Poklasické obdobie filozofie
STOICI – Zenon z Kítia; Marcus Aurelius; Seneca.
Názov stoa pochádza zo stĺporadia, pod čím sa stoici vyučovali.
Zenon z Kítia bol nepriateľ slasti, bol zdržanlivý, cnostný, mravný, stravoval sa striedmo, žil cnostne. Hovoril, že človek je mikrokozmos a je súčasťou makrokozmu – tým vyjadroval jednotu. Všetko má jeden základ – základom je príroda.
Marcus Aurelius – bol rímsky cisár, celý život prežil v táboroch. Napísal „Hovory k sebe samému“, napísal to, keď bol s armádou na povodí rieky Hron.
Stoici hlásali ataraxiu – zachovať duševný pokoj za všetkých okolností. Jeho obľúbená veta: „Konám si svoju povinnosť a o nič iné nedbám“. Stoici nabádali mladých ľudí, aby sa nebáli chorôb a nešťastia, lebo to všetko je riadené zákonmi prírody a keď sa tomu budú brániť, iba si to sťažia a nenájdu pokoj. Slobdný podľa stoikov je ten, kto je vnútorne slobodný.
Seneca – rímsky filozof, učil a vychovával Nera. Nero ho dal zabiť.
EPIKUROS – epikurejci vyzdvihovali slasť a pôžitok, ale pravá slasť je podľa nich rovnováha duše. Epikuros mal svoju záhradu, kde pozýval svojich priateľov a otrokov na filozofické prednášky, lebo hovoril, že pravá slasť pramení z filozofických rozhovorov medzi priateľmi, ktorí prinášajú slasť a mier. Až po Epikurovej smrti dostal výraz epikurejstvo hanlivý prívlastok – obmedzil sa len na telesné pôžitky.
SKEPTICI pochybovali o možnosti poznávať svet pravdivo. Marcus Tulius Cicero – račkoval. Aby prestal račkovať, dal si do úst malý kamienok a po rokoch prestal. Bol významný politik a rečník.