o škole - Referáty .

Od čias Koperníka a Keplera vieme, že Zem nie je stredobodom vesmíru, okolo ktorého sa všetko točí. Darwin prišiel v 19. storočí s vývojovou teóriou, zahrňujúcou aj človeka. To otriaslo vierou v bezprostredné stvorenie sveta. Taktiež v oblasti morálky bola spochybnená skutočnosť hriechu, keď S. Freud objavil mechanizmy podvedomia a spochybnil slobodu a zodpovednosť človeka. Prírodovedci si stále viac nárokovali vysvetľovať svet bez Boha, čo viedlo k názoru, že Boha možno postrádať a že náboženstvo je prekonaným stupňom vo vývoji ľudstva. Človek v období novoveku takto dospel k presvedčeniu, že sa emancipoval, je konečne dospelý, schopný vysvetliť svet bez predpokladania mimosvetskej bytosti, a že nie je voči takejto bytosti zodpovedný. Zároveň vznikli aj teórie „emancipovaného človeka“ o pôvode viery. Kritika náboženstva na jednej strane kritizovala odvolávanie sa náboženstva na Boha, na druhej strane vysvetľovali pôvod náboženstva rozličnými teóriami. L. Feuerbach vysvetľoval náboženstvo ako sebaprojekciu (výmysel) človeka, vlastných túžob a ideálov, ktoré si človek zosobňuje v postave Boha. K. Marx zase obviňuje náboženstvo, že sa snaží utešovať utešovať nešťastných a trpiacich ľudí namiesto toho, aby sa snažilo nepriaznivé spoločenské pomery meniť. Tak vychádza v ústrety vládnucim vrstvám a náboženstvo sa stáva ópiom ľudstva a ospravedlnením zlého sveta. Podľa S. Freuda sa veriaci človek v náboženstve podvedome snaží nachádzať detinské bezpečie v Božej prítomnosti, čo mu bráni, aby sa stal sám sebou a dospelým. Podľa týchto kritikov nám Boha nielen netreba, ale sa dokonca stáva prekážkou slobodnej sebarealizácie človeka a uvedomenia si zodpovednosti za svoj život. Nečudo, že Boha niektorí vyhlásili za mŕtveho vo vedomí dnešných ľudí (F. Nietzsche) a to nielen v mene vedy, ale aj v mene človeka a jeho slobody.
Sigmunt Freud
V krátkosti môžeme spomenúť niekoľko Freudových myšlienok zo sociálno-kultúrnej oblasti. Za úspech a rozšírenie náboženstva sa môže ďakovať len tomu, že ľudstvo sa dostalo do tej pozície v akej bolo na začiatku vývoja. Náboženstvo nie je nič iné, ako ilúzia a splnenie najstarších, najsilnejších a najmohutnejších žiadostí ľudstva. Náboženstvo, ktoré je celkom podobným fenoménom vo svojej stavbe a tendencii ako symptómy psychoneuróz, nemôže byť nič trvalé a hrozí mu zánik, práve tak, ako keď sa v psychoanalýze odhalia jej príčiny a korene, psychoneuróza zmizne aj so všetkými symptómami. Preto veľkou úlohou v budúcnosti bude uvedomenie si príčin náboženstva a tým aj jeho odstránenie