Ľ. Štúr sa narodil 28. októbra 1815 v obci Uhrovec, ležiacej v južnej časti Strážovských vrchov, ako druhorodený syn národne uvedomelého učiteľa uhrovskej Ev. školy, kde získal základné vzdelanie. V roku 1827 odchádza študovať na nižšie gymnázium do Rábu (dnešný Gyor), kde si jeho usilovnosť a bystrosť nadaného žiaka všimol najmä profesor Petz, ktorý bol známy svojím obdivom k antickému umeniu a vzdelanosti. Petz orientoval svojich žiakov aj na diela slovanských autorov a prebudil tak u mladého Štúra záujem o svet Slovanstva. Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe sa Ľudovít Štúr zapísal na evanjelické lýceum do Bratislavy. Štúdium na bratislavskom lýceu pozostávalo z dvojročného humanitného štúdia a z ďalších dvoch ročníkov, absolvovanie ktorých bolo podmienkou pre získanie ďalšieho vyššieho – univerzitného vzdelania. Na lýceu existovala od roku 1803 Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, ktorú viedol profesor Juraj Palkovič. Evanjelické lýceum v Bratislave bolo jedinou vyššou strednou Ev. školou v Uhorsku s takouto katedrou. Prednášky sa viedli v biblickej češtine. Po príchode do Bratislavy sa Ľudovít stal jedným z jej členov. Zo zápisníc Spoločnosti vyplýva, že bol aktívnym a svedomitým študentom. Jeho húževnatosť priniesla svoje plody aj v celkovom štúdiu na lýceu. Z predmetov si zvlášť obľúbil dejepis, čítal antických autorov, zaujímal sa o estetiku a dejiny umenia. Spomedzi slovanských spisovateľov si vážil diela J. Hollého, J. Kollára, P.J. Šafárika, F. Palackého a iných. Na jeseň 1835 sa Štúr stal podpredsedom Spoločnosti ( bývalo zvykom, že post predsedu zastával niektorý z profesorov). V rámci rozvíjania hlbšieho národného povedomia organizovali členovia Spoločnosti rôzne slávnosti, návštevy a podujatia. Jednou z významných aktivít niektorých členov Spoločnosti bola vychádzka na Devín 24. apríla 1836. Akcia bola, vzhľadom na spoločenskú situáciu, pripravovaná v tajnosti. Na Devíne spomenul Štúr vo svojom príhovore históriu Veľkej Moravy a po odznení básní a piesní si účastníci výletu zvolili k svojmu menu druhé, slovanské meno, ktoré mali verejne používať. Tak prijal Hurban ku krstnému menu Jozef slovanské meno Miloslav, August Škultéty – Horislav a pod. Štúr si pridal meno Velislav (týmto menom sa však podpisoval už aj predtým v Spoločnosti česko-slovenskej). V školskom roku 1836-1837 sa na základe ustanovenia dištriktuálneho konventu stal Ľudovít Štúr nehonorovaným námestníkom prof. Palkoviča na lýceu. Predurčoval ho k tomu najmä kredit bývalého vynikajúceho žiaka lýcea a erudovanosť v latinskom jazyku (bola vyučovacou rečou na lýceu). Okrem latinčiny výborne ovládal maďarský, nemecký, francúzsky, grécky jazyk a slovanské jazyky – predovšetkým poľský, srbo – chorvátsky, ruský a učil sa aj hebrejčinu a angličtinu. Štúr na lýceu prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis. V školskom roku 1836-1837 sa vystupňovala nespokojnosť lyceálnych študentov so školským senátom a učiteľmi. Dôsledkom študentských nepokojov bol zákaz všetkých študentských spoločností a spolkov v Uhorsku. Štúr ako zástupca profesora Palkoviča sa preto snažil preniesť časť náplne bývalej Spoločnosti do svojim prednášok v rámci vyučovania. V roku 1838 sa ako 24.ročný zapísal na univerzitu do Halle, ktorú (podobne ako univerzitu v Jene a Berlíne) navštevovali evanjelickí vzdelanci a získavali tu vzdelanie najmä z teológie, filozofie, histórie a lingvistiky. Návrat so Uhorska znamenal pre Štúra začiatok nového boja o udržanie národných práv. Radikálne zákroky uhorských úradníkov a policajtov boli namierené proti snahám zvyšovať vzdelanostnú a kultúrnu úroveň nemaďarských národov. Situáciu sťažovalo aj zvolenie grófa Karola Zaya za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi. Zay Štúra osobne poznal a spočiatku prejavoval voči nemu sympatie, pretože si vážil jeho vzdelanosť a nadanie. Neúspešne písomne i ústne vyzýval Štúra k spolupráci pre maďarské záujmy, pretože v nich videl perspektívu pre budúcnosť krajiny. Po príchode z Nemecka sa Štúr v prvom rade usiloval opäť získať miesto námestníka profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej. Nenárokoval si nijaký plat, iba úroky z nazbieraných peňazí na katedru, o ktoré sa mal ešte na polovicu deliť s prof. Palkovičom. Jeho žiadosť však narážala na prekážky, pretože Zay so svojimi prívržencami kalkulovali so zámerom, že po Palkovičovej smrti katedru definitívne zrušia. Nepoľavujúci tlak na Slovákov zo strany maďarských predstaviteľov prinútil Štúra a slovenských národovcov žiadať ochranu u panovníka. V auguste 1844 sa konalo prvé zhromaždenie Tatrína v Liptovskom Sv. Mikuláši, na ktorom sa zúčastnil aj Štúr, ktorý bol zvolený za člena predsedníctva spolku. O rok neskôr sa po niekoľkoročnom úsilí podarilo Štúrovi získať od panovníka povolenie vydávať Slovenskie národňje novini s literárnou prílohou Orol tatranský. Noviny boli písané v Štúrovej slovenčine a našli si svojich horlivých prívržencov a kvôli forme jazyka aj zarytých nepriateľov. V roku 1846 vydal Štúr Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, v ktorom obhajoval nevyhnutnosť nového spisovného jazyka a v tom istom roku vyšlo jeho jazykovedné dielo Nauka reči Slovenskej, obsahujúce základy novej gramatiky. Slovenské národné noviny boli svojim obsahom zamerané na osvetovú činnosť, na sociálne práva, oboznamovali s kultúrnou tvorbou Slovanov a prinášali aj aktuálne články o politickej situácií doma i vo svete. Rok 1851 otvoril sériu osobných tragédií, pretože v januári mu zomrel brat Karol (kňaz a učiteľ v Modre) a o pol roka neskôr jeho otec. Ľudovít sa po smrti svojho staršieho brata presťahoval do Modry, aby sa – sám pod policajným dozorom, postaral o sedem detí zosnulého brata. Naďalej bol tvorivo činný, hoci jeho život znepríjemňovala a sťažovala polícia. V roku 1853 zomrela vo Viedni jeho duchovná priateľka Adela Ostrolúcka a v Trenčíne jeho matka. V tomto období končí aj Štúrova životná púť. Na poľovačke v decembri 1855 sa pri pokuse o preskočenie potoka neďaleko Modry nešťastne postrelil do stehna. Úvahy o cudzom zavinení alebo pokuse o samovraždu sú len špekuláciami, ktoré sa v podobných súvislostiach v prípade slávnych osôb objavujú takmer zákonite. Ľ. Štúr zomrel 12. januára 1856 v Modre ako štyridsaťročný. V učebniciach sa dozvedáme, že Štúr za celý život podľahol iba dvom ženám. Máriu Pospíšilovú spoznal v Hradci Králové – bola to sestra jeho dávneho priateľa – vynikala vraj najmä krásou. Zo sľubnej lásky ale nakoniec nič nebolo – svoj postoj k Márii Štúr vysvetľuje v básni Rozžehnání – píše, že musí odísť, lebo sa chce celý obetovať za národ. Takto bezhlavo opustil aj druhú milenku – Adelu Ostrolúcku. Historici však poznamenávajú, že ich vzťah vôbec nebol taký ako ho Zúbek opisuje v známom románe „Jar Adely Ostrolúckej“. Poznali sa vraj iba krátko, Štúr mal dokonca v jednom liste priateľovi o nej povedať, že vôbec nie je taká pôvabná a vzdelaná ako sa to o nej hovorí. Okrem týchto dvoch už nemal žiadnu ženu. Život prežil samotársky. Jediným intímnejším kontaktom so svetom boli listy, ktoré viedol so svojimi priateľmi – až na pár výnimiek to však boli samí muži. Adela Ostrolúcka Uvädnul si prenáhlo, kvet, ty pekný kvet Hrona, v duši tej svet opúšťala v láske, viere k svojím stála, zbožná Antigona. Ani ten kvet rodnie kraje nezrely, keď vädol, ani tvor svoj ušlechtilý do náručia nestúlily, keď uvädlý padol. A v srdci tom tolká láska horela k tým krajom, že sa mnela v jejích lone, tam na živom šumnom Hrone, otočená rajom. A k rodom jích koho srdce túžobnejšie bilo? Jako sestra k bratom zlatým navráteným, driev odňatým, tak sa k ním túlilo. V týchto citoch, v tom nadšení mizla tá postava, duch sa to len byť pozdával a ten v ríšu duchov plával, kde jeho oslava. Pamiatka ti neuvädla, ty nášho kraja kvet, vzdechy jeho nech lietajú, kde ti zvleky spočívajú, kde zapadnul ti svet. S nimi spolu i naše tam, často tam zaletia, bár aj túžby tvoje vrelé, už tam v zemi onemelé, viac jím neodvetia. (1853) Rozžehnání (pre Máriu Pospíšilovú) Zapomeň, Drahá, zapomeň jinocha, nade nímž mraky se bouřlivé shání. Zapomeň, Drahá, zapomeň na hocha, jenž Ti posílá bolné rozžehnání: on na vše světa zapomene slasti, jenom nikdy, jen nikdy o své vlasti! Zapomeň, Drahá, zapomeň o junu, jehož pod lípou máti odchovala. Zapomeň o něm, jemuž ona v lůnu lásku k rodině zpěvy vdechovala: láska se zřítila; rodina v strasti pro ni on hotov všech se zřeknout slastí. Kdybys' viděla ty bouřlivé mraky, jak naši Tatru valně obletují, ó, jistě by Tvé zkalily se zraky! Naše let mračen směle pozorují: ať bouří, hřímá Tatra, naše máti, my při ní v bouřích, v hromech budem státi! Tatra se halí, jinoch zasmucuje. Co by Ti bylo z jinocha smutného? Z jinocha, jemuž všecko prorokuje bouři po celý čas žití zemského; on v jejím víru na vše zapomene, jen někdy kradmo na drahé vzpomene.