Polárna žiara

POLÁRNA ŽIARA

Polárna žiara je svetelný úkaz na oblohe, ktorý vzniká pôsobením elementárnych častíc slnečného vetra pri vstupe do zemskej atmosféry. Slnečný vietor je prúd nabitých častíc. Polárna žiara vzniká zrážkou protónov a voľných elektrónov, ktoré sa od Slnka rútia vesmírom rýchlosťou asi 1600 km za sekundu a nad zemským povrchom vo výške 80 až 1000 kilometrov sa zrážajú s atómami, resp. molekulami vzdušného obalu Zeme. To spôsobuje svetielkovanie molekúl vzduchu. Náraz častice spôsobí u molekuly či atómu nabudenie zodpovedajúce zmenenej elektrónovej konfigurácii. Po krátkom čase a nasledujúcom „uvoľnení“ je vylúčené svetlo - fotón, všeobecne sa tomu hovorí rekombinácia. Vznikajú vo výškach 80 - 400 km výnimočne až do 1200 km.

Polárne žiary sa vyskytujú hlavne v polárnych oblastiach, pretože častice slnečného vetra sú vychýlené magnetickým poľom, ktoré je najsilnejšie v polárnych oblastiach. Polárne žiary sa vyskytujú na Zemi v okolí severného pólu Aurora borealis a v blízkosti južného pólu Aurora australis. V okolí magnetických pólov je výskyt polárnych žiar najvyšší, ale výnimočne sa môžu objaviť aj v našich zemepisných šírkach, dokonca aj na rovníku. Nakoľko slnečný vietor zaplavuje rovnomerne celú guľoplochu s polomerom vzdialenosti Zeme, vyskytujú sa polárne žiary naraz na severnom aj južnom póle. Polárne žiary sa vyskytujú aj na iných planétach slnečnej sústavy, na všetkých, ktoré majú magnetické pole a atmosféru. Aj keď v mnohých krajinách existujú pranostiky a predpovede polárnej žiary, nemá polárna žiara s počasím nič spoločné. Polárne žiary vznikajú vo výškach od 60 km, ďaleko nad troposférou, vrstva v ktorej sa odohrávajú všetky zmeny počasia siaha len do výšky približne 15km.

Výskyt a svetlosť polárnej žiary závisí od sily slnečného vetra, ktorý je zase závislý od aktivity slnka. Pretože slnko má dvanásťročný cyklus aktivity, výskyt polárnych žiar kolíše tiež v tomto cykluse. Obzvlášť v čase maximálnej aktivity, to znamená pri zvlášť silnom slnečnom vetre, sa objavujú polárne žiary v nižších zemepisných šírkach ako napr. stredná Európa. V jeseni 2003 bola preukázateľne pozorovaná polárna žiara v severnom Taliansku. Zóny polárnych žiar sú zóny maximálneho výskytu polárnych žiar v nočných hodinách tak, ako ich vidia pozorovatelia v pevných bodoch zo zemského povrchu. Nachádzajú sa okolo 67º severnej a južnej šírky a sú široké okolo 6º. Môžete ju teda vidieť v Nórsku, Švédsku, Fínsku a na Islande. Okamžitý výskyt polárnych žiar nastáva v pásoch, ktoré majú tvar oválu. Sú to vlastne ovály polárnych žiar, čo sú prstence, obopínajúce severný a južný magnetický pól. Poloha pásu oválu závisí na geomagnetickej aktivite. Pri vysokej aktivite (napr. pri magnetickej búrke) sa ovál stáva širším a polárnu žiaru môžeme sledovať aj v nižších zemepisných šírkach. Rozloženie žiary je čiarové. Jej farba zodpovedá časticiam, ktoré ju vyžarujú. Červená farba je vysielaná atómami kyslíka z výšky nad 200 km. V nižších výškach vyžaruje kyslík intenzívnu zelenú farbu. Modrá farba zase pripadá na atómy dusíka vo výške 100 až 200 km. V najnižších vrstvách je žiarenie dusíka karmínové.

V Škandinávii sú najkrajšie a najdlhšie predstavenia viditeľné tesne pred polnocou, za predpokladu, že už je úplná tma (t.j. minimálne 3 hodiny po súmraku). Skôr ako začiatkom septembra to určite nebude a už koncom marca sa sezóna polárnej žiary končí.

Aby ste o tento zážitok neprišli, je dôležité často oblohu kontrolovať, keďže predstavenie trvá iba 10 až 30 minút. Za jednu noc možno vidieť toto nebeské divadlo najviac 3 alebo 4 krát. Polárnu žiaru možno aj fotiť, avšak doporučujeme veľmi citlivý film a pevný podklad pre fotoaparát - najlepšie statív.

Polárna žiara sa dala veľmi dobre vidieť aj na území Slovenska 20.-21. novembra 2003. Bola videná v Rimavskej Sobote, Partizánskom, v Žiari nad Hronom a ďalších mestách.