Jazyk a písma Egypťanov Semitsko–hamitská jazyková rodina Starobylá Egyptčina patrí do rodiny afrických a blízkovýchodných jazykov, ktorá sa odborne nazýva Semitsko–hamitská alebo aj Afroázijská jazyková rodina. Afroázijské jazyky patria medzi najvýznamnejšie. Hovorí nimi približne 340 miliónov ľudí v celej severnej a severovýchodnej Afrike, juhozápadnej Ázii a čadskou skupinou zasahujú hlboko do subsaharskej oblasti. Európu zasahujú len okrajovo maltčinou. Z etnického hľadiska rozpráva afroázijskými jazykmi prevažne europoidná rasa, no v hojnej miere sa vykytuje aj negroidná. Ázijský Semiti, a to najmä sýrski Arabi a časť Židov, sú predstaviteľmi armenoidnej rasy. Afroázijská jazyková rodina sa delí na tieto vetvy: • Semitská vetva(napr. akkadčina, arabčina) • Egyptská • Berberská vetva (berbersko- lýbijská vetva) • Kušitská vetva *  Západokušitské jazyky (omotská vetva)  Vlastné kušitské jazyky • Čadská (*) Podľa niektorých lingvistov sú kušitská vetva a omotská vetva dve samostatné vetvy, podľa iných je to jedna vetva. Semitsko- hamitské jazyky majú napriek rozmanitosti a širokému zemepisnému pokrytiu veľa spoločných znakov. Najviac sa prejavujú v starých jazykoch, ako sú napríklad egyptčina, akkádčina a i. Z moderných jazykov sa mnohé z týchto zhodných čŕt už vytratili. Dobre preskúmanými vetvami, s bohatou písomnou tradíciou, sú však iba egyptská a semitská. Pri všetkých vetvách sa predpokladá spoločný semitský prajazyk, z ktorého sa vyvinuli jednotlivé jazyky. Existujú však rôzne názory na datovanie tohto oddeľovania. Zo spoločných znakov môžem menovať napríklad morfologickú črtu akou je rozlišovanie mužského a ženského rodu. Ďalším znakom je, že sa pôvodne rozlišovali tri čísla a to jednotné, množné a dvojné. Dvojné číslo sa zachovalo len v semitských jazykoch, zvyšky v berberských jazykoch a egyptčine. Čo sa týka zámen, neexistovali len samostatné, ale aj nesamostatné zámená. Pripájali sa k slovesám, k menným tvarom a predložkám. Egyptský jazyk Egyptčina je jazyk, ktorý má medzi jazykmi sveta osobitné postavenie. Je totiž najdlhšie používaným jazykom, a zároveň jazykom, ktorý je doložený písmom. Staršie písomné poznatky má sumerčina a asi aj elamčina. Egyptčina vymrela začiatkom nášho letopočtu, ale nahradila ju koptčina, ktorá sa udržala ako živý jazyk zhruba do 16. až 19.storočia. V minulosti bola egyptčina živým jazykom, ktorý sa nepretržite vyvíjal. Je možné určiť niekoľko vývojových fáz: . 0. tzv. Archaická egyptčina, čiže jazyk najstarších písomných pamiatok z Preddynastického a Archaického obdobia. Tieto pamiatky sú príliš krátke a neposkytujú dostatočné podklady na rozbor jazyka tzv. Archaická egyptčina, čiže jazyk najstarších písomných pamiatok z Preddynastického a Archaického obdobia. Tieto pamiatky sú príliš krátke a neposkytujú dostatočné podklady na rozbor jazyka. Najstarší doklad egyptského hieroglyfického písma sa objavuje na keramike Nakáda II. V minulosti sa považoval iba za včasnú fázu starej egyptčiny, ukázalo sa však, že sa od nej dosť odlišuje. 1. stará egyptčina- jazyk, ktorý poznáme z obdoba Starej ríše (približne 2700 - 2200 p.n.l.). Sú v ňom nápísané prvé rozsiahle texty. Na stenách hrobiek popredných Egypťanov tohto obdobia sa objavujú autobiografické záznamy. Jedným z jej typických znakov je trojité uvádzanie ideogramov, fonogramov a determinátov na označenie množného čísla. 2. stredná egyptčina- Táto forma jazyka sa používala počas Prvého prechodného obdobia a Strednej ríše (okolo 2200 - 1800 p.n.l.). Stredná egyptčina je chápaná ako klasická fáza jazyka a jej pozostatky sa použivai v literátnych a náboženských nápisoch do neskorého Grécko-Rímskeho obdobia. Štruktúrou a slovnou zásobou je veľmi blízka starej egyptčine. Tento stupeň egyptčiny je známy z množstva písomných dokladov v hieroglyfickom a hieratickom písme. Patria sem pohrebné texty napísané na sarkofágoch ako napríklad Texty rakiev, gnomické texty radiace ako prežiť život, ktoré prezrádzajú veľa o filozofickom nazeraní starovekých Egypťanov na svet, príbehy zaoberajúce sa dobrodružstvami niektorého jednotlivca, napríklad Sinuhetov príbeh, lekárske a vedecké texty ako napríklad papyrus Edwina Smitha a Ebersov papyrus a básnické texty oslavujúce božstvo alebo faraóna, ako napríklad Hymnus na Níl. 3. Egyptský hovorený jazyk sa už začal odlišovať od písaného jazyka, ako to dokladajú určité texty v hieratickom písme zo Strednej ríše, ale klasické egyptština sa naďalej používala vo formálnych situáciach až do neskorého dynastického obdobia (niekedy sa táto posledná fáza označuje ako neskorá stredná egyptčina). 4. Nová (alebo tiež Neskorá) egyptčina – Texty v nej sa zachovali z obdobia od neskorej 18. dynastie až po Sauskú dynastiu. V mnohom, hlavne v slovesnej stavbe, sa odlišuje od predchádzajúcich fáz. Kvôli aktívnej zahraničnej politike Egypta sa do slovnej zásoby dostalo veľa semitských slov. 5. démotická egyptčina- je to pokračovanie Novej egyptčiny, ktorá sa z časti zachovala až do Rímskeho obdobia (cca 700 p.n.l. - 600 n.l.). Táto verzia jazyka už mala schopnosť písať slová pomocou znakov, ktoré mali funkciu spoluhlásky. 6. Koptická Egyptčina je konečná fáza egyptskej reči, ktorá sa začala používať v 2. storočí n.l. Koptické písmo pozostávalo z 24 písmen Gréckej abecedy, doplnené 6 znakmi z démotickej egyptčiny (tieto znaky v gréčtine nemali) na tvorenie zvukov. V 10. storočí n.l. bola Koptická egyptčina nahradená Arabčinou. Jazyková charakteristika egyptčiny Jazykovednú charakteristiku egyptčiny citujem podľa V. Krupu z práce Jazyky sveta v priestore a čase: "Fonetika egyptského jazyka (s výnimkou poslednej, koptskej fázy) je iba nedostatočne známa, pretože egyptské písmo neoznačovalo samohlásky. V porovnaní s prajazykom egyptčina stratila emfatické spoluhlásky. Koncové -r sa zmenilo na -', li- a lu- dali i-, kým ku- sa zmenilo na t- (vo výslovnosti č-), a gu- na d- (vo výslovnosti dž-). Zanikli aj pôvodné laterály, postvelárne záverové a labializované veláry a zjednodušil sa systém spiránt. V strednej egyptčine d, d a t postupne splynuli do t a zanikli mnohé koncové spoluhlásky. Slovné korene boli zväčša trojspoluhláskové, niektoré dvojspoluhláskové boli čiastočne zdvojené. Stará egyptčina rozlišovala len dva pády. Pád činiteľa sa zhodoval s genitívom a to viedlo k prestavbe slovesných tvarov, ktoré mali povahu atributívnych a predložkových konštrukcií. Pôvodca deja sa označoval privlastňovacou príponou alebo substantívom v genitíve. V neskorších obdobiach sa utvorila zložitá sústava časov. Podstatné meno rozlišovalo dva rody - mužský a ženský (koncovka -at) a tri čísla, jednotné, dvojné a množné. Egyptčina mala stovky predložiek, jednoduchých i zložených. V syntaxi je typickým javom spojenie dvoch podstatných mien pomocou zámena (nota genitivi) a tzv. status constructus, kde je hlavné substantívum v skrátenej forme a závislé substantívum v genitíve. Prísudok jednoduchej vety stojí pred podmetom a až za ním stojí predmet; prídavné meno vo funkcii prívlastku stojí za určovaným výrazom a zhodujú sa s ním v rod a čísle. V koptčine "podstatné mená rozlišujú mužský a ženský rod, jednotné a množné číslo a kategóriu člena (určitého, neurčitého, ukazovacieho a privlastňovacieho). Sloveso rozlišuje neurčitok (vždy je mužského rodu) a kvalitatív (t.j. stav). Vystupujú ako zložky v rozličných slovesných tvaroch. Slovesá sa časujú a priberajú osobné koncovky. V oznamovacej slovesnej vete stojí na prvom mieste obyčajne časový prefix, podmet, prísudok, potom priamy predmet, nepriamy predmet a príslovkové určenie. Zachovalo sa len málo dokladov o tom, že egyptskí vzdelanci sa zaoberali skúmaním svojho jazyka. Napríklad zoznamy slov (onomastiky) obsahujúce súpisy slov zoradených podľa pojmových okruhov. Najzávažnejším dôkazom, že Egypťania svoj jazyk skúmali a vedeli využívať jeho možnosti, sú samozrejme diela egyptskej literatúry Egyptské písma Hieroglyfy - vývoj písma Na začiatku vývoja egyptského písma stálo obrázkové písmo, v ktorom obrázok vyjadroval presne to čo predstavoval. Onedlho sa už ale zaužívalo, že obrázok určitej veci znamenal okrem toho čo predstavoval ešte niečo plus, napríklad nejakú súvisiacu vec. K prielomu prišlo v momente keď sa obrázok konkrétnej veci začal používať nielen na označenie tejto veci , alebo veci príbuznej, ale aj na vyjadrenie vecí ktoré s ním nesúviseli, a znázorniteľné boli len veľmi ťažko. A ak aj boli znázorniteľné, tak iba na základe fonetickej (zvukovej) zhody, alebo podoby slov. Zreteľným príkladom uvedeného je napr. číslovka tisíc, ktorá sa čítala cha, podobne ako lotos. To viedlo k tomu, že sa obrázok lotosu začal používať na vyjadrenie oboch týchto pojmov i keď tak veľmi odlišných. Teraz už bolo možné zaznamenávať neustále sa zvyšujúci objem nových pojmov a informácií. A tak vzniklo písmo, ktoré sa skladá z logogramov, fonogramov a determinatívov (ktorými sa budem bližšie zaoberať neskôr). Nazývalo sa hieroglyfické. Z neho postupne vzniklo zjednodušením znakov hieratické Hieratické a hieroglyfické písma boli používané v starovekom Egypte súčasne. Nelíšili sa princípom, ale len tým, že jeho tvary boli značne jednoduchšie než tvary hieroglyfické. Zapisovalo sa prevažne pomocou trstinového pera tušom na papyrové zvitky, drevené doštičky alebo ostrakóny. Na zápisy na monumentálne kamenné pamiatky sa nepoužívalo. Hieratické písmo umožňovalo pisárom písať rýchlejšie ako komplikovanými, zdĺhavými hieroglyfmi. Slovo hieratický je odvodené od gréckeho γράμματα iερατικά (grammata hieratika, doslova „písomnosti kňazov“), ktoré použil po prvý raz Klement Alexandrijský v 2. st. po Kr., keďže v tom čase sa hieratické písmo používalo iba na zapisovanie náboženských textov, podobne ako po predchádzajúcich tisíc rokov. Ďalším zjednodušením písma vzniklo cca v roku 750 pr. n. l. písmo démotické. Lúštiteľ démotického písma by však musel vedieť nielen hieroglyfické ale aj hieratické písmo. Potom by vedel spätne odsledovať aj krátenie a zjednodušovanie jednotlivých znakov. Pisári a kňazi starovekého Egypta ovládali všetki druhy písma a ako také ich vedeli aj používať. Démotické písmo sa vyvíjalo v 3 etapách: Včasné démotické písmo (650-400 pred Kr.) – vyvinulo sa v Dolnom Egypte počas neskoršej 25. dynastie. Záznamy v ňom máme hlavne zo Serapea v Sakare. Datuje sa do rozmedzia rokov 650-400 pred n. l., keďže väčšina textov písaných v rannom Démotickom písme spadá do 26. dynastie a nasledujúcej 27., perzskej dynastie. Po zjednotení Egypta Psamatikom I. bolo Démotické písmo nahradené v Hornom Egypte typom hieratického písma, obzvlášť za vlády Amasisa, kedy sa hieratické písmo stalo oficiálnym písmom administratívy a zákonodarstva. Démotické písmo bolo naďalej používané v niektorých administratívnych a právnych textoch a v obchodných dokumentoch, kým iné písomné pamiatky sa zapisovali hieratickým písmom alebo hieroglyfmi. Stredné démotické písmo (400-30 pred Kr.)–používané počas vlády Ptolemaiovcov v Egypte. Od 4. storočia pred Kr. sa jeho dôležitosť zvyšovala, čo dokladá rastúci počet literárnych aj náboženských pamiatok v tomto písme. Na konci 3. storočia sa však gréčtina, ktorá bola úradným jazykom zeme, stala dôležitejšou. Dokazujú to aj zmluvy z tohto obdobia, ktoré obsahovali, hoci písané v démotickom písme, vždy poznámky písanú grécky, ktorá im dodávala potrebnú právnu autoritu. Neskoré démotické písmo (30 pred Kr.-452 po Kr.)– Od začiatku rímskej nadvlády nad Egyptom bolo Démotické písmo stále menej a menej používané vo verejnom živote. Z tohto obdobia však pochádza množstvo literárnych dokumentov písaných neskorým démotickým písmom, najmä z 1. a 2. storočia n.l. Množstvo záznamov písaných démotickým písmom sa rapídne zmenšilo ku koncu 2. storočia. Neskôr sa démotické písmo používalo iba na ostrakách, pri popiskách ku gréckym dokumentom, označeniach múmii a graffitoch. Posledný datovaný záznam písaný Démotickým písmom pochádza z 11. Decembra roku 452. Ide o grafit načmáraný na stene Izidinho chrámu vo Filách. Krátko na to sa presadilo koptské písmo. Bolo posledným vývojovým stupňom egyptského jazyka. Je dôkazom, že ak egyptskí učenci vyznávali kresťanstvo, používali práve toto písmo. Do koptštiny bola preložená aj biblia. Slovo kopština je odvodené z arabčiny a znamená "egyptský", termín používali Arabovia potom, čo v siedmom storočí Egypt dobyli, k označeniu domorodých obyvateľov. Koptské písmo sa výrazne odklonilo od predchádzajúcich písiem. Je zložené z 24 písmen gréckej abecedy a z šiestich znakov prijatých z démotického písma. Ide teda o abecední písmo so spoluhláskami a samohláskami. Tato forma abecedy ae rozšírila v štvrtok storočí, kedy sa v Egypte presadzuje kresťanstvo. Literatúra dochovaná v koptskome písmu je značne obsiahla, väčšinou s náboženskými témamy.. Svetské materiály predstavuje osobná a úradná korešpondencia kláštorov. Písalo sa rovnako inkostom pomocou rákosového pisátka na papyrus či ostraka, ale i na drevené tabuľky, pergamen a neskôr aj papier. Egyptské písmo je jedným z najstarších písiem na svete. Do dnešných čias sa zachovali tisícky egyptských hieroglyfických textov napísaných na rôznych materiáloch, predmetoch či výrobkoch. Najčastejšie však na stenách pyramíd, na papyrusových zvitkoch, na skalách a chrámoch. Prvé archeologické nálezy obsahujúce hieroglyfy pochádzajú z neskorého Preddynastického obdobia. Dajú sa rozdeliť na dve skupiny: „oficiálne“ pamiatky a administratívne pamiatky. Do skupiny „oficiálnych“ zaraďujeme predovšetkým votívne predmety väčšinou oválneho tvaru – tzv. palety. Najznámejšou je bridlicová paleta kráľa Narmera, zobrazujúca podrobenie si Dolného Egypta Horným. Administratívnu časť pamiatok tvoria stručné nápisy na vonkajších stenách nádob. Texty oboch skupín obsahujú hlavne osobné mená a názvy miest a tovarov. Už tieto najstaršie zápisy egyptčiny využívajú všetky princípy typické pre hieroglyfické písmo. V porovnaní so Sumerom je to prekvapujúca skutočnosť. Tam totiž najprv prevažoval systém slovného písma a až postupne získaval väčší význam princíp fonetizácie. Najstaršie egyptské nápisy bežne uplatňujú pokrokovejší systém fonetizácie, a tak sú vlastne na vyššom vývojovom stupni. Lenže chronologicky je asi o sto rokov staršie sumerské písmo. Egypťania sa po celú dobu používania svojho písma prísne pridržiavali kanónov písma a takmer nemenili jeho systém. Jedny znaky sa prestali využívať a iné pisári či kňazi vytvárali. Základný fond hieroglyfov (približne 700- 800 hieroglyfov, celkový počet hieroglyfov je okolo 6000 ) a aj základné princípy písma zostali po celé storočia nezmenené. Napriek svojej obrázkovej podstate nie sú hieroglyfy vôbec primitívnym písmom. Práve naopak. Predstavujú kompletne vyvinutý systém písania, v ktorom sa za každým znakom nejavý nejaký symbol, ktorý možno dešifrovať len celou vetou. Jedná sa o zmiešaný systém, nazývaný hieroglyfický, v ktorom sa používa foneticko- logografické písmo. Jedny znaky v ňom slúžia na vyjadrenie slov, iné na vyjadrenie hlások. Logogramy, determinatívy a fonogramy Prevažnú časť hieroglyfov tvoria logogramy, t.j. znaky vyjadrujúce slová alebo korene slov. Podobne ako sumerské, aj egyptské logogramy mohli mať viacero významov. Napr. srdce bolo pre Egypťanov sídlom myslenia a citov. Preto sa znak srdca mohol čítať aj „myšlienka“, „túžba“. Alebo znak slnečného kotúča- vyjadroval nielen slovo slnko, ale aj deň. Na ľahšie zistenie o aký význam sova ide sa používali tzv. determinatívy. Kládli sa za určitý znak alebo skupinu znakov vyjadrujúcich slovo a pomáhali pri čítaní textov. Napríklad znak dvoch kráčajúcich nôh sa kládol za všetky slová vyjadrujúce pohyb. Alebo aj ak bol za hieroglyfom napr. determinant muža ( ) slúžil na označenie pohlavia pisára. Rovnaký znak doplnený determinantom papyrusového zvytku ( ), označuje slovo text alebo sloveso písať. Existovalo množstvo determinatívov pre pojmy muž, žena, pisár, nepriateľ, cudzinec, boh, atď. Taktiež existovali determinatívy pre domáce zvieratá, oblohu, hviezdy, stavby... . Determinatív mohol byť v poézii súčasťou básnických trópov a asocioval významy spojené so slovom. Determinatívy sa stali v hieroglyfoch nadužívané a vyjadrovali tiež hranice medzi slovami. Veľa determinatívov vzniklo z ideogramov a mnoho znakov sa používalo v oboch funkciách, samozrejme, že nie súčasne. Písmo založené na logogramoch by bolo veľmi nepraktické. Muselo by obsahovať toľko znakov, koľko bolo slov v jazyku. Preto prebehol vo vývine písiem proces fonetizácie a vznikli tzv. fonogramy. Fonogramy nemajú významovú spojitosť s pôvodným slovom, vyjadrujú len určitú zvukovú hodnotu. To znamená, že napríklad znak môže značiť slovo per (dom), ale môže byť aj záznamom slova per a byť tak determinatívom pre stavby. Aby sa dalo ľahšie rozpoznať, o aké slovo sa presnejšie jedná, zvykli znaky označiť nejekým konvenčným znamienkom. Napríklad ak sa znak označil zdola malou vertikálnou čiaročkou mal sa čítať ako per, čiže dom, a ak sa písal bez čiaročky, jednalo sa o čisto zvukový znak, ktorý sa číta ako per (napríklad v slove peri, čo znamená vychádzať). No aby to nebolo také jednoduché a jednoznačné, egyptský pisári mohli voľbu znakov obmieňať vo veľkom rozsahu. Jedno slovo mohli zapísať logograficky, pomocou logografu ale aj foneticky, pomocou slabičných znakov. Ďalej mohlo zapísať len časť slova ako fonetický doplnok. Vďaka tomu mal pisár možnosť písať slová podľa svojho vkusu. Neexistovali nijaké pravidlá pravopisu. Iba pri zápise štandardných formúl, titulatúry faraóna, dát, epitét bohov a pod. sa musel pisár pridržiavať prísneho kanónu, aby sa nedopustil bohorúhačstvu. Fonogramy môžeme rozdeliť na 3 skupiny: Jednospoluhláskové znaky: Vznikli pravdepodobne zo slov, ktoré mali v egyptčine iba jedinú spoluhlásku. Tvoria akúsi „abecedu“ v hieroglyfickom písme. Je ich dvadsaťšesť. Dvojspoluhláskové znaky: Zapisujú dve za sebou idúce spoluhlásky, Táto skupina obsahuje asi sto znakov. Trojspoluhláskové znaky: Zachytávajú trojicu spoluhlások idúcich za sebou. Kategória zahŕňa približne štyridsať až päťdesiat znakov. Pisári používali vo svojich textoch okrem logogramov, fonogramov a deerminatívov aj ortogramy a kaligramy. Používali sa kvôli zvláštnym pravopisným alebo estetickým dôvodom, a tvorilo ich len malé množstvo znakov. Skupiny hieroglyfov podľa zmyslu vyobrazovania Egyptské hieroglyfy sa v súčasnosti rozdeľujú do skupín aj podľa zmyslu vyobrazovania, teda nie o aké slovo či hlásku ide, ale podľa toho, čo vyjadrujú jednotlivé znaky. V prevej skupine môžeme nájsť zobrazenia mužských postáv a rôzne činnosti, ktoré vykonávajú. Napríklad prievozník, kňaz, nosič vody, úradník, zajatec. Môžu stáť, sedieť, kráčať, tancovať, opierať sa o palicu, sedieť na tróne a pod. vďaka týmto obrázkom si dokážeme ľahšie predstaviť, čomu sa venovali obyvatelia starého Egypta. V druhej skupine sú znaky zobrazujúce ženu, a to prostú, vznešenú, tehotnú, rodiacu, dojčiacu. Ženských znakov je v porovnaní s mužskými omnoho menej. V tretej skupine sú egyptské božstvá- napoly ľudia, napoly zvieratá. Je tu napríklad Tot s hlavou ibisa, Chnum s hlavou barana, Ra so slnečným diskom a iné. Štvrtá skupina zobrazuje časti ľudského tela ako hlava, ruka, noha, oko, pery, nos... V ďalších siedmych skupinách sú znaky zvierat, ktoré pochádzajú z údolia Nílu alebo len rozličné časti tiel týchto zvierat. V ostatných skupinách môžeme nájsť znaky pre rastliny, stavby, lode, zbrane, rôzne nástroje a predmety potrebné na každodenný život. V poslednej 26.skupine sú znaky, o ktorých sa doposiaľ nepodarilo zistiť, čo konkrétne predstavujú, pretože sú natoľko schematizované. Egyptské čítanie Všetky egyptské slová čítame konvenčne, nie tak, ako ich v skutočnosti čítali starí Egypťania. Prečo? Pretože Egypťania v písaných textoch nevyjadrovali hlásky (vtom je napríklad rozdiel v písme Egypťanov a písme Sumerov). Preto sa dohodlo tzv. školské písanie hieroglyfov: medzi samohlásky sa pre ľahšiu výslovnosť vsúva hláska e (bolo by nemožné vylovovať napríklad chch n rnp vt-milión rokov; s nb- každý človek). Vďaka koptickému jazyku, ktorý je dobre preskúmaný, mohli vedci aspoň čiastočne zrekonštruovať zvukovú podobu slov. táto rekonštrukcia však ukazujena obrovské rozdiely v čítaní slov konvenčne a skutočne. Napríklad boh Re sa vyslovoval ako Ra, bohyňa Ese ako Isida... Chetiti a Sumeri používali slabičné znaky, ktoré nemali žiadny význam, boli len abstraktnou slabikou. Ich súbor sa nazýva sylabár (z gréskeho sylabus–slabika). Egyptské písmo ho malo tiež: znaky vyjadrovali spojenie spoluhlásky alebo dvoch spoluhlások s akoukoľvek hláskou. No zatiaľ čo v sumerskom sylabári sa jeden znak čítal na, druhý ne, retí nu, v egyptskom sa slabiky na, ne, nu vyjadrovali jedným znakoma ten sa mohol čítať aj ako na, aj ako ne, aj ako nu (spoluhláska n plus ktorákoľvek samohláska). Rovnako aj znak sa mool čítať ako par, per, pur (možno para, pera, pura atď.) Takýto zápis spôsobuje pri čítaní množstvo problémov a preto sa v egyptskom písme používalo množstvo determinatívov, ktoré čítanie uľahčovali (v mnohých prípadoch však aj skompikovali, no gramotný Egypťan sa v nich ľahko orientoval). Kvôli tomu, že môžeme spoluhlásku spojiť s ľubovoľnou samohláskou (pretože nie je zapísaná) sa mnohí egyptológovia domnievajú, že sa nejedná o slabičné, ale o abecedné znaky. Väčšina sa nazdáva, že Egypťania mali abecedu z 24 znakov (hieroglyfov) vyjadrujúcich spoluhlásky. Ďalších asi 60–80 znakov, tiež fonetických, vyjadrovalo spojenie dvoch spoluhlások(nie jednej ako pred tým) a ľubovoľnej samohlásky medzi nimi. Teda by sme mohli povedať, že Egypťania mali aj sylabár, aj abecedu. No táto otázka používania abecedno–slabičných alebo len slabičných fontických znakov nie je dodnes vyriešené s určitosťou. Aspekty jazyka Písanie v egyptskom hieroglyfickom písme bolo veľmi flexibilné, pretože sa písalo do riadkov aj do stĺpcov. Okrem toho sa smer písania mohol meniť. To znamená, že texty mohli byť písané z ľava do prava, ale aj z prava do ľava. Určiť smer písania nám pomáhajú znaky s jasnou prednou alebo zadnou časťou tela ako sú znaky postáv alebo zvierat. Vždy sa pozarajú na začiatok textu. Usporiadanie znakov Estetický vzhľad textu vyformoval dôležité kritérium pre umiestňovanie znakov vzhľadom na ostatné znaky. Starí Egypťania sa snažili čo najlepšie nahustiť text tak, aby medzi znakmi neboli prázdne miesta. A preto rozdelili riadky na štvorce, do ktorých boli znaky usporiadané. Napríklad výraz pre slovo pekný by nikdy nenapísali tak, ako je na obrázku (a), ale namiesto toho by ho napísali (b) do pekne vyplneného štvorca (b). Niekedy sa museli kvôli tomuto zvyku premiestniť v texte znaky s vyhovujúcim a nevyhovujúcim tvarom. Tento jav sa nazýva grafické premiestnenie. Druhým zvláštnym javom je honorifické premiestnenie, kde sa na začiatok frázy v písanom texte dostali znaky s väčšou „prestížou“. Napr. znaky označujúce bohov, kráľa a vysokopostavené osoby. Tieto frázy sa ale čítali a hovorili v normálnom poradí slov.