MEDZINÁRODNÁ MENOVÁ SÚSTAVA

Medzinárodná menová sústava (MMS) predstavuje vydávanie peňazí a ich obeh vo vnútroštátnom
i medzinárodnom rozsahu.

Menová sústava sa formovala s rozvojom tovarovej výroby najprv v jednotlivých štátoch. Vznikom svetového trhu prerástla do medzinárodnej menovej sústavy.

Úlohou MMS je sprostredkúvať platby medzi jednotlivými krajinami - vyrovnávať platobné bilancie a utvárať podmienky na rozvoj medzinárodnej deľby práce.

Vývoj menovej sústavy mal postupne tieto podoby:

- ­bimetalizmus

- zlatý monometalizmus

- zlatý štandard

- po prvej svetovej vojne modifikovaný zlatý štandard

- po druhej svetovej vojne štandard zlatej devízy

- neskôr demonetizácia - pokles významu zlata a jeho pôsobenie v technicko-ekonomických funkciách.

Bimetalizmus - predstavoval metalickú peňažnú sústavu, v ktorej všeobecným ekvivalentom boli dva peňažné kovy - zlato a striebro. Zmeny hodnoty jedného alebo druhého z nich v dôsledku zvyšovania ich ťažby viedli k poruchám bimeta­lizmu a koncom 19. storočia k jeho nahradeniu monometalizmom.

Monometalizmus je peňažná sústava, v ktorej vystupuje ako všeobecný ekvivalent jeden kov (zlato alebo striebro). Zo zvoleného kovu sa razia v neohraničenom množstve plnohodnotné mince schopné plniť všetky funkcie peňazí - meradla cien, obeživa, platidla, svetových peňazí.

Zlatý štandard charakterizoval peňažnú sústavu založenú na zlatom mono­metalizme, v ktorej zlato vystupovalo ako obeživo buď neobmedzene, alebo v obme­dzenej miere, pripadne sa pripúšťala vymeniteľnosť papierových peňazí za cudziu menu vymeniteľnú za zlato. Jednou z foriem zlatého štandardu bol štandard zlatej devízy. Znamenal výmenu bankoviek za zahraničnú menu (dolár alebo libru) vymeniteľnú za zlato.

V dôsledku svetovej hospodárskej krízy v rokoch 1929 - 1933 sa museli krajiny vzdať všetkých foriem zlatého štandardu.

Vývoj po druhej svetovej vojne:

1.  Bretton-Woodsky menový systém

Základy povojnového usporiadania medzinárodných menových a úverových vzťahov položila medzinárodná menová a finančná konferencia OSN uskutočnená v roku 1944 v Bretton-Woods (USA). Bretton-woodske dohody zahŕňali nasledujúce hlavné zásady:
• uplatňovanie relatívne pevných menových kurzov na základe zlatej parity ( zlatá parita = vzťah hmotnosti zlata dvoch rôznych mien). Trhové menové kurzy mohli oscilovať okolo parity v rozmedzí
 ± l %;
• na vyrovnávanie schodkov platobných bilancií sa používalo zlato a svetové rezervné meny (britská libra šterlingov a americký dolár, neskôr len dolár);
• USA sa zaviazali, že budú zahraničným centrálnym bankám vymieňať doláre za zlato, a to v pomere 35 dolárov za l troysku uncu zlata
 (troyská unca je tradičná jednotka hmotnosti zlata. Bola pomenovaná podľa hmotnostnej jednotky používanej v stredoveku na trhoch vo francúzskom Troyes

1 trojská unca = 31,1034807 gramov
32,15 trojských uncí = 1 kilogram)

Bol tu vytvorený  Medzinárodný menový fond (MMF), ktorý sa zaoberá koordináciou menovej politiky a riadením kurzového režimu. Medzi jeho hlavné ciele patrí:

• posilniť medzinárodnú menovú spoluprácu,
• podporiť rozvoj a vyrovnaný rast medzinárodného obchodu,
• pomôcť členským štátom riešiť deficity ich platobných bilancií,
• podporiť stabilitu menových kurzov.

Členské podiely do MMF (stanovené s ohľadom na výšku národného dôchodku krajiny, jej podielu na medzinárodnom obchode, veľkosti menových rezerv a pod.) sa pôvodne uhrádzali 25 % v zlate a 75 % v národnej mene.
V rámci MMF sa (od roku 1967) používa špeciálna zúčtovacia jednotka, tzv. zvláštne práva čerpania - SDR  (Special Drawing Rights), ktorá slúži na vyrovnávanie zostatkov medzi centrálnymi bankami.
Spolu s MMF bola založená aj Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj (Svetová banka), ktorá dopĺňa činnosť MMF poskytovaním dlhodobých investičných úverov.
Výhody bretton – woodskeho systému

1.       podstatne napomohol stabilizácii menovej situácie, ktorá bola po 2. svetovej vojne v mnohých členských krajinách veľmi rozvrátená

2.       prispel k tomu, aby členské krajiny pozdvihli svoje národné meny  až na stupeň voľnej vymeniteľnosti

3.       rozvinula sa aj pomoc, napr. úverová, ktorá sa zameriavala na odstraňovanie nežiaducej nerovnováhy v platobných bilanciách a na zabezpečenie potrebnej úrovne medzinárodnej likvidity

Nevýhody bretton – woodskeho systému

Nevýhody  spočívali vo vážnych rozporoch, ktoré sa prehlbovali, až sa systém dostal do krízy a vonkajším prejavom bolo zrušenie vymeniteľnosti amerického dolára za zlato 15. augusta 1971 a porušenie princípu pevných devízových kurzov a ich vývoj len na základe ponuky a dopytu po národnej mene.

Nevýhody Bretton – woodskeho systému:

1.       v stanovených menových kurzoch, ktoré začali pôsobiť vzhľadom na nerovnomerný vývoj v jednotlivých krajinách ako obmedzujúci faktor

2.       v cene zlata vyjadrenej v amerických dolároch, čo vyhovovalo len americkej ekonomike, ale pre menový systém to bolo veľké negatívum

3.       znížená možnosť vymeniteľnosti členských mien za zlato ( bolo to možné len prostredníctvom dolára).

Bretton-woodsky systém fungoval do r.1971, keď USA zrušili vymeniteľnosť dolárov za zlato. Považujeme to za koniec monometalizmu. Od r.1972 už nebola vymeniteľnosť za zlato ani striebro.

-          Bretton-woodsky systém vydržal až do začiatku 70. Rokov. Ropná kríza znamenala pád zlatej parity USD.

2.  Kingstonský menový systém

Začiatkom sedemdesiatych rokov nastala kríza bretton-woodskeho menového systému, ktorá súvisela najmä s otrasením pozícií dolára.

V roku 1971 americká vláda najprv zrušila voľnú vymeniteľnosť dolára za zlato a následne devalvovala dolár, čo malo za následok výkyvy kurzov mnohých ďalších mien.
V roku 1976 sa preto členské krajiny MMF dohodli v Kingstone (Jamajka) na novom medzinárodnom menovom systéme.

Pre kingstonský menový systém sú charakteristické:
• prechod na pohyblivé menové kurzy s intervenčnými zásahmi centrálnych bánk;
• zrušenie vymeniteľnosti dolára za zlato; zlato prestalo byť základom kurzových vzťahov. Nazýva sa to aj demonetizácia zlata - proces znižovania úlohy zlata v menovej oblasti. (V tejto súvislosti MMF odpredal časť zlatých zásob, bola zrušená oficiálna cena zlata, zrušila sa časť členského vkladu  v zlate.);
• základným rezervným prostriedkom sa namiesto zlata a dolárov stali SDR

3.  Európsky menový systém

Európsky menový systém (EMS) začal fungovať 13. marca 1979. Členskými krajinami sa stali členské krajiny Európskeho spoločenstva – Nemecká Spolková Republika, Francúzsko, Taliansko, krajiny Beneluxu, Veľká Británia, Dánsko, Írsko. Postupne sa do systému zapojili aj nové členské krajiny - Grécko v roku 1984 a Španielsko s Portugalskom v roku 1986. Pri Veľkej Británii treba spomenúť jedno špecifikum. Anglická libra bola od začiatku v koši, ktorý tvoril menovú jednotku ECU, ale v skutočnosti možno Veľkú Britániu považovať za člena EMS až od roku 1990, keď sa pripojila ku kurzovému mechanizmu EMS.

Konkrétna koncepcia EMS spočívala predovšetkým vo vytvorení:
• samostatnej zúčtovacej menovej jednotky, tzv. ECU (European Currency Unit),
• mechanizmu devízových kurzov,
• úverového mechanizmu.

ECU plnilo funkciu rezervnej meny a slúžilo členským krajinám na vzájomné zúčtovanie obchodných a finančných operácií. ECU bolo fiktívna devíza, ktorá slúžila najmä na vyrovnávanie platieb medzi centrálnymi bankami.
Hodnota ECU bola daná košom mien, čiže spoločnou hodnotou všetkých zúčastnených mien. Váha jednotlivých mien v koši sa určovala podľa podielu krajín na vzájomnom obchode, podľa dosiahnutého národného produktu a podobných hľadísk.

Európsky menový systém mal stabilizovať menovú oblasť, koordinovať menovú politiku s cieľom vytvoriť menovú úniu.

4.  Európska menová únia a Euro

V roku 1991 sa v Maastrichte (Holandsko) uzatvorila Zmluva o Európskej únii - známa ako Maastrichtská zmluva, ktorá je základom Európskej menovej únie (EMÚ). Obsahom zmluvy je súhlasné vyjadrenie členských krajín s dobudovaním hospodárskej a menovej únie.

Podstatou EMÚ je zavedenie jednotnej európskej meny -  euro, záväzná spoločná menová politika, na základe čoho sa má zabezpečiť cenová stabilita.

Na základe Zmluvy o EU od 1. januára 1999 nie je  už spoločná mena definovaná ako kôš čiastkových mien a z právnej stránky sa menou stalo euro. Zavádzanie eura prebiehalo postupnými krokmi. Bolo rozdelené do troch fáz:
1. fáza -  uzavretý okruh zúčastnených členských štátov EMÚ.

2. fáza - zafixovanie výmenných kurzov medzi menami zúčastnených členských štátov EMÚ navzájom a mien krajín EMÚ k euru, zavedenie eura v bezhotovostnom platobnom styku.

3. fáza - národné bankovky a mince stratili svoju funkciu ako zákonný platobný prostriedok a definitívne boli stiahnuté.

 Od 1. júna 1998 sa začali pravidelné zasadania orgánov Európskej centrálnej banky čím ECB začala fakticky fungovať. Súčasne vznikol európsky systém centrálnych bánk (ESCB), ktorý tvoria ECB a centrálne banky jednotlivých členských štátov.
Základnou podmienkou na vstup danej krajiny do EMÚ bolo splnenie tzv. konvergenčných kritérií ustanovených Maastrichtskou zmluvou:

§  kritérium cenovej stability,

§  kritérium dlhodobých úrokových sadzieb,

§  kritérium verejného deficitu,

§  kritérium hrubého verejného dlhu,

§     kritérium stability kurzu meny
Zúčastnenými členskými štátmi EMÚ sú: Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Portugalsko, Rakúsko, Nemecko, Španielsko a Taliansko. Do EMÚ sa nezapojili Švédsko, Dánsko a Veľká Británia, ktoré sa rozhodli zatiaľ do EMÚ nevstúpiť.

Od začiatku roku 2007 je v EMS aj Slovinsko.

V roku 2008 sa  bude platiť eurom už aj na Cypruse a Malte. Po nich (2009) prichádza na rad Slovensko, Poľsko, Maďarsko a Estónsko. Česko si  počká až do roku 2012 vzhľadom na to, že nespĺňa Maastrichtské kritériá (tento rok by mal rozpočtový deficit dosiahnuť 4% - čo je viac ako 3% povolené pre vstup do eurozóny).

CHARAKTERISTIKA EURA
Euro je menou zúčastnených členských štátov EMÚ. Jedno euro sa delí na sto centov. Medzinárodná skratka: EUR. Bankovky eura budú zavedené v hodnotách 5, 10, 20, 50, 100, 200 a 500 eur, mince budú l, 2, 5, 10, 20 a 50 centov a l a 2 eur á.
Mena každého zúčastneného členského štátu bude nahradená eurom pri použití prepočítavacieho koeficientu. Fixné kurzy eura k 11 národným menám EMÚ boli zafixované 31. decembra 1998 v Bruseli a platili počas celej prechodnej fázy zavedenia eura, teda do 31. decembra 2001.

VZŤAH MEDZI EUROM A ECU
Od 1. januára 1999 ECÚ ako menová jednotka, ktorá vznikla z koša zloženého z určitých podielov mien členských štátov EÚ, zanikla. Kôš ECÚ bol nahradený eurom v pomere 1:1. Všetky záväzky vyjadrené v ECÚ budú splatné v eure. Vo všetkých právnych vzťahoch, kde sa ECÚ využívalo ako prostriedok plnenia, resp. v ostatných prípadoch, keď v právnych dokumentoch sú obsiahnuté odvolávky na ECÚ, je ECÚ nahradené eurom v pomere 1:1.

EURO A SLOVENSKO
Slovenská koruna sa po zrušení menového koša a uvoľnení fluktuačného pásma v októbri 1998 stala voľne plávajúcou menou. Kurzy SKK k svetovým menám napriek tejto liberalizácii záviseli od kurzu
DEM (nemecká marka)/SKK. Tento menový pár na Slovensku bol oficiálne označený za referenčný menový pár.

Od 1. januára 1999 bola marka nahradená eurom a referenčným menovým párom sa stal EUR/SKK. EUR/SKK je najviac obchodovaným menovým párom na slovenskom medzibankovom devízovom trhu. Od vývoja kurzu EUR/SKK závisia priamo aj kurzy všetkých ostatných mien k slovenskej korune. Národná banka Slovenska stanovila úvodný kurz eura k 1. januáru 1999 na 43,290 SKK.
Spoločná jednotná mena vytvorí lepšie podmienky pre obchod. Nebudú existovať výmenné kurzy, to znamená, že odpadnú poplatky za výmenu jednej meny za inú. Zavedením eura prestanú existovať kurzové riziká v únii, znížia sa transakčné náklady, vzrastie konkurencia. Jednotná mena prinesie výhody importujúcim podnikom z krajín EMÚ. Prínos bude v znížení cien.