Celá seminárka je vo formáte doc v prílohe. Odovzdal som ju ako SOČku v treťom ročníku na strednej. Verím, že pomôže..
Pripojený súbor:
Obsah
Úvod ............................................................................................................ 3
Metodika ..................................................................................................... 3
1. Vývoj slovenčiny ..................................................................................... 4
1.1 Vznik staroslovienčiny ...................................................................... 4
1.2 Slovakizovaná čeština ....................................................................... 4
1.3 Anton Bernolák ................................................................................. 5
1.4 Kodifikácia spisovnej slovenčiny...................................................... 6
1.5 Konečné úpravy v spisovnej slovenčine ........................................... 7
2. Význam slovenčiny u ľudí ..................................................................... 8
2.2 Anketa ............................................................................................... 8
2.3 Výsledky ankety ................................................................................ 8
Záver ............................................................................................................ 11
Zoznam bibliografických odkazov ............................................................ 11
Vypracoval : Radoslav Karásek 3.G
Úvod
Keď som sa dozvedel, že tento rok budeme písať seminárnu prácu zo slovenčiny, témou som si bol istý. Hneď som sa rozhodol, že budem písať o vplyve vojen do literatúry. Neskôr som si však uvedomil, že by som asi mal napísať o niečom, čo sa priamo dotýka Slovenska. Netrvalo mi dlho, kým som sa prišiel na to, že najbližšie k Slovensku má slovenčina.
Touto prácou chcem stručne opísať vznik spisovného slovenského jazyka a aby to nebolo len monotónne vyťahovanie informácií z ,,hrubých kroník‘‘ rozhodol som sa uskutočniť anketu, ktorá mi pomohla aspoň čiastočne zodpovedať na otázku, či je národný jazyk stále niečo, na čo sú ľudia stále hrdí.
Metodika
Až keď som sa pustil do písania tejto práce som si uvedomil, aká bohatá je minulosť slovenčiny.
Niekoľko dní som nerobil nič iné ako to, že som si čítal rôzne publikácie o dejinách nášho národného spisovného jazyka a podčiarkoval to podstatné. To som si prepísal do zošita a odtiaľ podčiarkoval to úplne najpodstatnejšie. Keď už som mal text ako - tak skresaný poriadne som si ho preštudoval a pokúsil som sa ho napísať vlastnými slovami. Opravil som si všetky chyby a mohol som to už napísať na počítači.
Po tom ako som mal prvú časť práce za sebou mohol som prejsť k druhej. Tá ma viac bavila, lebo to nebolo len domáce študovanie literatúry, ale mohol som sa stýkať s ľuďmi. Tí boli veľmi priateľskí a najmä starší spoluobčania boli veľmi zhovorčiví. Po uskutočnení ankety som si doma urobil percentuálne vyhodnotenie.
1. Vývoj slovenčiny
1.1 Vznik staroslovienčiny
Staroslovienčina vznikla vo Veľkomoravskej ríši, ktorú založil knieža Mojmír I. (panoval v rokoch 830 – 846). Potom ju zveľadil knieža Rastislav (panoval v rokoch 846 – 870).
Kresťanstvo na Veľkej Morave šírili franskí kňazi, v jazyku nezrozumiteľnom ľudu – v latinčine. Začiatky kresťanstva znamenali začiatky literatúry. Veľkomoravské kniežatá – Mojmír a Rastislav museli bojovať proti kultúrnemu a politickému vplyvu Východofranskej ríše, ktorý upevňovali franskí kňazi latinskou náboženskou liturgiou.
V roku 862 Rastislav požiadal byzantského cisára Michala III. o vierozvestcov, ktorí by šírili kresťanstvo v jazyku zrozumiteľnom nášmu národu. Preto k nám prichádzajú v roku 863 bratia Konštantín (827-869) a Metod (815-885) zo Solúna, obaja poznali slovanské nárečie z okolia svojho rodiska.
Pred príchodom k nám zostavili slovanské písmo – hlaholiku a prvým slovanským spisovným jazykom bola staroslovienčina. Činnosť Konštantína a Metoda marila úsilie franských feudálov o nadvládu na Veľkej Moravy. Preto Konštantína a Metoda obvinili u pápeža. Obaja museli pred pápežským dvorom obhajovať staroslovienčinu nielen ako jazyk spisovný. Cirkevno-kresťanský pápež Hadrián II. potvrdil slovanskú bohoslužbu a schválil staroslovienske preklady bohoslužobných kníh. Vymenoval Metoda za arcibiskupa.
Chorľavý Konštantín vstúpil v Ríme do gréckeho kláštora a prijal meno Cyril. V roku 869 zomrel. Metod sa vrátil na Veľkú Moravu, kde už vládol knieža Svätopluk, ktorý podporoval franských kňazov. Dal Metoda uväzniť a odvliecť do Bavorska. Po 2 rokoch pápež Ján VIII. dal Metoda prepustiť a ten musel znova svoje učenie obhajovať v Ríme. Ján VIII. starosloviensku bohoslužbu potvrdzuje.
Po Metodovej smrti r. 885 pápež Štefan V. vyháňa Metodových žiakov z Veľkej Moravy, je zakázaná slovanská bohoslužba a žiaci pôsobili v Čechách a Bulharsku, vtedy vzniká aj cyrilika z veľkých písmen gréckej abecedy. Konštantín a Metod vytvorili aj prvú prekladovú a pôvodnú literatúru.
Prekladová literatúra bola určená najmä na náboženské potreby a predstavovali Konštantínove a Metodove preklady bohoslužobných kníh (omšová kniha, evanjeliá a iné). Význam prekladov bol vo vytvorení vyspelého literárneho jazyka.
V pôvodnej literatúre vznikla 1. slovanská báseň Proglas (Predslov), ktorá vyzdvihuje domáci jazyk, preklad písma a poukazuje na význam knižnej vzdelanosti, je z 9. storočia a autorom je Konštantín. Táto pôvodná literatúra sa zachovala v neskorších odpisoch. K ďalším pamiatkam Veľkej Moravy patria: Pochvala Konštantínovi Filozofovi, Život svätého Konštantína, Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda, ktoré pravdepodobne napísal ich žiak Kliment, ktorý utiekol z Veľkej Moravy pred prenasledovaním do Macedónie.
Ďalšou pamiatkou sú Moravsko-panónske legendy, ktoré sa skladajú zo:
Život sv. Konštantína – autor sa zameriava na detstvo, štúdium, prípravu misií na Veľkej Morave, obhajovanie staroslovienčiny proti tzv. trojjazyčníkom. (franskí kňazi uznávali 3 jazyky – latinský, grécky, hebrejský). Autor zachytáva i spoločenskú situáciu na Veľkej Morave, nielen náboženské a jazykové problémy. Používa rétorický štýl, citáty z Biblie, rečnícke otázky, kontrasty, problémy.
Život sv. Metoda - zaoberá sa Metodovou činnosťou na Veľkej Morave, jeho smrťou a pohrebom. 1.2 Slovakizovaná čeština
Staroslovienčina sa na našom území používala do zániku Veľkej Moravy v 10. storočí. Potom sa Slovensko stáva súčasťou feudálneho Uhorského štátu, ktorý založili maďarské kočovné kmene v Zadunajsku a začala sa písať literatúra po latinsky, no od 2. polovice 14. storočia sa začala pestovať literatúra písaná po česky, respektíve slovakizovanou češtinou.
Reprezentovala ju najmä cirkevná literatúra (náboženské piesne, motlitby, kázne a podobne), feudálna svetská literatúra (listy literárneho charakteru) a mestská svetská literatúra (svetské piesne a rozmanité žánre mravoučnej a zábavnej prózy).
Feudálna svetská literatúra sa rozvíjala aj v domácom jazyku, ale neprekročila rámec ústnej slovesnosti. Šírili ju speváci igrici (povesti z čias Veľkej Moravy, napr. o Svätoplukových troch prútoch a nesvorných synoch).
Z mestskej svetskej literatúry sa toho veľa nezachovalo (napríklad ľúbostné dvojveršie napísané Leonardom z Uničova: Ó, milá panna z roku 1457).
1.3 Anton Bernolák
O prvé uzákonenie spisovnej slovenčiny sa postaral Anton Bernolák, ktorý sa v roku 1784 vrátil z Viedne do Bratislavy, kde si našiel kruh priateľov, ktorí mali podobné zmýšľanie ako on. Chceli postaviť slovenskú literatúru na jazykový aj organizačný pevný základ. Vedel, že aby to dosiahol, bolo potrebné stvoriť sústavu gramatiky a pravopisu. K Bernolákovi sa pridal aj Juraj Fándly, ktorý vtedy pracoval ako farár a hoci bol od Bernoláka starší, prenechal mu vedúcu úlohu.
Anton Bernolák sa narodil v Slanici na Orave 3. októbra 1762. Vyštudoval teológiu vo Viedni a v Bratislave. Neskôr pôsobil v Čeklísi (dnešné Bernolákovo), v Trnave a v Nových Zámkoch. Zomrel pomerne mladý v roku 1813.
Bernolák svoju prácu pre neskoršiu kodifikáciu začal v roku 1787, kedy po veľmi dôkladnej teoretickej príprave vydal návod k slovenskému pravopisu Dissertatio philogico critica de litteris Slavorum (Jazykovedná kritická rozprava o slovenských písmenách). K tejto rozprave bol aj pripojený návrh pravopisu Orthographia (Pravopis). Bernolák vychádzal zo zásady, že nová slovenčina mala čo najviac vychádzať z výslovnosti a jazyka ľudu. Vo svojej rozprave hovorí, že ‚, to bola túžba veľmi mnohých čitateľov slovenskej reči v Uhrách, aby sa našiel niekto v takom množstve mužov, zbehlých vo všetkých vedách, ktorí by, odložiac na čas vážnejšie a učenejšie práce, obrátili svoju myseľ a svoje vedecké bádanie k vzdelaniu pravopisu a výslovnosti panónsko-slovanskej a k jej očisteniu od chýb, ktoré boli prenesené do našej reči z výslovnosti a z pravopisu českého‘‘.(1)
Bernolák sa pri kodifikovaní slovenčiny opieral o západoslovenské nárečie, pretože na prelome 17. a 20. storočia malo najvýznamnejšie postavenie západné Slovensko s centrom v Bratislave a dôležitú úlohu zohral aj fakt, že západoslovenské nárečie bolo menej vzdialené od češtiny ako stredoslovenské. Odmietol etymologický pravopis a zaviedol fonetický. Bol toho názoru, že každá samohláska, či spoluhláska mala mať svoju mäkkosť alebo dĺžku.
Keďže jeho návrh pravopisu bolo treba podopierať celou sústavnou gramatikou, tak v roku 1790 vydal v Bratislave slovenskú gramatiku pod názvom Grammatica slavica (Slovenská gramatika). Už po vydaní gramatiky si Bernolák uvedomil, že základom spisovnej slovenčiny by malo byť stredoslovenské nárečie, no nechcel veľké rozdiely medzi spisovnou rečou a tzv. reči trnavských tlačiarní.
V roku 1791 vydal Bernolák knihu Etymologia vocum slavicarum (Odvodzovanie slovenských slov), kde pripojuje prvé slovenské gramatické názvoslovie, a v ktorej vykladá kmeňoslovie, tvorenie kmeňov a nových slov za pomoci zloženín a prípon.
(1) – meno autora: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava: Osveta, 1962, s.154.
Anton Bernolák sa však ani po všetkom ,čo dovtedy vykonal neuspokojoval, rozhodol sa teda zostaviť podrobný slovník, ktorým chcel zavŕšiť svoju celoživotnú prácu. Pri tvorení slovníka sa spoliehal hlavne na svoj vlastnú znalosť slovenčiny. Toto dielo vydal Juraj Palkovič až po 12 rokoch, takže Bernolák sa vrcholu svojho úsilia nedožil. Bolo to najväčšie Bernolákovo dielo pod názvom Slowár Slovenskí Česko – Laťinsko – Ňemecko – Uherskí a bolo vydané v 6 dieloch na 5302 stranách. Slowár nepriniesol iba slová, ale najmä upozornil na chybné výrazy.
Jeho dielo, ale nemalo dostačujúcu oporu ani v inteligencii, ani v drobnom meštianstve. Najväčšími zástancami bernoláčtiny boli nadaní autori Juraj Fándly a Ján Hollý, no napriek tomu sa nestala celonárodným spisovným jazykom. Ku koncu osemnásteho storočia prestáva mať vedúcu úlohu západné Slovensko. Bernoláčtina nezachytila ani evanjelických vzdelancov, ktorí zotrvali na bibličtine.
Na celonárodný spisovný jazyk si muselo Slovensko ešte nejaký čas počkať.
1.4 Kodifikácia spisovnej slovenčiny Spisovná slovenčina bola kodifikovaná Ľudovítom Štúrom. Nemôžem ale písať o jeho politickej, básnickej, literárno-teoretickej a novinárskej činnosti, i keď sú to pre vývin Slovenska veľmi dôležité udalosti, lebo to by bolo na jednu seminárnu prácu veľmi veľký počet zapísaných strán.
Ľudovít Štúr sa narodil v 29. októbra 1815 v Uhrovci. Mal veľmi obetavých rodičov, takže sa mu dostalo dobrého vzdelania aj doma. Neskôr študoval v Rábe, ale najmä na lýceu v Bratislave. Keď prišiel bo Bratislavy, našiel tu už krúžok slovenských študentov, ktorí študovali všetko, čo sa týkalo slovanskej literatúry, písali a recitovali básne. Po vyštudovaní chcel ísť do Uhrovca, ale Samo Chalupka, ktorý si ho veľmi obľúbil, ho presvedčil, aby pokračoval v štúdiu. V roku 1836 na Devíne slávnostným sľubom zaviazal mládež k vernosti národu a Slovanstvu. Po študentskej vzbure na lýceu vláda zakázala študentské spolky, lenže sa stal profesorom cirkevnej češtiny, takže na svojich hodinách mohol prednášať a recitovať vlastné práce ako predtým. Bol v Chorvátsku hľadať pomoc pre povstanie. Napokon vo Viedni vyzbrojil asi 500 dobrovoľníkov a zmobilizoval ľud západného Slovenska. Povstanie bolo potlačené. Pokúsil sa ešte o jedno povstanie po rozdelení Uhorska a Rakúska, ale aj toto sa skončilo neúspechom. Bol naňho vydaný zatykač, takže žil pod policajným dozorom v Modre, kde sa staral o bratove siroty. V decembri 1855 nešťastne spadol pri poľovačke a postrelil sa. Zraneniu 12. 1. 1856 podľahol.
Štúr pri kodifikovaní slovenčiny vychádzal z bernolákovčiny, takže mal menej práce so zostavovaním gramatiky ako Bernolák. Vedel, že aby bola nová gramatika rozšírená po celom Slovensku, musela byť zrozumiteľná pre všetkých, takže vychádzal zo stredoslovenského nárečia a s Hurbanom a Hodžom sa uzniesli na fonetickom pravopise.
V lete roku 1843 sa po porade na fare v Hlbokom stretol spolu s Hurbanom a Hodžom s básnikom Jánom Hollým, aby dal súhlas k reforme spisovného jazyka. Hollý napriek tomu, že bol zástancom bernolákovčiny súhlasil a mládež sa dala do praktického riešenia tejto veľmi významnej úlohy. V tom istom roku napokon Štúr kodifikoval spisovnú slovenčinu a o rok neskôr vychádza aj prvá kniha v štúrovom pravopise a to 2. ročník Almanachu Nitra.
Rok sa ešte používala čeština, ktorej hlavným zástancom bol Ján Kollár, ktorý mal aj spor s Ľudovítom Štúrom. V roku 1846 ale Štúr napísal knihy Nárečia slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí a Nauka reči slovenskej, ktoré berú reč priam z úst ľudu a povyšujú ju na spisovný jazyk.
Týmto Štúr dosiahol svoj najväčší cieľ ako jazykovedec. Jeho gramatika bola veľmi populárna, ale bola k úspechu predurčená, pretože Štúr bol veľmi dobrý rečník a ihneď dostal mladú generáciu na svoju stranu, ktorí potom začali písať diela v jeho pravopise.
Štúrovu gramatiku prijalo celé Slovensko a je to tá istá gramatika, ktorú používame i my, len prešla niekoľkými zmenami.
1.5 Konečné úpravy v spisovnej slovenčine
Prvé zmeny prišli v roku 1852, kedy Hodža s Hatalom upravujú štúrov pravopis, a to v diele, ktoré napísal Martin Hatala Krátka mluvnica slovenská.
Potom sa v roku 1875 slovenčina najviac obohacuje o slovnú zásobu. V roku 1890 sa zásluhou Sama Czambela ustaľuje pravopisné, hláskoslovné, tvaroslovné a lexikálne nedôslednosti spisovnej slovenčiny, vydáva Slovenský pravopis a Rukoväť spisovnej slovenčiny.
V roku 1918 sa slovenčina konečne stáva štátnym jazykom a dochádza k umelému približovaniu slovenčiny k češtine. Túto tendenciu voláme idea čechoslovakizmu. Neskôr sú vydané prvé Pravidlá slovenského pravopisu v roku 1931, ktoré sú poznamenané čechoslovakizmom. Aby boli odstránené české slová zo slovenčiny boli v roku 1940 vydané nové Pravidlá slovenského pravopisu ,ovplyvnené ideou purizmu.
Po roku 1945 nastávajú zmeny v hospodárstve, politike a kultúre, ktoré so sebou priniesli aj nové výrazy. V roku 1953 vychádzajú ďalšie Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré v sebe nesú tieto nové výrazy a upravujú písanie predpôn s- a z- . V tom istom roku vychádzajú nové časopisy Kultúra slova a Slovenská reč a vzniká Slovenská akadémia vied (SAV) s Jazykovým ústavom, ten vydáva Slovník slovenského jazyka, ktorý má 6 zväzkov. Bola tiež zriadená Filozofická fakulta Univerzity Komenského (FFUK), na ktorej bol zavedený nový odbor staroslovienčiny a odbor dejiny slovenčiny.
Slovenský národný jazyk má dve podoby:
1. celonárodnú podobu
a) spisovná
b) štandardná – málo nárečí
c) subštandardná – viac nárečí 2. krajovú podobu
- nárečia
Vo vydavateľstve SAV vyšlo 10 vydaní Pravidiel slovenského pravopisu a slovná zásoba sa pomaly internacionalizuje. Od roku 1971 do 1991 nevychádzajú žiadne Pravidlá SP.
V roku 1991 vychádzajú nové Pravidlá slovenského pravopisu, kde bolo viacero zmien
- boli zrušené výnimky v rytmickom krátení ,
- ulice, námestia, sady, parky a kostoly sa píšu veľkým začiatočným písmenom,
- úpravy v písaní čiarok ,
- už nebýva bodka za nadpisom a dátumom ,
- príslovky času a spôsobu možno písať oddelene i spolu .
Od deväťdesiatich rokoch sa preberajú mnohé slová z angličtiny napr. pub – krčma , O.K. – dobre ... Predtým sa slová preberali hlavne z latinčiny, nemčiny a francúzštiny , no nie v takej miere. 2. Význam slovenčiny u ľudí
2.1 Anketa
Slovenčina má pre každého iný význam. Niektorí si ju vážia, sú na ňu hrdí a uctievajú si tých, čo sa na jej vzniku podieľali, no sú však aj takí, ktorí k nej majú pohŕdavý postoj a berú ju len ako jazyk, ktorým hovoria. U mňa je môj postoj jasný, veľmi si vážim ľudí, ktorým vďačíme za vznik slovenčiny.
Všeobecne sa hovorí, k národnej reči majú najväčší vzťah ľudia staršej a strednej generácie a mladí s ňou zväčša opovrhujú. Aby som mohol túto teóriu aspoň čiastočne potvrdiť alebo vyvrátiť uskutočnil som malú anketu. Dal som po šesť otázok každému zo 150 opýtaných, a aby som mohol urobiť aj porovnanie medzi generáciami, vybral som po 50 ľudí, z každej generácie, t.j. z mladej (do 25 rokov), strednej (od 26 do 49 rokov) a staršej (od 50 rokov). 2.2 Výsledky ankety Otázka č. 1 Viete aspoň v stručnosti opísať vývoj slovenčiny?
Mladí vedelo 36 72 % CELKOVO vedelo 70 %
nevedelo 14 28 % nevedelo 30 %
Strední vedelo 32 64 %
nevedelo 18 36 %
Starší vedelo 37 74 %
nevedelo 13 26%
Otázka č. 2
Je podľa vás správne, že spisovná slovenčina vychádza zo stredoslovenského nárečia?
/Pre objektivitu tejto otázky bola polovica z opýtaných z iného ako Žilinského kraja./ Mladí áno 45 90 % CELKOVO áno 86%
nie 3 6 % nie 12 %
neviem 2 4 % neviem 2 %
Strední áno 45 90 %
nie 5 10 %
neviem 0 0 %
Starší áno 39 78 %
nie 10 20 %
neviem 1 2%
‚‚ Myslím si, že by azda aj bolo lepšie , keby sa vychádzalo z iného nárečia, lebo na západe žije viacej ľudí ako tu, u nás. Keď napríklad príde dáky cudzinec do hlavného mesta, musí si myslieť, že tam žijú samí nevzdelanci, lebo vôbec nehovoria spisovne.‘‘
Magdalénka 52, Žilina Otázka č. 3
Myslíte si, že je slovenčina voči iným jazykom príliš komplikovaná?
Mladí áno 26 52 % CELKOVO áno 35. 33 %
nie 21 42 % nie 58 %
neviem 3 6 % neviem 6. 66%
Strední áno 19 38 %
nie 30 60 %
neviem 1 2 %
Starší áno 8 16 %
nie 36 72 %
neviem 6 12 %
‚‚ Nie všetko, čo je jednoduché, je aj dobré.‘‘ Peter 31, Martin
‚‚ Priznávam, že slovenčina nie je najjednoduchšia, ale mne, keďže sa ju učím od malička, to vôbec neprekáža.‘‘ Alexander 19, Žilina
Otázka č. 4
Je správne, že sa nové slová preberajú z cudzích jazykov a neprekladajú sa do slovenčiny?
Mladí áno 41 82 % CELKOVO áno 58. 66 %
nie 6 12 % nie 34 %
neviem 3 6 % neviem 7. 33 %
Strední áno 33 66 %
nie 15 30 %
neviem 2 4 %
Starší áno 14 28 %
nie 30 60 %
neviem 6 12 %
‚‚Podľa mňa to nie je zlé, keďže sa Slovensko dostalo do EÚ, tak nie je na škodu, že preberáme anglické slová, lebo väčšina Európy vie po anglicky.‘‘ Adriana 29, Kolárovice
‚‚V minulosti by Štúr a spol. bojovali aj za cenu života za to, aby sme sa mohli odlíšiť od ostatných a prejaviť sa ako skutočný národ, teda mať uzákonenú spisovnú slovenčinu a teraz každý nový výraz prebraný z cudzieho jazyka hádže do koša ich celoživotné úsilie.‘‘ Ján 68, Žilina
Otázka č. 5
Sú novovzniknuté hanlivé slová urážkou práce slovenských jazykovedcov?
Mladí áno 39 78 % CELKOVO áno 90. 66 %
nie 9 18 % nie 6. 66 %
neviem 2 4 % neviem 2.66 %
Strední áno 49 98 %
nie 0 0 %
neviem 1 2 %
Starší áno 48 96 %
nie 1 2 %
neviem 1 2 %
‚‚ Jednoznačne áno.‘‘ Matej 18, Žilina
‚‚ Aspoň sa môžme presvedčiť o tom, ako si vážime to, čo pre nás robia ostatní.‘‘ Marián 49, Bratislava
Otázka č. 6
Ste hrdý /á na to, že váš materinský jazyk je slovenčina?
Na túto otázku som dostal odpoveď určite áno od všetkých opýtaných .
Záver
Po dopísaní tejto seminárnej práce som sa zamyslel nad tým, že aby som mohol písať po slovensky, ako to robím teraz, muselo pre to veľa ľudí zasvätiť svoj život. Ja som všetkým týmto ľuďom za to veľmi vďačný, pretože dať jazyku presné pravidlá je veľmi komplikovaná vec, o čom som sa mohol presvedčiť pri písaní tejto práce.
Predtým ako som začal robiť anketu som si naozaj myslel, že v dnešnej dobe už nie je veľa takých, ktorí by boli hrdí na svoj materinský jazyk, ale mýlil som sa a som rád, že som sa zmýlil. Ešte je ale aj možné, že som mal len šťastie pri náhodnom výbere ľudí do ankety.
Posledným opýtaným bol jeden pán menom Jozef, ktorý mi povedal, že kým Slovensko nespojili výborné výsledky našich športových reprezentácií, nebolo toľko ľudí, ktorí by povedali, že milujú našu národnú reč. Ja mu to ale môžem i nemusím uveriť.
Informácie na seminárnu prácu som čerpal z kníh: / neuvádza sa /
l. priezvisko a meno autora : Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava : Osveta, 1962.
Literárna rukoväť, 4. vydanie, vydavateľstvo Mladé letá 1993
Encyklopédia literárnych diel, vydavateľstvo Obzor 1989
Slovenčina, vydavateľstvo Tatran 1973
Internetové stránky :
www.stur.sk
Známka : 3
Hodnotenie : Z textu jednoznačne vyplýva, že autor mal problematiku spisovného jazyka dobre naštudovanú. Seminárna práca obsahuje kvalitné informácie. Veľmi sa mi páči anketa a jej spracovanie. Chýba mi však celkové hodnotenie dosiahnutých výsledkov po spracovaní ankety. Nedostatky sú v štylistike, celkovej úprave seminárnej práce a nesprávne citovanej bibliografie