V tomto výklade vás chceme bližšie zoznámiť s dielom írskeho dramatika a esejistu Georga Bernarda Shawa - Pygmalion. G. B. Shaw je nositeľom Nobelovej ceny za literatúru, ktorú získal v roku 1925. Je považovaný za zakladateľa modernej anglickej drámy.      Narodil sa 26. júla v roku 1856 v Dubline v chudobnejšej  rodine. Keď mal približne 20 rokov, začal sa venovať žurnalistike v Londýne. Jeho začiatky predstavuje päť nie veľmi úspešných románov, v ktorých  opísal sociálne zábrany a prekážky vo vzťahoch medzi mladými ľuďmi. Taktiež uverejňoval kritiky o umeleckých výstavách a divadelných predstaveniach, zaujímal sa o hudbu a koncerty. Divadelné a hudobné kritiky vyšli v časopisochStar a Saturday Review. Neskôr prešiel k dramatickej tvorbe, ktorá ho preslávila a stal sa uznávaným.            Na jeho drámy mal vplyv Henryk Ibsen. Pod vplyvom jeho tvorby začal písať sociálno-kritické divadelné hry. Shaw presvedčený, že moderná dráma má kritizovať život písal hry založené na ironizovaní meštianstva, mravného úpadku a obmedzenosti celej spoločenskej vrstvy. Bol majstrom kresby charakteru a svojim postavám vkladal do úst štipľavé a veľmi kritické slová proti meštiackej morálke. O spoločenských problémoch sa vyjadroval otvorene, jeho diela majú veľký vplyv na verejnú mienku. Zaujímavá charakteristická črta Shawových vydávaných hier sú zdĺhavé doslovy, ktoré ich sprevádzajú. V týchto esejách písal Shaw o názoroch na záležitosti, ktorých sa hry týkali.                                                                                                                   K jeho najznámejším dielam patria:Svätá Jana, Domy pána Sartoria, Živnosť pani Warenovej, Candida,  Muž osudu,  Človek nikdy nevie, Dom zlomených sŕdc, Späť k Matuzalemovi, Majorka Barbara, Zbrane a hrdina ,Pekelník. Najznámejšou divadelnou hrou G. B. Shawa je Pygmalion, s ktorou vás radi oboznámime bližšie.                                                                                          Pygmalion je sociálno-kritická divadelná hra pozostávajúca z piatich dejstiev. Podľa nej vznikol aj úspešný muzikál F. Loewa My Fair Lady. Námet hry je prebraný z Ovídiových Premien, kde cyperský umelec Pygmalión vytvoril krásnu sochu dievčaťa, do ktorej sa zamiloval, a Afrodita ju na jeho prosby oživila. Dielo Pygmalion sa odohráva v Londýne a obsahuje kritiku meštiackej vzdelanosti ( „Prestaňte! Počuli ste to, Pickering? Tomu sa hovorí všeobecné vzdelanie a za toto platíme! Tento nešťastný živočích trčal 9 rokov v škole za peniaze poplatníkov, aby ho naučili čítať a písať jazykom Shakespeara a Miltona. A výsledok? Áj, bée, cée, dée“ str. 198) a spoločnosti, ktorá súdi človeka len podľa toho, ako sa vyjadruje a vyzerá (,,Eliza prechádza. Ľudia prestávajú hovoriť, aby mohli na ňu pozrieť, obdivujú jej šaty, jej šperky a zvláštny pôvab jej osobnosti“ str. 217) . Stretávajú sa tu dva rozdielne svety: svet vyššej spoločnosti, ktorú predstavujú postavy Henry Higgins, plukovník Pickering a pani Higginsová, a svet spodiny, zastúpený Elizou Doolittlovou a jej otcom pánom Doolittlom. Tieto svety sa stretávajú, keď Eliza prichádza za Higginsom, aby ju naučil správnej výslovnosti. Prebehne stávka medzi Higginsom a Pickeringom, že Higgins má 6 mesiacov na to, aby z Elizy urobil dámu (,, Áno. Uvidíte, že do šiestich mesiacov- do troch, keď má dobrý sluch a dobre podrezaný jazyk, ju budem môcť zaviesť do najlepšej spoločnosti a predstaviť  ju ako čokoľvek, čo budem chcieť. Dnes začneme.“ str. 176). Eliza robí pokroky a postupne sa podrobí skúškam v spoločnosti: najskôr u Hiiginsovej mamy a konečná skúška prebehne na veľvyslanectve v Londýne, kde obstojí na výbornú a spoločnosť ju považuje za maďarskú princeznú len kvôli jej vzhľadu (,, Inštinkt, maestro, inštinkt! Iba maďarská rasa môže splodiť taký výraz bohorovnosti, taký veliteľský zrak. Je to princezná.“ str. 218). Hra sa však končí odchodom Elizy od Higginsa, pretože k nej je hrubý a necitlivý (,, Vy ste mi vyhrali stávku? Vy?! Vy nafúkaná žaba! Ja som ju vyhral.“ str.223). Dôležitejším než samotný obsah je charakter postáv, ktoré zastupujú spoločenské triedy.                                                                                                Hlavnou hrdinkou diela je Eliza Doolittlová. Je to obyčajné dievča pochádzajúce z chudobnej rodiny. Má svojské nárečie (,, Ved ja som porádne défča. Na mój hríšnu dušu, že som.“ str.162; To neni slušný pán, veru neni, ket nedá pokoj porádnemu défčati.“ str.163), zarába si ako pouličná predavačka kvetín (,, Ľha kúpá si kytičku, pán kapitán, móžem im vydat z pol treta šilinga. Toto je za dva penny.“ str. 160). Býva sama v skromnom  byte (,, Je to malá izbietka, steny sú obité veľmi starými papierovými tapetami, ktoré na vlhkých miestach odstávajú. Rozbitá obločná tabla je prelepená papierom. Na stene je pribitý obraz populárneho herca a stránka z dámskeho módneho časopisu- šaty, aké si úbohá Eliza ani zďaleka nemôže dovoliť...“ str.168). Chce sa stať kvetinárkou v obchode, aby mohla byť ako dáma a uvedomuje si, že sa preto musí naučiť spisovne rozprávať. („Ja chcem byt ako paničky v kvetinárskom obchode a nechcem už predávat na rohu Tottenham Court. Ale do nijakého obchodu ma nevezmú, dokál nebudem vedet slušnejšie hovoriť. A on povedal, že by ma mohel naučiť. Nuž prišla som  a stem mu zaplatit- ja nestem od neho láskavosti a on sa chová ke mne, ako keby som bola tá najposlednejšá špina.“ str. 173). Neprezlieka sa pred spánkom, nekúpe sa, pretože jej to všetko pripadá ako hriech. Má pocit že jej všetci chcú len ublížiť (,, Oni stú, aby som sa prezlékala do studených vecí a aby som sa potom trásla ot zimy polovičku noci? Už vidím, že ma stú zmárnit.“ str. 183). Učí sa veľmi rýchlo, no je len presným obrazom Higginsa (,, Ty pochabý chlapec! Samozrejme, že nie je súca do spoločnosti. Je iba triumfom tvojho umenia a svojej krajčírky. Ale keď si čo i len chvíľočku myslíš, že sa neprezradzuje každou vetou, ktorú vysloví, musíš byť do nej načisto pobláznený.“ str. 210). Prejavuje sa u nej aj výbušnosť i citlivosť (,, Najradšej by som vám všetko otĺkla o hlavu. Najradšej by som vás zabila, vy surový sebec. Prečo ste ma nenechali tam, kde ste ma našli- medzi spodinou? Ďakujete bohu, že je už po všetkom a teraz ma môžete hodiť späť tam, kde ste ma našli, však?“ str.223). Je tvrdohlavá, no uvedomuje si, že vedieť spisovne rozprávať nie je to najdôležitejšie (,, Každé dievča má právo na lásku.“ str.247).V závere diela sa prejaví jej ,,sedliacky“ rozum (,,Vedomosti, ktoré ste mi dali, mi nemôžete odobrať. A sám ste povedali, že mám lepší sluch ako vy. A ja viem byť zdvorilá a láskavá k ľuďom, čo vy vôbec neviete. Aha! Čuléky som ich dostala, Enry Iggins. Čuléky ma ani tolkoto neinteresuje ich hrubé chování a veľké reči. Dám inzeráty do všetkých novín, že vaša vojvodkyňa je iba celkom prostá kvetinárka, ktorú ste vyučili, a že za tisíc guineí vyučí práve tak do šiestich mesiacov hockoho za vojvodkyňu. Keď si tak pomyslím, ako som sa pod vašimi nohami zvíjala a ako ste po mne šliapali a nadávali mi, zatiaľ čo stačilo zdvihnúť prst, aby som spravila to isté, čo vy, najradšej by som sa nakopala.“ str.250) , čím G. B. Shaw chcel zvýrazniť fakt, že obyčajný ľudia majú oveľa viac zdravého rozumu ako tí, ktorí žijú vo vyššej spoločnosti. Každý sa môže naučiť, na čo si len pomyslí,. No to, čo je vo vnútri človeka, ostáva nezmenené.                                                Henry Higgins je profesor fonetiky ( „ Obyčajná fonetika. Veda o výslovnosti. Je to moje povolanie a taktiež môj koníček. Šťastný človek, ktorého povolanie je súčasne jeho koníčkom! Vy viete rozoznať Íra alebo obyvateľa yorkshirského grófstva podľa jeho nárečia. Ja však viem uhádnuť, odkiaľ niekto pochádza, podľa výslovnosti v okruhu šiestich míľ.“ str.165). Napriek svojmu postaveniu sa nevie správať v spoločnosti (,,Viete, všetci sme viac- menej divosi. Hovorí sa, že sme civilizovaní a kultúrni, že sme veľmi zbehlí v poézii, filozofii a umení, vo vede a tak ďalej, ale, prosím vás, koľkí z nás chápu zmysel týchto pojmov? (Slečne Hillovej.) Čo vy viete o poézii? (Pani Hillovej.) Čo vy viete o vede? (Ukáže na Fredyho.) Čo vie tento o umení alebo vede, alebo o hocičom? A čo, do paroma, si myslíte, že ja viem o filozofii?.“ str. 204) a vystupuje  ako zarytý starý mládenec , ktorým chce aj ostať (,,Prepánajána, čo zase chceš? Vari len nechceš, aby som sa oženil?“ str. 201).K Elize sa správa akoby nebola živým tvorom (,, Počujte, ženská, ja nie som zvedavý na vašu lissongrovksú malomeštiacku hanblivosť. Musíte sa naučiť správať ako vojvodkyňa. Vezmite ju preč, pani Pearcová. Keď vám bude robiť ťažkosti, zmláťte ju.“ str. 176) a  považuje ju za spodinu spoločnosti („Áno, vy spľaštená kapustná hlava, vy škvrna na vznešenej architektúre tohto stĺporadia, vy stelesnená urážka anglického jazyka.“ str.166). Keď však zisťuje, že Eliza chce od neho odísť, pripúšťa, že mu bude chýbať (,,Ja sa obídem bez každého. Mám svoju vlastnú dušu a iskru božského ohňa. Ale budete mi chýbať, Eliza. Niečo som sa naučil z vašich idiotských názorov. Musím to priznať celkom pokorne a vďačne. A privykol som sa na váš hlas a na váš zjav. Musím povedať, že sa mi páčia.“ str.245). Je to  len kvôli tomu, že si na ňu zvykol a on sám si nepamätá, čo má naplánované a kde majú jeho veci svoje miesto. Shaw  chce v jeho charaktere podčiarknuť, že keď si na niečo zvykneme, ťažko si od toho odvykneme. Ďalším cieľom autora je poukázanie na to, že človek môže rozprávať gramaticky správne, no neznamená to, že sa           Dielo Pygmalion nesie v sebe veľa pravdy a ľudských osudov, s ktorými sa stretneme v každej dobe. George Bernard Shaw vystihol základné typy správania všetkých generácií.

,, George Bernard Shaw patrí medzi veľkých dramatických spisovateľov moderných čias. Shaw je zjav, ktorý uniká každému pokusu o zaradenie do nejakého presne vyhraneného ideologického a literárneho smeru. Shaw je proste Shaw. Ktosi povedal, že Shaw je ,,britská inštitúcia“. Toto porovnanie však Shawa trochu podceňuje, lebo Shaw je viac. Je ,,inštitúcia svetová“.“(str. 627)                                                                                                                                                                                                                                                                                                                           Eugen S. Rosian