Veľakrát opisujeme Štefánika len ako politika, vedca a vynikajúceho letca, ale bol to aj tvrdohlavý chlap, ktorý si dokázal presadzovať svoj názor a venoval sa najrozmanitejším veciam.

 

S heslom: Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!, Štefánik dosiahol takmer všetko, čo si zaumienil. Dlhé roky bol vymazaný z učebníc dejepisu, dnes zdobí jednu z našich bankoviek.

 

 

Farárov syn

Milančok – tak volala malého Milana jeho matka, manželka evanjelického farára Pavla Štefánika. Chlapec, ktorý preslávil svoje rodné Košariská, prišiel na svet 21. júla 1880. Pochádzal z dvanástich súrodencov.

Malý Milan Rastislav čítal veľa slovenských kníh a veľmi dobre sa učil. Aby mohol pokračovať v štúdiu na strednej škole, musel sa naučiť po maďarsky. Preto ako deväťročný odišiel z Košarísk neďaleko Brezovej pod Bradlom do školy v Šamoríne. Potom pokračoval v štúdiu na evanjelickom lýceu v Bratislave, kam chodili aj jeho dvaja bratia, Igor a Pavol. Dosahoval vynikajúce výsledky, no s jeho bratmi to nebolo až také ružové. Práve preto odišiel s Pavlom do Šopronu a neskôr do Sarvaša. Je zaujímavé, že na vysvedčení zo školského roku 1893 – 1894 mal samé jednotky a dvojky, no z telesnej výchovy štvorku. A to aj napriek tomu, že bol už vtedy vynikajúci horolezec.


Nadšený pre astronómiu i politiku

Po maturite odišiel Štefánik študovať do Prahy techniku, neskôr sa zapísal na filozofickú fakultu, kde študoval astronómiu. Tam mu učarovali Masarykove myšlienky.

 

 

V marci 1898 sa stal tajomníkom spolku Detvan, v ktorom pracoval aj Vavro Šrobár. O tom, že bol veľmi cieľavedomý svedčí aj to, že počas prázdnin v roku 1902 odišiel do Zürrichu. Sám si tam zaplatil stáž, aby sa zdokonalil v optike, lebo na filozofickej fakulte v Prahe sa tento odbor neprednášal.

 

 

Štefánik bol činný aj ako publicista. V Prahe napríklad prispieval do časopisu Čas, kde mal pravidelné úvodníky o slovenskej politike a kultúre. Informoval v nich českú verejnosť o maďarizácii na Slovensku a nabádal českých bratov na pomoc.

 

 

Štúdium v Prahe ukončil dizertačnou prácou s názvom Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopea. Dvanásteho októbra 1904 bol promovaný za doktora filozofie.


Odchod do Paríža

V Uhorsku nebola žiadna hvezdáreň, kde by mohol Štefánik začať svoju vedeckú dráhu. Plný odhodlania odišiel do Paríža.

Vo vrecku mal málo peňazí a jeho základy francúzštiny boli slabé. Okrem toho investoval do kurzu iluzionizmu. Svoje iluzionistické umenie potom využil počas svojich návštev parížskych spoločenských salónov.

 

Prvý rok v Paríži nemal Štefánik ľahký. Jeho snom bolo dostať s k dvom najslávnejším hvezdárom – Camillovi Flamarionovi a Julesovi Janssenovi. Napokon sa dvadsaťpäťročný Slovák s Janssenom naozaj stretol a natoľko ho upútal, že začal pracovať v jeho hvezdárni v Meudone. Ako hosť hvezdárne podnikol 20. júna 1905 výstup na observatórium na vrchole Mont Blancu a o dva mesiace neskôr zase pozoroval zatmenie Slnka v španielskom Alcosebre. Napísal o tom vedeckú prácu a postupne sa zaradil medzi uznávaných parížskych vedcov.

 

Krajiny plné Slnka

Po odchode staručkého Janssena z meudonskej hvezdárne ju musel opustiť aj Štefánik.

 

 

Zúčastnil sa na viacerých výpravých – do Turkestanu na pozorovanie zatmenia Slnka, do Alžírska, Tuniska a ďalších kútov sveta.

 

 

Hľadal miesto pre svoju hvezdáreň, ale márne. Navštívil aj Brazíliu a Ekvádor. Obzvlášť sa mu páčilo na Tahiti, kde strávil desať mesiacov. Dokonca krásne prostredie tejto krajiny v ňom zrodilo myšlienku, že jeden ostrov odkúpi a urobí tam vysťahovaleckú kolóniu pre Čechov a Slovákov. Tí menej majetní by sa tam mohli odsťahovať natrvalo a tí, ktorí vládnu, by sa vždy na jeseň nalodili a odplávali tam a na jar zase prišli naspäť. Samozrejme sa to nezrealizovalo. Ale uskutočnilo sa to, že tam pozoroval Halleyho kométu v roku 1910.

 

 

Keď Štefánik prišiel na Tahiti, našiel tam Gauguinove drevorezby, ktoré odkúpil, dal zrekonštruovať a dnes s nachádzajú v Národnej galérii v Prahe. Na ostrove sa venoval aj fotografovaniu, zaujímavý je akt krásnej dlhovlasej Tahiťanky.

 

 

V roku 1912 získal francúzske občianstvo a odvtedy začali na jeho výpravy prispievať rôzne granty či francúzska vláda.


Obdobie vojny

V roku 1915 nastúpil Štefánik do armády, do vojenskej leteckej školy v Chartres. Po jej absolvovaní prestúpil do elitnej prieskumnej jednotky. Lietal na Maurice Farman MF 11 na francúzsko-nemeckom a srbskom fronte.

 

Keď sa vrátil do Paríža, presadzoval plán vytvorenia

česko-slovenského štátu, ktorý ho spájal s Masarykom i Benešom. Vo februári 1916 vznikla Národný rada krajín českých, ktorá sa neskôr premenovala na Československú národnú radu. Jej predsedom bol T. G. Masaryk, podpredsedom bol M. R. Štefánik a E. Beneš bol generálnym tajomníkom. Snažil sa, aby radu uznali za vedúci orgán českého a slovenského hnutia v zahraničí. S plným nasadením budoval v Taliansku, vo Francúzsku i v Rusku légie, dokonca vycestoval do USA, aby aj tam získal podporu krajanov. Po vojne mal veľké plány s budovaním svojej vlasti.


Posledný let

Na návštevu Slovenska sa veľmi tešil, pretože naposledy tu bol na pohrebe svojho otca v roku 1913.

 

Ráno 4. mája 1919 vyštartovalo z talianskeho letiska Campo Formido pri Udine lietadlo a okolo obeda sa objavilo nad Bratislavou. Neďaleko Ivanky pri Dunaji za dosiaľ nevyjasnených okolností havarovalo. Pohreb bol 11. mája 1919 v Košariskách, odkiaľ ho smútiaci dav odprevadil na Bradlo. Tam Štefánika pochovali do veľmi jednoduchého hrobu s kamenným krížom. Až roku 1928 tam postavili mohylu podľa návrhu architekta Dušana Jurkoviča.