Náboženstvo a tradície verzus právo
Ženy v islamských krajinách majú odlišné postavenia a práva ako my žijúce v západných krajinách. Otázkou je, či ich práva, postavenie a sním súvisiace obmedzenia naozaj vyplývajú z Koránu, alebo len z jeho nesprávnej interpretácie a z dlhoročnými tradíciami. Napríklad v Bangladéži existuje jedna zvláštnosť – dva druhy vena. Podľa islamu je iba jedno veno. To, ktoré dáva muž pri svadbe žene ako finančnú zábezpeku. V celej južnej Ázii sa však praktizuje iný typ vena, ktorý je charakteristický pre hinduizmus a vôbec nesúvisí s islamským zákonom. Je to suma peňazí, ktorú tradične dáva žena mužovi pri svadbe. Muži tento dar požadujú a v tomto prípade pokojne zabudnú na islamský zákon a riadia sa podľa miestnej tradície, ktorá im jednoducho viac. Podľa Koránu má každá žena svoje práva. Môže sa rozhodnúť, či vstúpi do manželstva, či sa chce rozviesť a aj má právo na dedičstvo. Korán priznáva ženám rovnaké práva ako mužom. Takže jeho nesprávna interpretácia odrážajúca sa v tradíciách, je dôvodom zlého postavenia žien. V islame rovnako ako v Koráne je obraz ženy veľmi pekný. Aj príbeh Fatimy, dcéry proroka Mohameda, je svedectvom o slobodnej vôli človeka – ženy. Fatima sa sama rozhodla, koho si vezme za muža. Otcovi vždy pomáhala v spoločenských záležitostiach, bola jeho pravou rukou. Mohamed hovorí: „Keď niekto ublíži Fatime, ublíži mne. Keď niekto ublíži mne, ublíži Bohu.“ Islamské zákony, ktoré hovoria o ženách, z tradícií pramenia. O väčšine z týchto zákonov nie je v Koráne alebo islame ani zmienka. Problém je v tom, že tradície začali byť postupne chápané ako náboženstvo.“ Právo niektoré veci ženám dovoľuje, ale tradície to zakazujú. Toto je dnešný problém v moslimských krajinách. Napríklad majú ženy právo voliť, a byť volené, ale v čase volieb im ich muži nedovolia vyjsť z domu. Ďalšou důležitou otázkou je, či by sa dalo právo, tradície aj náboženstvo zlúčiť. Nie je to jednoduché pretože stáročné tradície hrali v živote ľudí nesmierne dôležitú úlohu. Nie je to cesta, čo by sa dala prejsť za jednu noc. Nie vždy sa právo presadí. Ak by sa aj niečo vybojovalo a zaradilo do právneho systému, ešte to neznamená úplné víťazstvo. Spoločnosť by to mohla odmietnuť. Všetky zmeny by asi boli prijímané veľmi individuálne. Ale krok za krokom s odhodlaním a trpezlivosťou môžu dosiahnuť úspech. Je to otázka času a človeka samého – jeho vôle a jeho rozhodnutia.

Rovnosť muža a ženy

Verejné debaty o postavení ženy v islame majú na západe tendenciu sústreďovať sa okolo problematiky nosenia šatiek, ktoré sú chápané ako symbol ženskej podriadenosti, no nie všetky aktívne moslimské ženy šatku nosia a nie všetky z nich majú názor, že tieto sú nepostrádateľné. Taktiež existuje veľa moslimek, ktoré nosia šatku dobrovoľne a zlásky k Bohu. Nenosia ich pre manželov, otcov, ale z vnútorného presvedčenia, pretože krása je ako vzácny drahokam, ktorý sa neukazuje každému. Svojím odevom hovoria, že chcú byť vážené a rešpektované nie pre svoju krásu, ale pre inteligenciu a schopnosti. Nechcú byť predmetom sexuálnych predstáv a nechcú byť obťažované. V skutočnosti je islamský zákon o manželstve, ktorého dôsledkom je postavenie ženy ako podriadenej bytosti pokladané za božské ustanovenie. Podstatné ustanovenia Sharie sú spojené s miestnymi kultúrnymi normami a starobylými a úctyhodnými tradíciami ktorých korene siahajú do kmeňovej spoločnosti, a zachovali sa s príchodom islamu. Niektoré so široko akceptovaných noriem slušnosti sú zmesou kultúry, náboženstva a tradície. Moslimskí zástancovia vždy trvali na tom, že islam verí v rovnosť muža a ženy pred Bohom. Ako dôkaz uvádzajú, že v správe o stvorení v Koráne nevidíme žiaden rozdiel medzi mužom a ženou. Boh stvoril muža a ženu „z jednej duše“ (Surah 4, 1) aby boli vzájomnými „priateľmi“ a navzájom sa „ochraňovali“ (9, 71) Dal, aby medzi nimi vládla „láska a milosrdenstvo“ (30, 21). Tradícia chváli muža, ktorý zaobchádza so svojou manželkou „najlepšie“, a pokladá ho za dobrého veriaceho. Moslimskí zástancovia ďalej uvádzajú rovnakú povinnosť mužov i žien dodržiavať päť pilierov islamu: viera, modlitba, pôst, almužny, púť, ako aj rovnaké zasľúbenia o veľkej odmene v nasledujúcom živote: „Komukoľvek, kto robí správne a verí, nech už je to muž alebo žena, darujeme dobrý život. A pridelíme im odmenu podľa ich najlepších skutkov“ (16, 97). Napriek ich základnej rovnosti moslimskí teológovia prehlasujú, že povinnosti, ktoré dal Boh ženám sa odlišujú od tých, ktoré boli dané mužom. Ako žena rodí deti a má zodpovednosť za domácnosť a rodinu, tak sú muži zodpovední za ochranu rodiny a zabezpečovanie materiálnych prostriedkov, inými slovami, majú byť živiteľmi rodiny a majú do činenia so spoločnosťou. Odlišné úlohy znamenajú aj odlišné práva, teda odtiaľ pochádza vyjadrenie „spravodlivosti medzi pohlaviami“, keď žene pripadne iba polovičný diel dedičstva, pretože ona nenesie finančnú zodpovednosť za rodinu. Princíp vyslovený v Koráne, že svedectvo jedného muža môže byť vyvážené iba svedectvom dvoch žien, podáva záznam o skutočnosti, že vzhľadom na biologické predispozície sú ženy náchylnejšie k väčším emocionálnym výkyvom ako muži a preto by bolo neprimerané vzhľadom na ich často nedostačujúce pamäťové schopnosti (podľa Sure 2, 282) žiadať, aby rozhodovali o osude iného človeka na súde.

Postavenie ženy v rodine a společnosti

Ženy sú v koráne charakterizované ako „potešenie“ alebo „túžba“ pre muža.: „Radosť v ich túžbe po ženách a deťoch je daná mužom ako rozkoš...“ (3, 14). Oddelenie pohlaví v spoločnosti je považované za prostriedok udržiavania slušného chovania. Muži a ženy žijú prakticky v oddelených svetoch, do určitej miery dokonca i v rámci rodinného kruhu. To vyplýva z nariadenia o obliekaní, ktoré nedovoľuje, aby muž videl ženu, ku ktorej nemá príbuzenský vzťah, nezahalenú, ale tiež zo skutočnosti, že islam nepozná neutrálnu oblasť, kde by sa muž a žena mohli stretnúť. V širšej rodine je dovolená určitá úroveň kontaktov, ale neškodné stretávanie sa pohlaví mimo rodinného kruhu je nemožné a zaváňa cudzoložstvom. Moslimskí teológovia dokonca doporučujú, že ženy by sa mali vyhýbať tomu, aby zdravili svojich príbuzných na verejnosti, pretože ostatní okoloidúci nemôžu vedieť, či sú príbuzní, alebo nie. Deti v islame sú vychovávane veľmi odlišne a to v závislosti od pohlavia. Synovia si vyvíjajú k matke blízky emocionálny vzťah, kým otec je prednostne rešpektovaný ako autoritatívna postava. Po obrezaní zvyčajne medzi štvrtým a piatym rokom veku otcovia vo zvýšenej miere uvádzajú synov do sveta mužov, kým matky podľa tradície vyučujú dcéry k zodpovednosti v domácnosti a pripravujú ich na budúce postavenie matky a ženy v domácnosti. S výnimkou prípadov vážnych prekážok je manželstvo štandardom pre mužov a ženy a zaručuje žene živobytie. Obrazom ženy v spoločnosti je aj žnská obriezka.Tá sa v súčasnom svete vykonáva z dôvodu, že žena (matka, na ktorej už obriezka bola vykonaná) nevie, pre aký dôvod sa obriezka robí, počula to len od svojich mám a babiček, že je potrebné ju vykonať, vykoná to aj na svojich dcérach. Je to veľmi nebezpečné, obriezka sa vykonáva doma, nesterilnými nástrojmi, kúskami skla alebo ostrými kameňmi a dievčatá potom majú ťažkosti so zápalmi. Kedže majú aj problémy s močením a odtekaním menštruačnej krvi, v mnohých prípadoch zomrú.

Moslimská žena a vzdelanie

Ženy majú prístup k vzdelaniu, no je to individuálne a veľa záleží aj na rodine. Niekedy zoberú v pätnástich alebo šestnástich dievča zo školy, lebo to je čas na vydaj, a učia ju praktickým veciam v domácnosti. To platí aj pre prípady detských svadieb, kedy dievča vôbec nedokončí školu. Inokedy je škola zase ďaleko. V účastnosti sa v niektorých moslimských krajinách snažia zvýšiť počet študentiek, a tak chlapci za vzdelanie musia platiť a dievčatá nie. Stále je však na univerzitách menej žien v porovnaní s mužmi. Vo vyspelejších moslimských krajinách je už bežné, že študuje veľmi veľa žien, dokonce aj v zahraničí. Například, ak by neexistovali lekárky ženy by nemal kto ošetřovat, lebo v niektorých krajinách je zakázaný aj kontakt lekára a pacientky.

Moslimská žena a sloboda

Po slobode túži každá moslimka, ale nemajú ju. A od toho sa potom všeto odvíja. Keď človek nemá slobodu, všetko je zakázané a aj vo vlastnom dome sa cíti ako väzeň. Aj v živote najväčších moslimských žien chýba sloboda. Ženy nemôžu ísť napríklad do reštaurácie na obed. Muži áno, ale ak sa tam objavia dve alebo viac žien spolu, hneď vzbudzujú pohoršenie. U nás neexistuje nič také ako posedenie pri poháriku niekde v bare. Občas sa rodina rozhodne, že si všetci vyjdú do reštaurácie, ale je to skôr neobvyklé a vždy vopred naplánované. Alternatívou sú rôzne rodinné stretnutia, niekedy si pozvú priateľov, ale zostávajú v dome. Ženy na dedinách nemôžu chodiť nakupovať. Povedia mužovi, čo doma potrebujú a tí potom idú do obchodov. U strednej vrstvy je to však iné. Tu muži neradi nakupujú. Robia to ženy, ktoré sú síce poväčšinou vzdelané, ale málokedy pracujú. Takto si aspoň zaplnia deň. Ďalej ženy vôbec nešoférujú, skutočne iba výnimočne. A, samozrejme, oblečenie je striktne dané. V neposlednom rade sú to dohodnuté sobáše. V mestách je ich menej a ženy si môžu zvoliť svojho nastávajúceho, ale na dedinách si nemôžu sami vybrať. Aj keď moslimské ženy túžia po slobode a po počte práv, ktoré by sa aspoň trochu priblížili k poštu práv žien na západe, podľa prieskumu by nechceli, aby ich krajiny prijali Západné hodnoty.

Moslimská žena a právo

Islamské manželstvo a zákon o rodine znevýhodňujú ženu rôznymi spôsobmi. Podľa väčšiny moslimských teológov nie je právom muža len potrestať svoju manželku tým, že ju zbije, alebo ignoruje, v prípade nezhôd (Surah 4, 34). Okrem otázok týkajúcich sa dedičstva a svedectva na súde sú ženy v nevýhode v porovnaní s mužmi pri zákone týkajúceho sa manželstva, rozvodu a procesov týkajúcich sa starostlivosti o deti. Korán dovoľuje mužom až štyri manželky a bližšie neurčené množstvo konkubín. Tradičný rozvodový proces dovoľuje mužovi rozviesť sa so svojou ženou jednoducho vyhlásením frázy „Zavrhujem ťa“ bez toho, že by musel uviesť nejaké dôvody, alebo ísť na súd. Niektoré moslimské krajiny už predstavili isté kontrolné procesy a navrhujú, že na súde musí byť realizovaný pokus o zmier. Ženy môžu dosiahnuť rozvod iba na súde a ten im je zaručený iba v prípade, že môžu dokázať u svojho manžela závažné pochybenie. Manžel je povinný platiť výživné iba niekoľko mesiacov a tak rozvod ponecháva ženu bez prostriedkov a bez detí, pretože islamský zákon vždy garantuje zverenie detí do starostlivosti manželovi, ak už deti vyrastú z obdobia nezletilosti. Niektoré moslimské krajiny v súčasnosti rozvíjajú právne postavenie žien. Islamská kultúra patrí rozhodne k spoločnostiam, ktoré sú formované náboženstvom a preto sa dá považovať Korán za základný stavebný kameň pozície ženy v islámskej spoločnosti. Islám je silne protiženský. Islám a jeho nesprávna interpretácia sú prvotnou príčinou utláčania moslimských žien a zostávajú príčinou utláčaných moslimských žien a zostávajú hlavnou prekážkou k zlepšeniu ich postavenia. V otázke znásilnenia to majú islamské ženy veľmi ťažké. Keďže žena nemá ako svedok podstatné slovo musí si na svedectvo o znásilnení nájsť minimálne 4 mužov, ktorí jej to potvrdia. Ak tak nespraví, je obvinená z cudzoložstva a do vezenia ide ona. Preto to často ani nejdú ohlásiť. Muži to dobre vedia a často to zneužívajú.

 Manželské zmluvy v islame

Prevažná väčšina moslimských manželstiev je i v súčasnosti zariaďovaná rodičmi. Iba vo veľkých mestách sa tento trend mení. Dohodnuté manželstvá sú z hľadiska tradície spojené so slušnosťou a počestnosťou, zatiaľ čo manželstvá uzatvárané „z lásky“ majú príchuť nemorálnosti a napodobovania zvykov západu. Manželstvá uzatvárané v rámci širšej rodiny sú podporované, pretože dôverné vzťahy s bratrancom a jeho rodičmi umožňujú ľahšie určiť osud úspešného manželstva, ako by to bolo v prípade úplne cudzieho človeka. Zaručujú i vzájomnú znášanlivosť“ manželských partnerov s ohľadom na spoločenské pozadie, vzdelanie, náboženstvo a charakter, aký islam vyžaduje a zabezpečuje, že veno zostane v rámci rodiny. Pre rodinu nevesty je v tomto prípade ľahšie pôsobiť na príbuzných, aby pomohli zachrániť manželstvo v prípade, že sa ocitne v nebezpečenstve rozpadu. Moslimské manželstvo sa od kresťanského výrazne odlišuje. Okrem vena, ktoré poskytuje finančnú záruku v prípade možného rozvodu, sa uzatvára vždy manželská zmluva, ktorá má v zákone charakter občianskej zmluvy a stanovuje obojstranné práva a povinnosti manželských partnerov. Základným kameňom manželskej zmluvy je manželova zodpovednosť zarábať na živobytie a manželkina povinnosť poslušnosti (surah 4, 34). Povinnosť poslušnosti viedla v posledných rokoch niektoré ženy k tomu, aby do manželskej zmluvy zahrnuli „únikovú klauzulu“, ktorá im dovoľuje napríklad pokračovať v štúdiu alebo kariére aj po uzavretí manželstva, keďže manžel má v princípe právo určiť, ako často a za akým účelom môže jeho manželka opustiť dom. Muž môže po svadbe zakázať svojej manželke navštevovať univerzitu na základe toho, že to nepovažuje za zlučiteľné so slušným správaním a ona by sa musela podriadiť bez akýchkoľvek námietok. Islamské zákony o manželstve vyžadujú podriadenie obzvlášť v sexuálnych vzťahoch, pretože zaplatením vena manžel nadobúda právo nad telom svojej manželky a ona nemá dôvod ho odmietnuť, okrem „dní nečistoty“, alebo počas dní pôstu, pretože podľa vžitej tradície odopretie poslušnosti podobne ako neplodnosť dáva manželovi právo zapudiť svoju manželku. Tradičnému náboženskému svadobnému obradu predsedá imám, predspevák v mešite, alebo duchovný. V mestských oblastiach sú manželstvá registrované aj štátom. Ženích a dvaja povinní svedkovia podpíšu manželskú zmluvu. Nevesta pri tom vôbec nemusí byť prítomná, zmluva je vo všeobecnosti podpísaná poručníkom tak, aby bola pre jej dobro, ktorý vystupuje ako jej právny zástupca. Za najdôležitejšiu klauzulu v zmluve sa pokladá množstvo vena, ktoré sa skladá z prvej časti, alebo „ranného daru“, kde patrí odev, nábytok, šperky a peniaze, ktoré dostáva nevesta od rodiny ženícha pri svadbe a „večerný dar“, ktorý dostávajú nevesty od ženícha aby mali finančné prostriedky v prípade rozvodu, pretože výživné sa musí platiť iba tri mesiace, alebo do narodenia dieťaťa vtedy, ak je žena tehotná. Na moslimskej svadbe sa neprosí o Božie požehnanie, pretože je to skôr občiansky ako náboženský obrad. Jeho účelom je spečatiť zmluvu, ktorá zreteľne počíta s možnosťou rozvodu vo forme „večerného daru“. Pri svadobnom obrade manželskí partneri neprisahajú vzájomný sľub vernosti ani sľub vzájomnej starostlivosti „v dobrom i zlom“. Práve naopak: s výnimkou Turecka a Tuniska má manžel právo zobrať si za manželky ďalšie tri ženy. Na rozdiel od kresťanskej manželskej prísahy u moslimov neexistuje sľub celožitovného výhradného odovzdania sa druhej osobe. Ak platí, že to najhoršie skutočne vedie k najhoršiemu, také nešťastie ako nevyliečiteľná choroba, uväznenie, impotencia alebo neplodnosť sú v islame vo všeobecnosti považované za dôvody na rozvod ako pre manželku, tak i pre manžela.