uvažovanie – meditatívnosť. Lukáč ako máloktorý zo slovenských básnikov dokázal načúvať hlasom zúfalstva, úpeniu duší nad pokrivenosťou doby.
V spovedi aj v ďalších zbierkach sa prejavuje Lukáčov sklon k dolorizmu – bolestínstvo, sebatrýzeň. Z čias štúdií na Sorbonne v Paríži vyťažil zbierku Dunaj a Seina (1925). Na Lukáča pôsobila cudzina nepríjemne až nepriateľsky. Do takejto opozície postavil nielen vzťah „domov – svet“, ale aj vzťah „dedina – mesto“. Mravnú silu a istotu nachádzal v domovine, neprijal mestskú morálku. Verše „... všetko to cudzie mi, je inde moja vlasť,/ tam medzi bralami môj čarokrásny domov.“ vystihujú pomerne jednoznačné ideové vyznenie zbierky. V tretej zbierke Hymny k sláve Hosudarovej (1926) sú básne, ktoré zdôrazňujú autorov kresťanský svetonázor a prihlásenie sa k tvorivému odkazu Hviezdoslava, ale aj básne odrážajúce osobné a spoločenské problémy. Zároveň básnik prehlbuje a komplikuje meditatívny a reflexívny charakter svojej tvorby.
Od osobných tónov k spoločenským témam viažucich sa na Slovensko alebo situáciu, v ktorej sa ocitla európska civilizácia v medzivojnovom období, prešiel básnik v zbierke Križovatky (1929). Posilňuje v nej symbolistickú zložku básnického výrazu, zložitú problematiku vtedajšieho sveta naznačuje využitím početných symbolov a alegórií.
V zbierke Spev vlkov (1929) je pôsobivá slovenská príroda, keď sa básnik vracia k básnickému obrazu rodnej Hodruše a okolia. V tejto tematickej línii využíva aj senzualizmus spojený s vysokou mierou citovej vrúcnosti.
V zbierke Elixír (1934) pokračuje v úsilí básnicky postihnúť predovšetkým nadosobnú, spoločenskú problematiku. V prvej časti využíva spôsob „spovede“, zameraný viac na vonkajší svet. V druhej časti sa snaží spájať do celistvej výpovede predovšetkým etické a estetické stránky básnickej tvorby. Veľmi vážnym motívom je aj predtucha vojny, ktorú chápal ako zavŕšenie krízy humanizmu a demokracie.
Zbierka Moloch (1938) v šiestich tematických cykloch zachytáva nielen autorovo odmietanie tragických udalostí, už neodvratne ústiacich do vojny, ale aj jeho svojskú filozofiu dejín.
Silný kresťanský pátos, odmietanie nacizmu, stanoviská k priebehu vojny, zašifrované do podobenstiev a alegórií, obsahuje zbierka Bábel.
V povojnových zbierkach, ktoré vyšli po dlhšej nútenej tvorivej odmlke pokračoval v úsilí zobraziť zápas ľudstva o naplnenie myšlienok o slobode, rovnosti a bratstve.
Lukáč hojne prekladal z iných literatúr. Vybrané spisy Emila Boleslava Lukáča vyšli v dvoch zväzkoch – Živly a dielo (1970) a Európsky hodokvas (1971).