OSVIETENSTVO Osvietenstvo bolo kultúrne hnutie, filozofický smer, životný postoj a dejinné obdobie s cieľom nahradiť názory opierajúce sa o náboženskú a politickú autoritu názormi, ktoré sú výsledkom činnosti ľudského rozumu a zároveň obstoja pred jeho kritikou. Pojem osvietenstva v naznačenom zmysle bol vytvorený reflexiou procesu globálneho prevrstvovania sa kultúry v Európe v období od 16.do 18.storocia a používa sa aj pri reflexii iných kultúrno-historických epôch a v konštitúcii ich pojmu (napríklad pri konštitúcii pojmu kultúrnohistorickej náplne posokratovských storočí v antike). V Anglicku vystupuje osvietenstvo počnúc 16. storočím v náboženstve apolitike, vo Francúzsku od 17.storočia spoločensky a morálnokriticky a víťazí v 18. storočí, pričom vyúsťuje do Francúzskej revolúcie v roku1789. V Nemecku sa osvietenstvo šíri v 18. storoči bez výraznejších vonkajších úspechov, skôr ako vnútorne formujúca sebareflexia nemeckej filozofie a literatúry v zmysle Kantových slov: Osvietenstvo je prebúdzanie sa človeka z nedospelosti zavinenej ním samým. Taliansko a Španielsko epochu osvietenstva takmer nepoznajú. Osvietenstvo v Taliansku znamená antiklerikalizmus. Základom osvietenstva je empirizmus a racionalizmus. Empirizmus je filozofický smer- učenie, ktoré za zdroj poznatkov pokladá jedine skúsenosť (empíriu). Empirizmus sa snaži celé poznanie zdôvodniť skúsenosťou alebo na základe skúsenosti. Empirizmus je filozoficko-gnozeologické stanovisko, podľa ktorého pôvod, obsah, forma a kritériá všetkého poznania, princípy ľudského konania a mravnosti pochádzajú zo skúsenosti. Racionalizmus je stanovisko rozumu, súbor filozofických smerov, ktoré do centra svojej pozornosti stavajú rozličné druhy rozumu (ratio), myslenie a um, racionalitu a logické usporiadanie vecí. Po nábehoch k objektivistickému racionalizmu v antike dochádza k systematizácii vlastného, subjektivistického racionalizmu v 17.storočí a v18.storočí, a to najmä v dielachDescarta, Spinozu, Leibniza aCh.Wolffa.Pascal, ako aj empiristi John Locke, Hume, Condillack proti racionalizmu bojovali. O prekonanie protirečenia medzi racionalizmom a empirizmom sa vo svojej koncepcii kriticizmu zaslúžil Kant.Fichte, Schelling, Hegel sa opäť vracajú k objektivistickému racionalizmu či presnejšie k panlogizmu. Plne racionalistický jehistorický materializmus, pozitivizmus, pragmatizmus a od týchto filozofií závislé alebo nimi ovplyvnené myšlienkové smery súčasnosti:marxizmus, novopozitivizmus, logicizmus,fyzikalizmus. Racionalizmus je spôsobom myslenia osvietenstva a zdieľa jeho optimizmus, pokiaľ verí v bezhraničné možnosti ľudského poznania. Racionalizmus uznáva iba dočasne, nie však principiálne neriešiteľné problémy. V poosvietenskom období sa výrazne stavala proti racionalizmu romantika, iracionalizmus (Schopenhauer, Kierkedaard, Maine de Biran, Nitzsche) a filozofia života (Bergson,Dilthei), hoci nezriedka a nechcene v ňom sami neprestali väziť. Za racionalizmus možno považovať každú doktrínu, ktorá z metafyzického hľadiska vyhlasuje, že nič neexistuje bez dôvodu a teda že nič nie je nepochopiteľné rozumom. Hlavný problém tohto učenia sa formuluje v podobe otázky, ako možno od vedenia o jednotlivých faktoch dospieť k všeobecnému, teoretickému vedeniu. Prostriedkom, ako dospieť od empírie k teórii, od vedenia o jednotlivom k všeobecnému poznaniu, je indukcia. Predstavitelia empirizmu od F.Bacona po J.St.Milla predpokladali, že vedecké poznanie sa zakladá na odhaľovaní kauzálnych vzťahov, ku ktorým vedci musia dospievať induktívnym spôsobom. V európskej filozofii sa s empirizmom stretávame najmä na pôde anglickej filozofie. Osvietenstvo podrobuje všetko (napr. náboženstvo, tradičné politické a spoločenské poriadky) novoobjavenému meradlu: v znamení empirizmu je týmto meradlom zmyslová skúsenosť, v znamení racionalizmu je ním rozumový dôkaz. V obidvoch prípadoch tu ide o obrat k subjektu, o snahu oslobodiť vedomie a revolucionizovať existujúce pomery. V obidvoch prípadoch je životom osvietenstva pátos viery vo vedu a v pokrok.